časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

Zločinecký bol utláčateľský  režim                                         

OBRANA JÁNOŠÍKA                                                         

19.3.13

Keď čítame články o tom, aký bol Jánošík zlodej a kriminálnik, kladiem si otázku, do akej miery sú autori naozaj nevedomí a do akej miery ide o zámerné skresľovanie.

Čitateľ podobných komentárov mediálneho kapitálu si často neuvedomuje, že Juraj Jánošík v sedemnástom storočí, na Slovensku (v Hornom Uhorsku),  nežil v grantovom, menšinovom, globálnom, akožeslobodnom, rozpustilom a bohatom svete, aký okolo seba vidíme dnes. On žil v časoch  krutého poddanstva a otroctva početnej skupiny obyvateľstva, ktorú my dnes označujme ako nevoľníkov (kresťania predsa nemôžu mať kresťanských otrokov, majú teda nevoľníkov...). Žil v dobe a spoločnosti, v ktorej pán mohol bez súdu kedykoľvek osobne, alebo prostredníctvom drábov zbiť, alebo zabiť, prípadne predtým mučiť, ktoréhokoľvek nevoľníka a v podstate i poddaného. Nevoľník sa musel pánovi prosiť, či sa môže oženiť, pán mu pred veľkodušným zvolením mohol znásilniť nevestu. Nevoľník sa nemohol bez povolenia pána sťahovať. Nevoľník nie že by nemal žiadne volebné právo. To on určite nemal. Ale on v podstate nemal z dnešného hľadiska  vôbec žiadne právo. V tejto spoločnosti sa Juraj Jánošík, ako aj mnohí ďalší, vzbúrili proti pánom.

Jánošík je nie celkom bežný zbojník. Nebola mu dokázaná počas súdneho procesu, dodnes zachovaného, žiadna vražda. Vypočúvali ho útrpným spôsobom, teda mučením. On vedel, že ho popravia a to tiež útrpne. Vedel, že keby sa priznal a povedal, čo chcú, usmrtili by ho asi menej kruto. Mohol sa priznať k vražde, ktorú nespáchal. Lámanie kolesom od hlavy, aké bolo dopriate Uhorčíkovi, by  znamenalo rýchlejšie ukončenie mučenia. Zavesenie už niekoľkými stupňami útrpne vypočúvaného (mučeného) väzňa na hák za rebro - spredu, alebo zozadu (zboka, ako v poslednom  filme, visieť vodorovne sa vzhľadom na ťažisko tela skutočne nedá) znamená postupné udusenie. Je to asi aj tak o niečo lepšie, ako tretí, vtedy bežný  trest – napichnutie na kôl (vždy len z jednej strany). Tresty pre zbojníkov teda boli vždy útrpné – len sviatočne boli lámaní na kolese od hlavy (na krku). Častejšie im len uviazaným na kolese zlámali hnáty a nechali ich tak niekoľko dní  umierať niekde na námestí. Niekedy dávno končili vzbúrenci na kríži. V stredoveku už na kolese. Kolo tiež môže znamenať zasvätenie šibenicou, povedal by nadčasový pozorovateľ. Kríž nebol pre všetkých prijateľný, aj keď ich nútil skláňať hlavu k zemi pred pánom.

Niekto by povedal, že stredovek už bol taký, krutý,  že je to teda v poriadku. Ale to nie je celkom tak. Už za doby slobody rodného duchovna Slovanov si predkovia volili starešinov a vladykov. Občania rodovej spoločnosti boli slobodnými. Mohli sa sťahovať a ženiť bez povolenia pána, o vine rozhodovali rady, a nie nejaká pomazaná hlava. Potom prišlo kniežacie zriadenia a cirkev, a samozrejme, „svätý“ tyran Štefan kráľ a jeho Uhorsko. Vzápätí nastala vlna slovanských proticirkevných povstaní – jedenáste storočie – polabskí Slovania pokračujú v povstaniach v dnešnom východnom Nemecku, blčia povstania Slovanov v dnešnom Poľsku, v Rusku, dokonca aj povstanie proti cirkevnému desiatku v Uhorsku... vzápätí upevnenie cirkevnej moci a kráľovskej moci, ktoré boli úzko previazané. Po hlúpom sťatí mongolskej delegácie uhorským kráľom Belom (zbabelo ušiel do Dalmácie), sa na Uhorsko vrhli armády Džingischánových synov a následne bol po mongolskom aj tatársky vpád. Tí, čo prežili, žili voľnejšie, až kým ich nevoľnícke okovy znovu nespútali. Potom nasledovali oslobodzujúce protestantské hnutia a hneď na to vpády Turkov, ktorých na Balkáne mnohí uvítali, lebo sa správali ku svojim poddaným lepšie, ako „kresťanskí“ páni. Valaská kolonizácia bola pre mnohých nevoľníkov azylom a útočišťom. Vzápätí  sa zjavil Jánošík, hneď, a neskôr ešte viac, povesťami opradený. Známy ako obranca chudobných a samozvaný sudca pánov. Páni súdili samozvane ľud a Jánošík súdil samozvane pánov. Tým, čo ho označujú za zločinca, by som doprial žiť v koži hornouhorského nevoľníka aspoň jeden biedny rok. Nevydržali by asi ani .týždeň.

Zbojník a zlodej sú dva rôzne pojmy. Zbojník súvisí so slovom bojovník. Nie je to to isté, ale súvisí to. Ak bojovať je zlé, tak by sme museli zavrhnúť aj slovenské obrodenia a povstania (niektorí s radosťou). Naproti tomu zlo-dej je ten, ktorý deje zlo. Teda obyčajný, sprostý kradoš. Zlodej v podstate môže byť nielen chudobný, ale aj pán - utláčateľ slobodných bytostí, ktorý ich uvrhol do nevoľníctva. A možnože to môže byť aj ten, kto zlobu mediálne ochraňuje.

Jánošík nebol svätec. Ale nebol to ani zlodej. Bol to hrdina.

- slav -

zdroj obrázkov: 1. JURO JÁNOŠÍK-OCHRANCA CHUDOBY - Galéria Degas, Bratislava - www.degas.sk, 2. Webnoviny - www.webnoviny.sk, 3. SAShE.sk - www.sashe.sk, 4. sk.wikipedia.org

podobné články:

19.3.13 JÁNOŠÍK V NÁS Horana píše

 hlavná strana