Disleksia a disgrafia sú uznané poruchy, disvokalita nie. Prečo?

SPIEVAŤ NIE JE MENEJ ZDRAVÉ, JAK ČÍTAŤ A PÍSAŤ!

Ako zdravotná porucha je medicínsky popísaná „disleksia“ ako znížená schopnosť čítať a „disgrafia“ ako znížená schopnosť písať písmená, pričom tieto diagnózy nijako nesúvisia s inteligenciou. Jednoducho znížená schopnosť čítať a písať je obrazová „preskačka“, ktorá sa týka ľudí rôznych stupňov múdrosti, či bystrosti. Nie je známe, že okrem zníženej schopnosti písať a čítať by bola ako zdravotná porucha zadefinovaná znížená schopnosť spievať.

Možno si poviete – a prečo by mala byť? I ja som si to povedal pri nahliadaní na tento jav. A prečo by mala byť zdravotnou vadou, keď vám sa nespájajú rýchle do slov písmená? Ako to súvisí so zdravím? Môžete byť telesne, duchovne aj duševne úplne v poriadku. Máte základné pudy potrebné na prežitie, aj zručnosť a bystrosť, s ktorou zvládnete väčšinu prác, isteže nebudete spojár, alebo prekladateľ, ale môžete byť skvelý vo väčšine povolaní, máte jedinú nevýhodu, že pomalšie čítate, alebo pomalšie píšete a občas vám „preskočia“ písmená. Niekedy za to deti dostávali na základke zlé známky a pritom v pohode zvládli niektoré vysoké školy. A predsa je to označené ako zdravotná porucha.

No a prečo by mala byť zdravotnou poruchou znížená schopnosť spievať? Schopnosť spievať – uvoľniť sa ozvučeným dychom, je spojená s duševným zdravím. Donedávna spieval takmer každý človek a to od mala až do staroby. V polovici dvadsiateho storočia, keď náš svet začali viac ovládať média, bola táto schopnosť čoraz viac znižovaná a civilizačný stres sa priamo úmerne zvyšoval. Médiá ovládli hudobné a iné komerčné firmy, ľudia takmer prestali spievať a najnovšie mnohí už len v rytme recitujú (slovo rap - „rep“ etymologicky súvisí s „reptaním“).

Ak teda schopnosť rýchle čítať, či písať, nemusí mať priamy vplyv na zdravotný stav (pravda, ak sa nezmýlite v dávkovaní medicínskych liekov), schopnosť spievať má na zdravie dokázateľné účinky. Dá sa to merať napríklad vyrovnaním tepu, okysličovaním krvi počas spevovo-dychových cvičení, alebo aj príznakmi duševnej rovnováhy napríklad pri dnes už nie celkom neznámej muzikoterapii.

Z istého hľadiska však rozumieme, prečo je pre „systém“ dôležitá schopnosť písať a hlavne čítať (príkazy, povinnosti, štátna štruktúra a tak). Áno, uznajme, že má to svoje opodstatnenie a schopnosť vedieť čítať je pre štát dôležitá . A ak tento štát bude chrániť krajinu, nás a našu kultúru, čo dúfame, že ešte bude, tak to môže byť isteže dôležité aj pre nás.Schopnosť čítať je dôležitá pre vzdelanie, písať pre porozumenie, i keď vzdelanie a porozumenie tu boli už pred písmom. Ale vedieť spievať je potrebné aj pre dušu. Vtáci vedia spievať, a to nie niektorí z druhu, ale všetci z druhu. Každý vlk vie zavíjať, každý jeleň vie ručať, každý svrček vie svrlikať a každý človek, okrem zlomeného, donedávna vedel spievať. Zaviedli sme ani nie sto rokmi elektronické médiá s modernou hudbou a zrazu väčšina ľudí nevie spievať. Lebo sa hanbia, lebo sa boja, lebo nemajú čas, lebo majú stres. Lebo sa porovnávajú, lebo nie sú prirodzení, lebo sú stiesnení, lebo sú zakríknutí.

Nevzdajme sa tohto dôležitého prejavu slobody, citu, ducha aj duše. Spievajme, súrodenci. Prirodzené to môže byť vtedy, keď to bude každý deň. Vtedy to môže byť dobré. Spievajme svoje piesne, v tom je naša sloboda, v tom je naša duša, v tom je naša sila!

Žiarislav

Pozn. O pár dní začíname Na Medzi hudobno vedomecký tábor – aj pre nehudobníkov. Hádajme, čo budeme robiť každý deň.