V horehronskej obci Pohorelá zaspievali deti na dedinskej slávnosti dňa detí svojim rodičom ľudové piesne, ktoré zdedili po predkoch svojich rodov. Obci prišla faktúra, podľa ktorej má obec zaplatiť za udalosť zachovania tradícii, teda dedičstva predkov, peniaze, a to organizácii na ochranu autorských práv hudobníkov a interprétov...

Áno, ide o uplatnenie západného práva v našej krajine. Toho práva, podľa ktorého občania našej krajiny platia nevedomky ročne cez masmédiá prinajmenšom milióny, nepriamo možno aj miliardy dukátov autorom a firmám západnej hudby (popmusic) za to, že v „našich“ rozhlasoch ide (najmenej) 90 percent západnej angosaskej hudby a zvyšok tvoria jej slovenskí a českí plagiátori, sviatočne, skôr  v hodinách menej zaujímavých, nejaký folklór.  Západné právo nám natlačilo najprv cudziu pakultúru a po tom, ako sme tú pakultúru prijali, nám chce zobrať dedičstvo predkov – ľudovú pieseň. A keď sa zistilo, že ľudovú pieseň má rado v rôznych podobách 40 percent ľudí (prieskum z roku 2008), a v rádiách je jej určite oveľa menej, ako jedno percento, napadlo nejakého „chytráka“, že aj na tom sa dá zarobiť. Je to celkom jednoduché. Príde nejaký ulízaný chlapík  s čiernym kufríkom a listinami, na ktorých má vyrátané, koľko dostane za pieseň, ktorú sme zdedili po predkoch. V podstate má svoje pečiatky, právnické vzdelanie a drzosť výpalníka.

Ľudovú pieseň sme dostali od predkov. Isteže, slová piesní sú vedomecké i nevedomecké, ale slová a hlavne šum ducha – hudba – je jednoznačné dedičstvo. Čo máte v dome od svojich starých rodičov? Ja mám jediný (kovaný) klinec zo steny dedovej drevenice, jeho valašku  a okuliare starého otca. Niekto zdedil aj pozemok, niekto niečo iné, ale naše gény, naše DNA, siaha oveľa hlbšie, ako ku starým rodičom.  A jediná vec, ktorá siaha hlbšia, ďalej, ako najstaršie fotografie, jediná vec je duchovno predkov. Jedným z potokov rieky duchovna predkov, ktoré sa zlievajú do rieky, je hudba predkov. Hudba predkov je to, na čo by sme si nemali nechať siahnuť. Sú natoľko nevedomí, že si myslia, že im za duchovno a hudbu predkov budeme platiť? Alebo nie sú až takí nevedomí, sú len hrabiví, sú len nenažratí? Fuj.

Mojim starým rodičom, ani ďalším predkom, čo už nežijú, len na nás hľadia, nikto výpalné nezaplatí. Oni, ako sa na to pozerajú,  je im možno z toho smutno. Oni tie piesne udržiavali. Prijali ich a odovzdali. Oni ich spievali svojim deťom a tie deti spievali piesne iným, a nakoniec tiež svojim deťom. Počúvali ich, ako aj dnes naše plody, už v maminom bruchu. Pri posvätení novorodeniatok, pri výročných slávnostiach, pri slnovratoch, sväteniach jari, májoch, pri štvrtkových i sobotných zábavách, pri svadbách i pohreboch zneli tie piesne. Bolo to viac, ako len „ľudová hudba“. Bolo to posvätné dedičstvo. A je to posvätné dedičstvo!

Chvála predkom za toto dedičstvo. Česť tým, čo ho udržiavajú. A hanbu tým, čo ho znesväcujú. Nech sa aj oni dostanú na dobrú cestu, bude po hanbe. A nech sa nebijú vo svojej hrabivosti so svojimi predkami. Nech  chvália dary,  ku ktorým prišli. Dostali ich bez poplatkov. Bola to láska, materské mlieko a rodné piesne.

S úctou