Prišla v nezvyčajnú hodinu, s neistým úsmevom na tvári začala vysvetľovať, že chvíľu blúdila..., ani ja som nespala, tak som ju spolu s mesačným svitom pozvala ďalej.... Veronika Vachková, študentka tretieho ročníka scenáristiky Janáčkovej akadémie v Brne sa začala pýtať:

Veronika: Bude to pomalu 20 let, co jsi odešla z prestižní vysoké školy na středoslovenskou samotu...,našla jsi tam, co jsi hledala?

Horana: Našla som naozaj veľa...v tej osobnej rovine..., no a niečo z toho sa mi práve v tej chvíli neodvratne strácalo...skutoční hudci zrastení so zemou, koňacníke na zaježovskej asfaľtki, tetky v kroji, slamené strechy... Mne to v tej chvíli pripadalo večné, ale nebolo... A veľa som sa naučila, podojiť kozu, piecť chlieb, pestovať zemiaky, vyrábať drevný riad...a tiež som sa naučila, že západné Karpaty nie sú nejaká mystická krajina...tu je stredná Európa a 21. storočie, turistický ruch, komerčné lesníctvo, vykorenení ľudia závislí od zamestnania vo fabrikách, tisíc rokov pestovaná poddanská nátura...a kdesi hlboko, hlboko pod tým doznievajúca Divočina

V: Takže deziluze..., když si vezmeš třeba tvoji píseň V krajine Jánošíka, je dost nemilosrdná...

H: Áno, ale to je iba jeden pohľad na vec .Pravda a každodenná skutočnosť sú nemilosrdné, dosť dlho som zbierala odvahu ísť až na dno tej pravdy, potrebovala som vidieť na čom sme, aby sme sa mohli skúsiť od toho nejako odraziť. Udržať si nádej aj keď fakty hovoria, že žiadna nie je.

V: Jsou ale lidé, kteří tvrdí, že právě tvoje tvorba mnoho naděje nedává....

H: Vždy ma to prekvapuje. Možno sú zaskočení otvorenosťou s akou hovorím o ničení, tá téma patrí skôr do metalu, toho sa ľudia boja, nechcú tieto veci vidieť...Potom im to prehluší všetko ostatné...prinajmenšom  polovica mojich textov sú optimistické veršovanky o láske, živote v prírode, spomienkach...

V: Dnes ale není doba šedesátých let, kdy lidé chtěli slyšet pravdu až na dřeň, dnes se chtějí bavit a zapomenout-

H: alebo si robiť ilúzie. Je to naozaj aj vec žánru, mám pocit, že sa vôbec nehodí, aby pesničkár mal akýkoľvek názor, ide o to, aby sa to dobre počúvalo

V: Proč nevsadíš na jistotu, v poslední době vůbec nehraješ folklór, přitom právě moderní úpravy lidových písní jsou docela žádané…a nikoho neurazí…

H: Čím viac v tom žijem v skutočnosti, tým menej mám potrebu verejne spievať ľudové pesničky...ešte som nenašla cestu von z konzervy.... Hudecká hudba je ale v našom hraní stále silne prítomná. A občas si pre potešenie zavŕzgam s ľudovou hudbou Brezina „autentický folklór“- s tichým vedomím, že dnes nemôže byť žiaden folklór autentický, ani keď žijem na laze, mám v izbe starodávny kredenc a na sebe košeľu z konopného plátna... o tom je pesnička Srdce...

V :- aj  tak už nebudeme prostí? 

H: Áno, napadlo ma to , keď som raz išla po dedine, spílili lipu, bola stará a nebezpečná, tak z nej lacný sochár vyrobil takú tú nevkusnú drevenú sochu sedliaka, ženy a dieťaťa v kroji..., takto sa to smie. Keď nastupujem v kabanici do autobusu, som na smiech.

V: Po třinácti letech ses opět vrátila k Jánošíkově tanci, máš pocit, že musíš ke knize ještě něco dodat?

H: Už keď som písala úvodné básne kapitol, myslela som na to, že raz z nich spravím pesničky. Napokon som ich ale musela zásadne prepísať a vznikla celkom nová monotematická skladba pozostávajúca z dvanástich navzájom previazaných piesní.

V: Kromě jiného tam zpíváš o oku šamana, míváš šamanské zážitky?

H: Tak to si nechám pre seba.

V: Tak to vezmeme z druhé strany. Duša rebela (vyšla letos v květnu) má opět černobílý obal, tentokrát s výraznou grafikou..., nahrávka ale vůbec není černobílá, dívá se na téma z různých pohledů, literární a hudební motivy se opakují, vracejí, proplétají, vynikají nové významy, tohle určitě není deska na jeden poslech.

H: Samozrejme, že nie, je tam mnoho vecí, ktoré objavujem postupne aj jaJ. S trochou nadsázky by sa dalo povedať, že Duša rebela je na poslucháča podobne náročná, ako bol Jánošíkov tanec na čitateľa.

V: Škoda jen bezzubého zvuku elektrické kytary..., když už jste měli tu odvahu dát tam i dost tvrdé skladby, jako by se jich zvukař nakonec lekl a zahalil je do jakéhosi mlžného oparu..., přidusil tvůj zpěv-

H: To bol napokon jeden z dôvodov, prečo sme k ofociálnej verzii pripojili živák, jednoducho pre jeho bezprostrednosť, hlas, ktorý z jeho nahrávky počujem, je skutočne môj....

