Bolo to v rokoch, keď človek úplne prestal počúvať hudbu, s výnimkou prieskumu pôvodnej hudby ľudovej a hudby iných prírodných národov. Dierkovú píšťalku sa podarilo vyrobiť dobre hneď na druhý pokus, konečne mať v rukách ladenú píšťalu, to bol krásny pocit po tom, ako hral neladenú, zakúpenú na trhu.

Malá píšťala sa vyrába ľahko – dužina bazy sa dá  vypáliť železom. Na veľkú koncovku ale treba mať vrták. Hneď prvá koncovka sa zadarila. Bola krátka a hlasná, takže keď sme v lese hrali a chlapci bubnovali na bubny z dutých stromov – na doby, jej hlas bol stále výrazný. No pri rozjímaní je vhodný nástroj s tichším, lahodným zvukom.

Po niekoľkých skúškach na rôzne dĺžky píšťal človek zistil, že krásny, lahodnú zvuk má dlhá koncovka, ladená z podladeného „A“. Na túto koncovku človek nevyrezal nič, ani svargu a namastil ju nenamorenú ľanovým olejom a napustil horúcim včelím voskom. Dýchal  cez píšťalu v rozjímaniach celé hodiny, zatvorený v chyžke, alebo ju vzal prehodenú cez plece v platenom puzdre do lesa a tam s ňou chodil bez cieľa a hral. Píšťala ukázala cestu. Zakrátko chceli takúto píšťalu aj ďalší a tak človek vyrábal a vyrábal, učil na ňu hrať neplánovite, dýchať splna cez jej dušu...Ale aby sa na ňu osmelili hrať aj nehudobníci, vypracoval spôsobné postupy zamerané na dych, na voľnohru, na rozprúdenie životnej sily, uvoľnenie i sústredenie. V tej dobe, v dobe dlhých rozjímaní s koncovkou, bol človek posledný krát na bežnej lekárskej prehliadke, pričom lekár požiadal o odber krvi. Pri výsledkoch bol prekvapený vysokou hladinou kyslíka v krvi a uisťoval sa, či človek nie je výkonný športovec, alebo horolezec. Keď človek odvetil, že nie, len hrá na píšťalu, ešte údiv vyjadril ešte raz.

Človek si všimol, že pri rozjímaniach s koncovkou sa mu zlepšuje pamäť a že tiež ľahko dosahuje hlboký stav rozjímania po pár dychoch. Na učenie zvolil kratšie píšťaly – ladené z C, ktoré nazval „základné koncovky“.  Boli o niečo dlhšie, ako bežné folkloristické „déčkové“, takže hrali nie tak piskľavo. Neboli však také dlhé, ako veľké, rozjímavé „áčkovky“, takže na ne dočiahli aj ženy a menší muži. A väčšie deti. Kým veľké koncovky rozširoval darom medzi hlbších záujemcov o vedomectvo, tieto menšie používal aj pri výuke – na víkendových sústredeniach v rôznych častiach krajiny od roku 1998, neskôr i v stredisku Diva, ktoré založil v meste. Učil i v Čechách a na Morave, v Poľsku a s koncovkami prišiel aj do Ruska a do Ameriky. Rozhodne najviac sústredení však bolo na Slovensku.  Píšťaly sa na sústredeniach rozchytali a ľudia sa začali zaujímať nielen o prácu s dychom, duchom a dušou, ale aj o vlastnú kultúru. Človek hral na koncovke ľudové piesne, ale aj svoje – novodrevné. Voľnohra však bola vždy základom týchto rozjímaní. Čím ďalej, tým viac ľudí si obľúbilo tento nástroj a v lese pri ohníkoch už neboli len gitary, v parkoch nehrali len africké bubny, ale pri ohňoch, v parkoch, ale občas i na sídliskách a vysokoškolských internátoch bolo čoraz viac počuť koncovky. Ľudový hudobný nástroj, príliš zriedkavý na to, aby ho bežní ľudia poznali, úplne okrajový hudobný nástroj, chytil svoj prinajmenšom druhý dych a šíril sa aj mimo folklóru. Ako napísala Veleslava v jednej zo svojich kníh, koncovka sa stala poznávacím znamením.

