 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
|
|
ČO NEPREŠLO INDE |
8.12.2008 |
|
Erika Vincoureková - Autorka televíznej Smotánky predstavuje svoju TOP parádu, do ktorej sa za peniaze nedostanete. Moja Súkromná Smotánka Miro Žiarislav Švický Žiarislav je môj priateľ, je môj bývalý kolega a je skvelý človek. Človek - toto označenie používa, keď hovorí o sebe a hovorí to v tretej osobe. Jednoducho cíti, že to jeho bytosť najlepšie vystihuje. Mnohých to štve, iní sa čudujú a možno si ani neuvedomia, že tak isto malé deti hovoria o sebe v tretej osobe. Žiarislava som poznala ako dobrého novinára hľadajúceho súvislosti v chode sveta, neskôr som ho stretávala ako hľadajúcu dušu, ktorá túži nájsť svoj stred. Seba samého. Potom sa chvíľu objavoval ako liečiteľ, neskôr žil ako hudobník (autor hudby, textu, aranžmánu a súčasne výrobca hudobných nástrojov a interpret. Na konte má 10 CD). Položil základy pre vznik združenia pre obrodu pôvodnej kultúry - Rodného kruhu. Od novinárčiny prešiel k spisovateľstvu. Hoci pred šiestimi rokmi odišiel z Bratislavy a Trnavy do Stoličných hôr, v novembri pokrstil na Devíne knihu svojich hudobných textov Piesňoslová. Iný spisovateľ , Daniel Hevier, povedal o tejto útlej knižôčke, že je to to najlepšie, čo tento rok u nás vyšlo . Ja súhlasím. V jednom
texte spievaš: Sám, sám na hore stojí muž. Prečo? Žiarislav- Človek býval dlho v mestách a chodil z času na čas do lesa prebývať. Teraz je to naopak. Ale v lese Človek nie je nikdy celkom sám. Sú tam rastliny, zvieratá a ďalšie bytosti. A čo
sú ďalšie bytosti? Žiarislav-To si každý predstavuje inak. Duchovný svet. Napríklad len vo vode žije veľmi veľa malých, aj telesných bytostí a preto človek upozorňuje návštevy, aby do jarčeka nevypúšťali šampón a mydlo. To môže bytosti ohroziť alebo dokonca zabíjať. Je to vojna. No
potom by v meste žili zväčša vrahovia. Žiarislav- Často si tie ženy, ktoré sypú kopce pracieho prášku, podľa reklamy, do práčky, neuvedomujú, že zabíjajú vo veľkom. Vojakov za nevedomé zabíjanie často odsúdia. Medzi zbrane hromadného ničenia patria aj silne jedovaté prášky. Bielizeň nemusí byť žiarivo biela, ak máme žiarivo bielu dušu. Takže
podľa teba sa viac staráme o povrch ako o vnútro? Žiarislav- Teraz je to často tak, takmer vo všetkom na svete. Žijeme v čase kultu formy. V meste navyše majú ľudia otupené zmysly svetlami reklám a bilboardov. Jemné farby prírody ich potom neuchvátia, takisto majú otupený sluch od večného hluku a prestávajú vnímať spev vtákov, cvrčkov, vietor, píšťalu, či fujaru. Človek odišiel do lesa, aby našiel spôsob, ako môže táto kultúra prežiť, lebo teraz stojíme pri hranici prežitia. Takže
nás, čo žijeme vo veľkých mestách, zachráni už iba návrat
k prírode? Ísť do lesa? Žiarislav-To je dobré, že mestskí ľudia žijú v mestách a nie v lesoch. Opak by bol pohromou. Bolo by však dobré, keby mestkí ľudia nechali ruch v mestách, tam patrí a neťahali ho do lesa. Ani turistický ruch. Lesy sú pre pútnikov, nie pre rušiteľov. Človekovými ústami teraz hovoria lesné bytosti. Keď zničíte pokoj lesov, kde ho potom nájdete? Kde si oddýchne vaša duša? Toto
všetko je všeobecné, ale ani les, ani rozjímanie ti nenahradí lásku
ženy. Priatelil si sa s herečkou, napokon sa veľká
láska skončila... Žiarislav- Rôzne živočíšne druhy sú viazané na rôzne prostredia. Človek žil roky v Trnave a Bratislave na Vysokej ulici, ale teraz je doma v hore. A nie je to len osobná záležitosť. Niekedy musíme niečo obetovať. Nik nemôže mať všetko. Človek sa naučil brať boj aj lásku menej osobne. To
znamená, že ti otupeli city? Žiarislav- Neznamená. Neotupeli. Človek tak vidí, že nemusíme mať všetko, čo máme radi. Príroda nepozná inštitút vlastníctva. Ľudské právo je civilizačná mágia. Isteže, ľudské právo je užitočné, mimochodom, napodobňuje v mnohom právo prírodno – duchovné. Ale jestvuje aj iné čaro. Môžeš
povedať, že za tých šesť rokov, čo si v hore, si už
našiel sám seba? Žiarislav- Človek našiel sám seba už v meste. To je tak. Máš svoje poslanie a ideš s ním. Človeka zamestnal Všeduch v lese. Je
ťažké nájsť svoju cestu? Treba
na to odvahu, ak chce človek kráčať po ceste svojej duše? Len statočný ľudia dôjdu svojej slobody. Keď človek odišiel z miest, aby podľa videní kráčal veľkou cestou, vrhol sa do tvrdých podmienok s cieľom obetovať silu pre obrodu krajiny. Tomu dnešní ľudia ešte nerozumejú, lebo netušia, ako budú už o pár rokov ohrozené naše vody a lesy. Táto cesta ale nie je pre všetkých. Človek nemal založenú rodinu, takže riskoval len seba. Vďaka obetavým mužom budú môcť užívať slobodu a cestu ženy a deti. Človek tak vidí, že ak chceme prežiť, mali by sme si posilniť duchovnú aj celkovú odolnosť. Erika Vincoureková
|
|