 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
|
|
JÁNOŠÍK V NÁS Horana píše |
19.3.13 |
|
Hrdelný súd v Liptovskom sv. Mikuláši netušil, čo svojím rozsudkom“ pre príklad jinších takových zločincov“, spôsobí. Prvé rozprávky o Jánošíkovi sa vraj začali šíriť už za jeho života, ich pravý čas, prišiel ale, ako vždy, neskôr. Potom sa zbojník mohol stať vďačnou a prirodzenou literárnou postavou slovenského romantismu. Stelesňovať to, čo v bežnom živote chýbalo. Dnes je teda pri písaní článkov v teple za počítačom (nie som výnimka) na čo naväzovať, s čím polemizovať. O to mi však teraz nejde. Je tu niekoľko okolností, ktoré mi pripadajú podstatnejšie, ako stále tie isté súdy. Zbojníci žili celú jar, leto a jeseň v horách, v lesoch a pralesoch, pili vodu z potokov a prameňov, zohrievali sa pri ohni, spali pod holým nebom. Bez spacákov, karimatiek, turistických varičov. V blízkosti medveďov, rysov, vlkov a iných slobodných tvorov. V Divočine. A nebol to víkendový výlet, z ktorého sa vrátite, okúpete, najete a...pomaly zabudnete. Išlo o rozhodnutie, z ktorého návratu nebolo. Každý, kto niekedy prenocoval v horách „bez ničoho“, ráno sa vyštveral na najbližší vrchol, aby sa zohrial a uvidel slnko VIE, čo je to sloboda. Nie len pojem, s ktorým sa možno na papieri alebo počítači hrať, ako chceme, ale živý prežitok. Krúženie orlov nad krajnou. Vedomie, že kde je lovec, je aj korisť. Pokora nie pred umelou a vynútenou spoločenskou autoritou, ale pred kolobehom Prírody. To, že sa z urasteného zbojníka stojaceho na vysokej skale stalo dnes prázdne klišé, svedčí len o prázdnote masovej spotrebnej kultúry. Ľud si už nerozpráva tajomné príbehy pri ohni, všetko sa namiesto v duši odohráva na obrazovkách. Vnútorná sila povestí uložených v krajine je však stále na dosah. Stačí vypnúť spotrebiče a vykročiť. V skutočnosti. Do vnútra. Pokiaľ sa človeku podarí odísť do ticha lesov, sila príbehov príde za ním, možno nebude už tak prostá a príbeh bude treba prerozprávať súčasným vnímaním, ale sila príde. Obeťami Jánošíkovej družiny boli zväčša mešťania. Obyčajnému človekovi nebolo čo zobrať a väčší páni nebehali po lese s dukátmi len tak pre nič za nič. V dnešných časoch sú určitým druhom mešťanov takmer všetci. Hmotne si žijú lepšie ako vtedajší šľachtici a duchovne sú ich hlavnou hodnotou peniaze, takmer alebo aj doslova posvätné. Niet sa čo čudovať, že si radi prečítajú vtipný fejetónik o tom, ako náš národný hrdina nebol nič iné, ako podlý zlodej, ktorý sa nehanbil pripravovať počestných pocestných o ťažko zarobené dukáty a strieborné lyžice. Čo mi pripadne podstatnejšie, je jeho pokus vzoprieť sa daným ponižujúcim poriadkom. Štát a civilizácia vždy vyvíjajú na ľudí tlak, povedzme výmenou za pocit bezpečia. Čím je spoločnosť zložitejšia, tým je tlak prefíkanejší. Dnes už netreba vešať buričov na šibenice na vyvýšených miestach, „pre príklad jinších...“ Popravy stačia mediálne, pokiaľ sa prejavujete verejne, alebo úradné...Také nežné naznačenie väčšine, že by nemala prekračovať pohodlné hranice. Štát rád pomocou najrôznejších pečiatok a papierov rozhoduje o tom ako a kde máme bývať, ako a kde máme rodiť svoje deti, kde ich máme vzdelávať, ktoré potraviny smieme predávať a za akých podmienok sa majú „vyrábať“, koľko obeživa by sme mali mesačne otočiť...., aké ničenie svojej krajiny máme strpieť.... Stačí, že naše hodnoty sú iné, ako hodnoty vyspelej priemyselnej spoločnosti, že berieme svoje veci do svojich rúk a rebelov z nás jednoducho urobí. Jánošík pod šibenicou dozaista netancoval. Útrpné právo a jeho vykonávatelia sa už postarali, aby sa ani nepostavil na nohy. Povesť však vyjadruje to, čo sa mnohým súčasníkom v mori odhaľovania „pravdy“ stratilo. Stav duše. Tí, ktorí ho svojím vnútorným zrakom videli tancovať odzemok, tanec vzdoru a chlapskej sily tvárou v tvár smrti, videli jeho dušu. Svet mýtu je vo svojom prostom vyjadrení skutočnejší ako povrchná skutočnosť. Je to skutočnosť rozšírená o vnútorné poznanie a videnie. Tu nejde o pojmy, ale o obrazy živé a žité. Obrazy, ktoré prichádzali k večne hladným a nevyspatým valachom na salašoch na pomedzí divočiny. Videnia toho istého druhu, ako u pôvodných Američanov a iných prírodných národov. Potupná a krutá poprava sa tak môže zmeniť na zasvätenie do iných svetov a historická postava na postavu „silovú“, v ktorej je možné putovať tam, kde by to obyčajné vedomie nezvládlo. Každá krajina má svoj ústredný príbeh. Horská časť Slovenska príbeh Jánošíkov. Ak si v poslednom čase niektorí intelektuáli myslia, že už ho nepotrebujeme, nič sa nedeje. Príbeh v krajine ostáva, tak ako aj piesne, večne. Bez sentimentu. A čaká na toho, kto vie vyjsť na vrchol Hory hladný a tichý a načúvať. zdroj obrázkov: Ďuro Shelley podobné články:
19.3.13 Zločinecký bol utláčateľský režim OBRANA JÁNOŠÍKA 5. 4. 2008 Čo má spoločné Jánošík s Tašunko Vitkom? |
|