V: Na koncertoch sa netajíš tým, že nahrávaní v Bratislavě tě zklamalo...

H: Bola to obrovská skúsenosť. A drahá. Mala som aj obdobie, keď som chcela s hraním skončiť..., ale čo ťa nezabije...veľa sme sa naučili, okrem iného aj o tom, ako to robiť nechceme.

V : Dnešní technika prý umožňuje nahrávat téměř všude a retušovat téměř vše.

H : To by som nepovedala. Podstatné je to slovíčko téměř, a okrem toho za akú cenu... . Práca v štúdiu je náročná a výsledok neistý, playbacky a strihy jednoducho umrtvujú. Pochopila som, že mi nejde o počúvatelnosť za každú cenu. Duša rebela bola skrotená.

V: Přesto jste se rozhodli nahrávku vydat, a to společně s živým záznamem pořízeným u vás na lazech, takže Duše rebela jsou dvě, bílá- studiová a černá-živá.

H: Náš solárny systém neumožnil použiť nič iné, ako reportážny rozhlasový mikrofón na baterky, predstavy o kvalitnej živej nahrávke tak vzali za svoje hneď na začiatku a retušovať samozrejme nebolo možné vôbec nič. Je to cesta do vnútra našej hudby, mikrofón (teda vlastne poslucháč) stál priamo medzi nami, nahrávalo sa vonku so všetkými ruchmi, takže je to akási reportáž...V priebehu nahrávania vzniklo, alebo skôr sa utvrdilo, medzi nami zvláštne spojenie, naladili sme sa na jednu vlnu... a to našťastie trvá.

V: Hm. Ale napoprvé to nemusí být zrovna stravitelné, silný zpěv, ničím neozvláštněné housle a kytara..., drsná zemitá atmosféra.

H: Áno, ale zistila som, že práve toto mi vyhovuje a určite pôjdeme touto cestou ďalej. Ale samozrejme sa snažím zúročiť aj svoje štúdiové skúsenosti, predovšetkým pri práci s hlasom a výrazom v tých jemnejších piesňach a pasážach, aby celok bol pestrejší...

V: Neláká tě koncertní provedení Duše rebela? 

H: Ale iste, mám rôzne plány.

V: Co takhle spolupráce s nějakým osvíceným foklorním souborem, tanečně divadelní zpracování, něco na způsob Koločavy (úspěšné představení MD Brno, zpracovávající příběh Nikoly Šuhaje)?

H: No to by bolo príliš náročné...

V: Snad ses toho neleklaJ?

H: Uvažovala som o tom, ale v tejto chvíli chcem ísť inou cestou, nestratiť intimitu a uveriteľnosť, je na to pekné české slovo zvnitřnění. Skôr sa chystám využiť autorské čítanie z Jánošíkovho tanca...a postupne, ak sa mi podarí získať súhlas filmárov, tak ukážky z dokumentu Jánošíkov tanec.

V: Poslední dobou stoupá zájem o nové zpracování tradiční hudby, případne tvorbu, která na ni navazuje, dokonce v USA se rozmáhá směr, kterému říkají NEOTRADE.

H: Práve s Rising Appallachia máme mnoho spoločného. Ich video o Everglades ma nadchlo. Zdá sa mi prirodzené, že hudobníci vychádzajúci zo svojich koreňov majú silný vzťah k Prírode, matke Zemi. Navyše sme nezávisle na sebe došli k podobnému prístupu k hudbe, živosť, bezprostrednosť, komunikácia, jednoduchosť, zemitosť...

V: Jak to všechno stíháš, muzika, domácnost, hospodářství, domácí vzdělávání, výroba misek...?

H: Ťažko, ale predsa. Najťažšie je ale to sebazviditeľňovanie, počítačový manažment. Aj oveľa známejší hudobníci sú nútení robiť všetko sami, zháňanie koncertov, propagáciu, najlepšie, keď si viete spraviť aj nahrávku, alebo aspoň dobré demo, obal...Počítačová agenda je náročnejšia ako cestovanie, nosenie nástrojov a batohov...

V: Nebylo by nakonec smysluplnější věnovat se pořádně hospodářství a chovu koz a užívat si klid a ticho. Před lety jste dokázali žít čistěji, bez mobilu, počítače... Co ti chybělo, že jsi ustoupila a pořídila sis solární elektrárničku...

H: Je možné žiť skutočne jednoducho. Ale veľmi som sa uzatvárala. A pesničky aj tak vo mne kvasili. Hudba je v tejto chvíli pre mňa prostriedok, ako komunikovať zo svetom a tak trocha pozvať ľudí k sebe a do iných svetov, keďže hmotne to vždy možné nie je.

V: Na úkor původních ideálů o skromnosti?

H: Tak jednoducho to nevidím. Sklamalo ťa, že mám notebook a nechodím už čisto v kroji?

V: Samozřejmě. Je to moc kompromisů, možná se k té jednoduchosti vrátíš...

H: Určite . Raz budem sedieť na prahu zrubovej koliby, biele vrkoče po pás a fajčiť zapekačku.

V tej chvíli Veronika odišla tak jako prišla. Zapadli za ňou viečka mojich očí.

zdroj obrázkov: http://horana.webnode.sk/