DUCHOVIA PREDKOV TI SPIEVAJÚ...

Pisateľ si z detstva spomína, ako babka so svojimi priateľkami rozprávali sa o tom, ako sa im zjavujú duchovia predkov alebo nežijúcich manželov a zhovárajú sa spolu. V USA pisateľa vyhľadala žena slovenského pôvodu, a to kvôli živým snom s predkami. Roky sa trápila a myslela si, že je to nejaká psychopatická črta, s ktorou treba ísť k lekárovi, čo nechcela. Našťastie ju nik nestihol „deprogramovať“ a keď dostala vysvetlenie, že v našom vedomectve je komunikácia s predkami cez sny bežnou vecou, veľmi sa upokojila a žiarila šťastím a vyrovnanosťou.

Po návrate do vlasti človek zistil, že tu je deprogramovaný navonok takmer celý národ. Lenže zádušný sviatok stále žije. Síce už nie na jar, ako v dobách dávnych Slovenov (Na Ducha – Turíce- Máje) ale na jeseň. Nad každou dedinou, spravidla na miestach niekdajších svätohájov, svietia tisíce svetielok. Potomkovia cestujú z miest do krajov svojich priedkov a to nielen kvôli niekoľkým sviečkam. Ale aj kvôli sile rodu, kvôli úcte k tým, z ktorých semien sme vysiati, z ktorých vajíčok sme vyliahnutí. Kvôli úcte k reťazcom rodostromu a ich DNA. Pri rozhovore pisateľa s jednym biológom, vedec vyjadril presvedčenie, že nie menej, ako 99 percent svojich chodov máme zdedené po predkoch. Môžeme dumať, či to tak je, alebo nie, či viac, alebo menej. Ale isteže tak svoju kultúrnu, ako aj telesnú a duchovnú akosť máme podedenú a môžeme ju len zušľachťovať, cibriť, čistiť od nánosov, ale nie pochovať a nahradiť, lebo to by bola slepá vetva nášho rodostromu. Čím je toto šľachtenie dedičstva prirodzenejšie, tým je trvalejšie, otužilejšie a životaschopnejšie. To je v zásade jedna z podstát prírodnej kultúry – rodného duchovna.

Pravdaže – od rodičov sme pochytili veľa vecí, s ktorými nie sme zosúladení, mnohí s nimi až bojujú. To je ale dočasný stav, cesta je napojiť sa na celý reťazec predkov a stiahnuť z neho to najdôležitejšie, čo v tej – ktorej chvíli môžeme prijať. Človek vedomý chváli dary. Chváli to, čo dobré dostal a nehaní to, čomu nerozumie. Dnes väčšina našincov haní, alebo zanedbáva duchovno predkov, a to len preto, že mu nerozumie, že nevidí jeho svetlá. Ale posvätné vŕšky, čo svietia Na dušičky, hovoria jasnou rečou – duchovno predkov žije. A spája rôzne naše krajinné kultúry – katolíkov, evanielikov, národnosti, dokonca aj ateisti prídu k rodine a zapália sviečku. Máme to v sebe, máme to v krvi, máme to v duši hlbšie, ako si vieme predstaviť. Keby nám to zakázali, spravili by sme revolúciu. Duchovia predkov sú s nami a sú v nás. I naši potomkovia a nasledovníci to budú cítiť a vidieť, a možnože viac, ako my.

Dnešok dokazuje, že priamočiare zákazy komunistov sú menej účinné, ako mediálna demagógia tých, čo by nás hneď chceli preonačiť opačným smerom. Ale každá palica má svoj koniec.

Dnešný svet modernej civilizácie akoby sa riadil podľa hesla – ani nie plytko, tobôž nie hlboko. Napríklad – vysvetlia vám, že tu boli nejakí Kelti, ale nevysvetlia, že naši pevninskí „Kelti“ (volali sa inak) nemali v podstate okrem riadu (zbraní a kováčstva) nič spoločné s britskými Keltami. Čo tvrdia britskí experti na DNA, ale nám slovo „Kelt“ stačí na to, aby sme prebrali helovin (jedenásť), čo ani nie je keltský, ale britsko-kresťanský názov (to je naozaj „pohanský“ úlet, veď zádušný sviatok Keltov títo Briti so svojim“ ilevanským“ anglikánskym a predtým rímskokeltským kalendárom dusili jedenapol tisícročia).