Ľudia so záujmom o pôvodnú slovenskú kultúru mali tak často koncovku  v puzdre uviazanom na plecniaku, alebo prehodenom cez chrbát, že sa občas na autobusových a vlakových staniciach, pri pohľade na tento v puzdre utajený nástroj, aj oslovovali a zoznamovali. Na stretnutiach v lesoch, ktoré sme zvolávali pri slnovratoch, rovnodennostiach a iných sviatkoch, bol rozfuk píšťaly koncovky otázkou, aj odpoveďou. Kde sté, héja, hoja! Tuto, aha, kráča ďalšia bytosť, na ceste, ktorou sa končí nevedomie a začína prebudenie! Slová žiadne, ale zvuk koncovky to hlásal: Tu-to-ta-ti-ta-ta-tááááááá ti-ri-ti-ri-ti-ri-tááááááááááá ti-táááááááá to-tu-ti-tááááááááá....A na do odpoveď: Tu-ti-to-táááááááááá to-tu-ti-tááááááááááááááááááááá...

Aj dnes sa to neraz stáva. A keď sa pod Medzou ozve koncovkový rozfuk, už vieme, že máme zaviazať čuvača a očakávať príchod hosťa, alebo hostí.

Píšťala koncovka sa stala obľúbenou aj medzi tými, ktorí pomáhali iným. Hra na koncovku sa stala veľkou pomocou pri práci s deťmi. Výjazdové skupiny, zvané Zelinky, pomáhali si týmto nástrojom s veľkým úspechom a záujmom detí, ale i dospelých. Pisateľ robil pre deti v školách hodiny, na ktorých si deti mohli hru na koncovku skúsiť a s pomocou koncovkových ľudových piesní, ako „Červené jabĺčko v obločku mám“, alebo „Dú kravičky dú“, deti rozospieval a kým tie s lepším tlieskaním dostali bubienok, alebo hrkálku, niektoré dostali rovnako ladené koncovky a na konci hodiny bola zo školskej triedy jedna zohratá hudobná skupina...

Koncovka bola aj na pisateľovej prvej CD doske, nazvanej Znovuzrodenie (1997). Spolu s fujarou a inými píšťalami. Bola to vlastne doska nahratá v rozjímaní a rozjímanie bolo aj jej cieľom. Neskôr koncovka zaznela i v nejednej novodrevnej odpaľovačke zahranej so skupinou Bytosti. Koncovka sa začala zjavovať na azda každej novodrevnej (etno)nahrávke na Slovensku, ale i v blízkych krajinách. Pred rokom, na jednom lesnom stretnutí, sa človek ráno zobudil a hneď aj strúhal piskvor na koncovke, ešte v pelechu. Vedľa sa prebúdzal nejaký Nemec a pribehol so svojou píšťalou. Človek sa na ňu pozrel a povedal mu, že ju pozná. On – že mu ju dal iný Nemec. Človek – že pozná toho, čo mu ju dal. Bol to jeden pútnik, čo zaparkoval karaván pred jaskyňou a dva, či tri dni čakal, lebo človek ho odmietol prijať s tým, že práve máme detský tábor. Keď sa ponúkol, že bude pomáhať, človek ho prijal a pomohol mu vyrobiť na Medzi fujaru i píšťaly. Vo výrobe neskôr pokračoval. A teraz, po nejakých deviatich rokoch, sa človek stretne s iným Nemcom, ktorý tú píšťalu nesie, ako pútnik nejakú pamätnú palicu. 

Zo Žiarislavových spisov CESTA KONCOVKY

 

podobné články:

5.11.12 Koncovka - veľká matka ladenia hudby - ČISTÉ LADENIE KONCOVKY

5.11.12 Na vedomeckej „Ceste koncovky“ - aj s rytmickými nástrojmi, fujarou  i dierkovou píšťalou KONCOVKY AJ S BUBNAMI, KONCOVKY AJ S LIEČITEĽSTVOM!