O SLOVANSKOM BUBNE HISTORICI VEĽA NEPÍŠU

Letopisci neuvádzajú veľa zmienok o staroslovanských bubnoch. Naši (západo a stredoslovanskí vedci) opakujú názor, podľa ktorého u západných Slovanov bubon nebol bežný. V rozpore s tým sú napríkad zmienky o tamburínových (rámových) bubnov v statiach arabských cestovateľov v krajinách slovanských predkov i samotné naše skúsenosti. Poznáme napríklad jánsku pieseň, v ktorej sa spieva o hre na bubon a poznáme taktiež ozembuch – bicí nástroj, na ktorom býva niekedy pripevnený malý bubon alebo dnes už častejšie jeho plechovkový potomok. Prečo bubon archeológovia nepoznajú? Dôvod je prostý. Skúste dnes zakopať do zeme alebo do hnoja (archeologické smetisko) drevený rozštiepený bubon s natiahnutou (deravou) kožou na vrchu. Čo z neho nájdete o desať, čo o sto, a čo o tisíc rokov?

ĽUD POPOLNICOVÝCH POLÍ BUBON POZNAL

Naši predkovia z obdobia tzv. Ľudu popolnicových polí bubny používali, a aj sa zachovali z jedného dôvodu – robili ich často aj malé a to z hliny. Archeológovia ich našli vďaka tomu, že vtedy si ho naši karpaťania robili nielen z dreva, ale aj z hliny. Našli zvláštne džbány, ktoré nemali dno a pri chýbajúcom dne boli dierky. Neskôr vydumali, že to veruže nie sú džbány, ale lievikové bubny. Takého tvaru, aké dnes poznáme zo severnej Afriky ako džembe. Takže ak tieto bubny pred zhruba tritisíc rokmi používali (nielen naši) Indoeúropania, a ak nie sú ani v ostatných častiach, ako v severnej Afrike, tak je naskutku pravdepodobné, že na sever Afriky sa dostali z ariánskej (iránskej) pravlasti, kde cez moslimskú kolonizáciu prenikli a vzápätí sa prehupli do Európy, podobne, ako predtým indoeurópska citara (sitár, gitara). A dnes si myslíme, že naše protoslovanské bubny lievikovitého typu sú africké, kým africkí šamani v pohode vyvolávajú dažde na slovanských (alebo celozemných?) valcovitých doboch.

PRÍKLON K DOBU

Zákonitosti zvukovo – hudobné, a v zásade fyzikálne, hovoria, že lievikovitý bubon (džembe) má šialené alikvóty (súbežné, či skôr nesúbežné tóny) a že sa to nedá pôsobivo zlúčiť s hrou na ladné (alikvótne) nástroje (píšťaly, husle, gitary). Toto obdobie, čisto tepové (dupové) sa teda dá zhodnotiť ako tanečné s nemnohými súzvukmi, ale mocnými výkrikmi a snáď i dupmi (skokmi).

Valec (bubon dob) vydáva ladné súzvuky (alikvoty) podobne, ako píšťala, koncovka, alebo fujara. Takisto podporuje chuť na viac-hlasy (dvojhlasy, trojhlasy...).To je isteže dobré, zlé je, že v našej hudbe dnes chýba. A tak si slovenské skupiny world music pomáhajú tu africkými bubnami, tam zase džezovými, či rockovými súpravami, ktoré nám pristanú podobne, ako vedro na hlavu. Nie je náhoda, že všetky bubny rockovej (gitarovej) skupiny sú valce, nie lieviky. Hrajú totiž s alikvotnými (až akordickými) nástrojmi, a to je napriek ich uchrchlenej rinčavosti nie tak hudobne vyšinuté ako lievik.

DUCHOVNO DOBA

Niektorí ľudia si myslia, že hrať na bubon je rušivé, kruté, necitlivé. To isteže nemôžeme považovať za úplnú pravdu. Niekto môže bubnom rušiť a niekto vyladiť. Dôkaz o tom je ľudské srdce. Niekedy je srdečné, občas srdnaté. Ale srdce je v zásade bubon. Považujeme ho za sídlo citu, lásky, vnemov. A pritom srdce je bubeník.

Je jedna vec, ktorá sa nedá nahradiť logickými úvahami. Je to schopnosť zotrvať v pravidelnosti. Táto schopnosť ak sa prejaví napríklad v bubnovaní, môže mať dobrý prínos napríklad pre duševnú stálosť (stabilitu). Tiež pre vnútornú istotu a sebavedomie. Isteže aj pre udomácnenie sa (orientáciu) v čase. A akože inak, aj pre vnútornú (pravidelnú) pohodu.

„Cvičiť na bubon“ sa dá aj na krabicu od topánok. Hlučnosť nie je tak dôležitá, ako pravidelnosť. A technika nie je tak dôležitá, ako duch. A dob je dob. Rám z dutého stromu a blana z prirodzene uhynutého zvieraťa, úcta k tepu a dobe – to sú hodnoty nadčasové.

Ž. slav