MORENA ako bytosť smrti – takto ju poznáme z ľudovej slovesnosti a takú si ju všimli už v časoch národného obrodenia (*Ján Kollár a po ňom ďalší).  Morena (v niektorých slovenských oblastiach zvaná tiež  Marana, Muriena,  Marmuriena, Smrtka,  vychádza z praslovanského koreňa „mьr“, ktorý je aj v praslovanskom slove mьrtvъ – mŕtvy - v indoeurópskej podobe mṛtṷo.  To súvisí aj so slovami mor, moriť, smrť, ktorú označujú „máry“ - hovorí sa „na márach, čo nápadne pripomína nielen Maranu, ale aj , ako staroindického boha smrti menom Mára. V indickom sanskrite mara a tiež mārana znamená smrť(*taktiež māra, ďalej v sanskrite mārin – umierajúci, mārava – pustina, porovnaj s našim  morava – bažinaté miesto. Smrť v sanskrite mrta,. . V staroiránskom aveste – mǝrǝtay, porovnaj s našim „mrieť“). Litovsky -  smrť – mirtis, latinsky – mors. Všetko z indoeurópskeho  základu mṛti – smrť.

 

Praslovanskú predponu s v slove sъmьrtь (s-mrť) možno vyložiť ako „dobrá“ smrť*(rejzek, etymologický), keďže su, prípadne (a)su znamená v ie. „dobré“*(túto príponu viď napríklad v sans. slove su-ásti – dobré jestvovanie, z toho suastika) išlo by teda pôvodne o prirodzenú, teda „dobrú“ smrť.  Je zaujímavé, že v indoárijskom sanskrite podobne, ako smrť – Marana, znejú aj niektoré slová vzťahujúce sa k nebesám. Napríklad sans. výraz māriya znamená „vzťahujúci sa k bohu lásky“. Porovnaj so sanskritským mārjana – čo je výraz pre plačku, ale aj pre očistu od bahna, nečistoty, hrôzy. Tu si pripomeňme znova arabské správy o Slovanoch, ktorí sa „pri spaľovaní mŕtveho prejavujú radosť, lebo sa tešia, že sa Boh zmiloval nad mŕtvym (* Už bolo, Ibráhím ibn Ja^ckúb at-Turtúší, slovensko očami cudzincov II. Str. 245). V týchto súvislostiach je azda pochopiteľnejší aj vzťah slova „mariť“ (sa) s praslovanským „mara“ vo význame „videnie, prízrak“. Pochopením nášho prajazyka tak znovu môžeme lepšie chápať aj duchovné súvislosti v našom pôvodnom vyznaní, ktorého obradovým pozostatkom je vynášanie Moreny. V tejto súvislosti treba zvážiť, či označovať Morenu ako svätosť, vhodnejšie by bolo označenie v zmysle „div“. Určite však predstavuje bytosť súvisiacu so smrťou, či priamo je jej zosobnením.

 

Cesta ako neumierajúci život. Preto to hádzanie Moreny - každú jar -  do vody. Najprv spálenie nepriaznivých síl – preto aj zapálenie Moreny a potom spojenie s vodou, ktorá je hranicou medzi svetom živých a neživých, preto hodenie do tečúcej, živej vody, ktorá je aj živlom znovuzrodenia. Sloveni nemali Satana, ani inú takú výraznú zlú mocnosť. V pôvodnom duchovne teda Morena nemala takú moc, ako Zlý v privezenom duchovne. Bola to sila obávaná, no nestála na kopci. Obrad vynášania  Moreny, sa rok, čo rok opakoval  po krutom - „ľútom“ ľutni , čo je staré označenie februára  (praslovansky ljutъ – krutý). Po mesiaci krutom pre zvieratá i pre ľudí, prichádza brezeň, v novodobej slovesnosti „Marec-poberaj sa starec“ takisto ešte mesiac ťažký, bolo oddávna potrebné vynášať Morenu a pripraviť sa na svätenie jari a turíčne sviatky predkov. Tento obrad sa rok čo rok opakuje a prichádza očistná a posilňujúca jar, čo pripomína aj kolobeh životov v našom rodostrome. Podstatou tohto obradu je duchovná očista jednotlivca i spoločnosti. 

 

Množstvo ďalších božstiev možno objaviť v dejinách slovanských kmeňov ­viac na hraniciach s inými kultúrami. Známy je, napríklad, boh Svantovit u Rujanských pobaltských Slovanov ( toto územie dobili Dáni). Poznáme i a­kýchsi miestnych bôžikov - napríklad v okolí Zvolena sa zachovalo vedomie o Bystríkovi...Za božstvá možno považovať i Oheň, Vodu, aj keď ako prijateľnej­šie sa dnes javí označenie posvätný (prírodný) živel. Zo zvratu "odísť na večnosť" možno vytušiť aj spájanie večnosti s božskosťou.

Božstvá popísané na predchádzajúcich stranách však boli aj z hľadiska ploš­ného rozsahu vplyvnejšie a zväčša boli vlastné azda všetkým Slovanom.

 

VESNA je východoslovanské označenie pre jar i pre bytosť jari. Aj keď jarné sviatky vnímali predkovia ako „sväto“ odpradávna“, Vesna ako svätosť pod týmto menom začala byť vnímaná viac v 18.,19. 20. storočí, spolu s nepriaznivou Morenou a to mimo všeobecného ľudového uznania. To neznamená, že v málo poznanom dávnoveku Slovenov by Vesna nemohla byť považovaná za posvätnú bytosť jari, dosť možné, že takúto bytosť predkovia poznali. Na počesť jari je volená v jarnom obrade Kvetná kráľovná, ktorá je v ľudových obradových piesňach ospevovaná aj ako bytosť bájna, ako div, či skôr diva. „Kvetná kráľovná, čos’  priletela? Azda by nám krásu pre tú našu chasu čariť vedela...“

 

obr: Karol Plicka

 

 podobné články:

podporte vydanie knihy NÁVRAT SLOVENOV

 

Prečo Slovenov? Ukážka z rozšíreného vydania pripravovanej knihy "Návrat Slovenov"

 

K JARI roku 14 - JE DEN ROVNODENNOSTI

 

JARNÉ SVIATKY - články