časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|||
|
|||
Obrazový koncert bol národopisným preletom v strhujúcom víre Žiarislav a Bytosti – nadupaní v živloch |
4.4.12 |
||
Tentokrát to síce nebolo také meditačné, s Bytosťami to hustili dve hodiny prudším tempom, piesne sprevádzané premietaním mali zvláštne čaro. Nebolo to veľkolepé show, ako keď hrá Pink Floid, nebolo to ani ako keď sa dnes už samozrejme premietajú tváre a figúry hudobníkov v priamom čase na veľkoplošnú obrazovku. Snímky z prírodného života, z osláv Letného Slnovratu a iných obradov, umelecké zábery zo života cicavcov, hmyzu, stromov, tak, ako boli nafotené v krajine, vytvárali na koncerte atmosféru, ktorá sa nepodobala na žiadny hudobný vzor. Neopakovateľné snímky zo zberu sena, zo stavania zrubu, z prírodných svadieb, z pálenia jánskych ohňov, by mohli byť súčasťou reportáže v nejakom lepšom časopise (napríklad v Rodnej ceste). V istom zmysle to aj boli reportáže (Keď sa v hore malý koník narodí, Šiel šuhaj mesiačik...). Lyrické obrazy plné umeleckých záberov (Chvála ti za svetlo hrejivé slnko, hej, Všetko je živé vo Všehomíre, Večné svetlo živé svetom, Matička Zem spieva v nás...) umocňovali účinok týchto slovenských spôsobom, v ktorom sa nebila technika s prírodou. Tu, v meste, to bolo v poriadku, čo by na vedomeckom tábore mohlo pôsobiť ako zbytočná technika, keďže niekde Na Medzi, kde tieto snímky tiež vznikali, prírodu premietať netreba. Tu, v Bratislave, to však pôsobilo osviežujúco a v divákoch to prebudilo spomienky na spoločné i osobné zážitky v prírodnom duchu. Zaujímavé boli aj Žiarislavove „dejepisné reportáže“, ako Návrat Slovenov, či Zem Slovenov. Medzi snímkami z obdobia slovanskej, slovenskej a prírodnej obrody (tejto doby) boli prestrihy detailov staroslovanských šperkov s výjavmi tanečníkov, rodostromov, ružíc a ideogramov, pripomínajúcich rodného ducha, prírodné vedomia a vieru. Inokedy sa mihli kresby a hnedobiele fotografie predkov z 19. a prvej polovice 20. storočia...Tento koncert bol vďaka premietaniu zaujímavým umeleckým stvárnením etnografických znalostí, vedomstiev a výjavov, ktorý by bol vhodný aj ako výchovný koncert na školách, alebo národopisný recitál v slovenskej televízii. Možnože v tej obrode až tak ďaleko nie sme, možnože už aj sme. Ale určite by bolo dobré, keby nám Žiarislav pripravil obrazový koncert aj častejšie, ako raz za dva roky. Hudobne, zdá sa, Bytosti dozrievajú do pevnej zostavy s istým základom. Zdá sa, že vďaka Barbore sa zaplnila dlhodobá slabina skupiny, ktorej chýbal istý basový základ. I keď to Žiarislav vie odpáliť aj s Bohdanom a Dobyradom aj bez basy, Barborin basový koberec a trávnicový ženský hlas to osvieži dole aj hore. Akustická basgitara síce nie nie je celkom bežný jav, ale nakoniec takmer nič, čo robí táto zostava, nie je bežné. Bohdanov Dobroslavov hlas a píšťala sú niečim, čo sa v bežnej dnešnej hudbe tiež nevidí a príjemne ladí zo Žiarislavovým hlasom, mužský hlas je v dnešnej hudbe nedostatkový tovar a bytosti našťastie touto nemocou netrpia. Dobyrad ako bubeník je zjav sám osebe. Na neho už len dívať sa je zážitok, avšak vyciťovanie hudby a to, ako predvádza extatické výrony tepov vychádzajúce z obyčajných nepravideľných kusov dutých stromov z jednej strane obtiahnutých surovou kožou, ktorým prischol názov „bubny – doby“, to je skutočné spojenie živlov s týmto neumelým a napriek tomu umeleckým prístupom. Dobrý nápad bolo aj osloviť ďalších divákov klasickou hudobnou propagáciou – plagátmi v oblasti bratislavského „undergrandu“. Drvivá väčšina účastníkov priamo nesúvisela s návštevníkmi novodrevných podujatí. Škoda len, že takýto koncert nemal širšiu mediálny propagáciu, aká je dnes v hudobnom svete bežná. -stan-
Snímky – Jakub Janča
Obrazová reportáž - Z troch pohľadov - zachytili na koncerte v Zrkadlovom háji dňa 23.3.12 - Vlado Slivka, Jakub Janča a Ďuro Shelley
|
|||