Ľudia sú často maloverní. Keď majú nedostatok, tak dupocú, dudrú, zúfajú, upadajú na duchu a následne aj na tele. Toľko by sme sa mohli naučiť od stromov a od iných bytostí. Keby sme neboli takí nadutí, namyslený. Človek je tá najnamyslenejšia bytosť na svete. Keď sa mu končí leto, hovorí o kríze, keď mu príde jar, ničí Matku Prírodu, zotročuje iné bytosti a v nevedomom ošiali ráta „svoje“ chechtáky. Taký les, aj keby ste ho celkom vyťali, má svoje nadčasové vedomie. V krovinách a lúkach majú stromy svoje semená a tie v príhodných chvíľach opäť vyrašia. Také semeno  javora môže aj sto rokovať driemať v holorubnej lúke a potom, v príhodnej chvíli, vyrastie. A vtáčikovia roznesú semená svojich drevných ochrancov znova po kraji. Strom neumiera, pokiaľ žije les. Vie, že jeho sila bude žiť v iných bytostiach.  

O čo inak sa správa človek namyslený. Homo namyslenus, keď mu v meste vypnú elektriku, upadá do zúfalstva. Prebudia sa v ňom tie najhoršie ľudstvá (nie zverstvá), uvažuje o rabovaní, je schopný umrieť z vydesenia. Keď má menej chechtákov, vyčaruje si ich, aby sa vyhol „kríze“ a potom sa čuduje, že je to ešte horšie. Rýchle zničí viac prírody, aby rýchle vyrobil viac výrobkov, ktoré rýchle predá a oni sa rýchle pokazia, aby si ich majitelia rýchle mohli kúpiť nové a rýchle tak zasmetili a poničili ďalší kúsok  inak rajského sveta.  Ľudia nežijú v živej prítomnosti, žijú vo svojich predstavách, ktoré sú podobne nepravdivé, či sú radostné, alebo smutné.   Človek sa ale môže odkliať. Stačí vypnúť blikotavky meňavé a brblabky štekotavé. Otvoriť oči a vzhladnuť skutočný svet - kruh bytostí Všehomíra. Otvoriť uši a čuť ich hlasy. Otvoriť čuvy a cítiť svet. Nie sme tu sami. Ani sme nikdy neboli. A ani nikdy nebudeme.