časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

 
MORENA – piesne na Hrone a Morave

Láskava píše

29.4.2014

Slnečná sobota veľmi skorej jari. Doobeda sa chystáme na vynesenie Moreny do Váhu v Banskej Bystrici. Na dlhú palicu viažeme ženskú postavu zo suchých konárikov, trsov vysokej zimnej trávy, lyka a kôry. Obliekame ju do červenej zástery, hlavu a prsia prikrývame bielym plátnom. Zdobíme stuhami a pásmi látky.

Poobede prichádzame na hlavné námestie. Ženy tvoria kruh. Kvetana nás čistí voňavým dymom bylín, Jasna zdraví všetky smery vetra mávaním červenej stuhy na prútiku zlatého dažďa. Začíname spievať piesne:

Kvetná kráľovná, čos priletela.
Azda bys nám krásu pre tú našu chasu čariť vedela.
Priletela som poľom i lesom.
Priniesla som číru hrsť dobrého chýru vám, aj mládencom.
 
Hoja Ďuňďa, hojá.
Poslala nás kráľovná.
A načo že vás poslala?
Po tri vozy kamenia.
A načo vám to kamenie?
Zlaté mosty stavati.
A dáte nám cez ne prejsti?
A čo by sme nedali.
Hoja Ďuňďa, hojá.
 
Poďme že len poďme tam, kde dve sviečky horia.
Bo tam dobré ľudzé, hej azda nám otvoria.... 

Ja a Beata zdvíhame Morenu a spievajúci sprievod kráča z námestia k Hronu. Bohumer bubnuje, Žiarislav hrá na husle, hrkálka na členku. Prichádzame na most. Divoslava, podporená hlasným krikom, zapaľuje zväzkom raždia Morenu. Vietor je k nám milostivý, len zopár zhasínajúcich kúskov padá na naše vlasy a rukávy. Keď plamene pohltia väčšinu postavy, hádžeme ju celou silou do rieky. Voda nesie horiaci oheň stredom prúdu ešte dlho, až sa nám stráca v diaľke. Na spievame rozlúčku pieseň:

Povoja, povoja, hej, zelená povoja, povoľ že mi povoľ, hej, holubienka moja.
Povoja, povoja, joj, zelená povoja, povedz že mi povedz, hej, kedy budeš moja.
Vtedy ja, šuhajko, joj, budem žena tvoja, keď na našom dvore vykvitne povoja.
Povoja, povoja, joj, povojové listy, povedz mi šuhajko, joj, či mi budeš istý.
Keby nie ten vŕšok, joj, a tá hustá hora, videla by som si, joj, miliemu do dvora.

V Bratislave na Devíne vedie obrad Ladiva-Lucia z Brány. V kruhu, držiac sa za ruky, obchádzame Morenu, ovenčenú vždyzeleným brečtanom a spievame piesne:

Pod hradným bralom Morena ma stretla.
Keby som sa zľakla, bola by ma zviedla (zjedla).
Morena, Morena, ty si umorená, dnes budeš spálená.

Každá z nás pristupuje k Morene a v tichosti žiada, od čoho chce očistiť svoj život. So svojimi prosbami sa k nám pridávajú ženy a muži zo zastavivších sa okoloidúcich. Za spevu prenášame Morenu k mólu na brehu Moravy a horiacu ju hádžeme do vody. Klaniame sa na rozlúčku. Nad sútokom Moravy a Dunaja znie Zvonimírova fujara.

Do budúcna sa zameriame na obrady podporujúce zrod a tvorivosť, napr. Turoň, Obrad Matiek, Divíc. U Žiarislava nás čaká príprava na Letný Slnovrat.  

Foto: Vladimír Chmulík

Podobné články:

hlavná stana