Ak dieťa učíme čokoľvek, ono sa od nás učí predovšetkým spôsob, AKO to robíme. Presný postup toho, čo robíme, môže dieťa ľahko zabudnúť. Ale spôsob, akým sme sa postavili k problému, ako sme zvládli výzvu, ako sme spracovali situáciu, ako sme reagovali na suseda, predavačku, alebo učiteľa, to nám síce opíše veľmi ťažko, ale zopakuje to veľmi ľahko a presne.

Postupy, zoznamy a delenia sú rôzne a menia sa s dobou. Čo sa však nikdy nemení, je potreba kľudu a rovnováhy pri rozhodovaní, cieľavedomosti a trpezlivosti pri hľadaní, komunikácie a porozumenia pri spolupráci, radosti zo života. A je jedno, či sa snažíme trafiť cieľ šípom z luku, alebo dotykom prsta, či na seba žmurkáme cez dym ohňa, alebo cez slnečné okuliare.

Šla som raz z dcérou autom z Brotislavy do Banskej Bystrice. V Bystrici som neprezieravo krátko cúvla, čo stačilo na ťukanec s autom vyrútivším sa zo zákruty. Vyskočila som z auta zhrozená – moja prvá havárka – a pýtam sa: „Stalo sa niečo vážne?“ Odpoveď: „Vy ste sa zbláznila! Ohrozila ste nás na živote!“ (nikomu nič nie je, z 3 žien najviac jačí najmladšia žena, dcéra vodiča)

Pýtam sa: „Aká je škoda?“ Odpoveď: „Neviem, nemôžem pohnúť auto.“ Ochotne reagujem: „Ja môžem.“ Sadám do auta a posúvam sa o ½ metra, aby som skontrolovala nárazník. Krik a búchanie na okno: „Čo to robíte! Vy maríte vyšetrovanie! S autom sa nesmie hýbať!“ Kontrolujem, či je v poriadku otváranie zadných dverí a prstom prechádzam po zablatenom nárazníku, či je poškodená farba. Znova prenikavý hysterický hlas mladej ženy: „Vy maskujete stopy!“

Prizerajúci pán ma milo upozorní, aby som si dala vestu, keď prídu policajti. Policajti?! Ja: „Veď to stačí spoločne vyplniť tlačivo pre poisťovňu. Môžeme sa predsa dohodnúť. Mám zákonnú, aj havarijnú.“ Zlomyselný hlas mladej ženy: „No, to sa ani nedivým, že máte toľko poistiek, pri takomto jazdení! Vy bratislavskí si o sebe myslíte!“

Ďalší prizerajúci pán nás vyzýva na dohodu, lebo že budem zbytočne platiť 300€ pokutu (bystrickí sa spokojne usmievajú). Prichádza polícia. Šofér, pyšný otec: „Moja dcéra je budúca právnička, ju počúvajte!“ Dcéra dostáva sólo: „Tuto táto zavádza, ponúkala nám peniaze, nemá vôbec svedomie.“ Policajt sa ma pýta: „Ste si vedomá viny?“ Ja kľudne odpovedám: „Nie, nie som. V obci sa môže cúvať.“ Hlasné pobúrenie bystrických. Nereagujem, len policajta milo žiadam, či by mohol nájsť to najrýchlejšie riešenie, pretože mám prednášku.

Záver pre mňa dopadol dobre. Neplatila som žiadnu pokutu, nemám žiadny zápis, musím len telefonicky zahlásiť poisťovni udalosť. Aby sme neblúdili, policajt sa ponúkol, že nás zavedie až k cieľovej adrese.

Čo mi však bolo ľúto? Videla som 3 generácie žien (babka, matka, dcéra), ktoré vykvasili do nepriateľstva a neochoty spolupracovať a porozumieť. Ako najmladšia z nich využije takéto nastavenie v právnickej praxi? Aj keď verím, že usilovne študuje litery. V akom duchu ale vychová svoje deti?

Deti sú naše zrkadlo, veľmi presné. Dokážu nás vrátiť k našej podstate. Majú neobmedzenú schopnosť milovať, odpúšťať, tvoriť a prijímať. Je len na nás , čo urobíme s takýmto pokladom.