časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

Gazdovský rozhovor so Žiarislavom

19.4.12

Mnoho ľudí na táboroch hovorí, že také pekné kozy, aké sú v tvojom chove, ešte nevideli. Je to nejaké zvláštne plemeno, alebo je to výsledok tvojho šľachtenia?  

Áno. Obe vety sú pravdivé. Môžeme to plemeno nazvať Slovenská laznícka koza.

Prečo si sa rozhodol popri toľkých činnostiach aj šľachtiť kozy?

Pred deviatimi rokmi som si priviedol prvé dve dospelé kozy a jedno z nich malo mláďa, ktoré čuvačka Borka odohnala do lesa. Na druhý deň šiel človek s jej matkou na vodítku do smrečiny a kozľa priviedol. Na pamiatku toho, že prvú noc prespala v lese, dostala meno Divka. Jej matka s hviezdou na čele, teda Hviezda, bola dovtedy nedojená koza s malými cecočkami, ako od srnky a dojiť ju bolo naozajstné utrpenie. Divka na rozdiel od svojej matky zdedila po nejakom predkovi rohy a porodila ako sotva ročná koza. Jej prvé dojenie bolo neuveriteľných liter tridsať. Mala krásny tvar vemena a struky (cecky), ktoré sa „doja samé“, stačilo podložiť geletku a chytiť. Mala krásnu, hnedastú srsť a na tvári jemné kamzíčie pruhy.  Divka zakrátko zahynula, skončila s roztrhaným bruchom. Človek za ňou veľmi smútil. Kozy krížené z miestnych plemien občas majú kamzíčie pruhy, to je tak jedna zo sto miešaných kôz, u ktorých sa to zjaví ako nejaká stará črta sfarbenia. Prešiel som veľa chovov, ale nepodarilo sa takú kozu kúpiť. Postupným chovom sa to však podarilo vykrížiť. Vonkajšie znaky, ako rohatosť, sfarbenie, stavba tela... to sú zaujímavé znaky, ale pre lazníka,  či akéhokoľvek gazdu, ktorý dojí ručne, je dôležitý tvar vemena a priestrek.

A ten môže byť aj nevhodný?

S nevhodnými vemenami na ručné dojenie sa človek trápi celé roky, pri dojení bolí  chrbát, ruky, tečú viac nervy, ako mlieko. Takéto kozy poputovali do nenáročných chovov, kde ich chceli ako kosačky. Bolo treba chodiť po krajine, cieľovo si vyhliadnuť kozu a potom ju kúpiť. Presvedčiť majiteľa, aby ju predal, zaplatiť dvojnásobok bežnej ceny... A potom prišli výsledky. Začali sa rodiť podobné kozy, ako bolá tá, dnes už bájna, Divka. Zaujímavé, že minulého roku sa narodila kozička náramne podobná Divke a prvé, čo ju napadlo na paši, bolo stratiť sa a prespať v lese, ako to kedysi spravila tá Divka. Tak dostala aj meno Divka. Ako jediná sa v ruji nenabrala. Ostatné kozy rodia ako ročné a po dvoch mesiacoch, keď mláďatá dostali viac mlieka, ako kamzíky, sa môžu začať oddájať. Bez nejakých umelých výživ a vitamínov, na prírodnej paši, keď tráva ešte len vyráža zo zeme, a už nám ročná koza dala na podoj sedem deci, tak to je dobrá kozička. Do leta sa to môže zdvihnúť na dva litre denne a druhým rokom to zdvihne znova... Vo  voľnom horskom chove dosahuje vrchol až po piatom roku. Keď zrelá koza dá na paši bez „dopingu“ vyše štyroch litrov, tak to je, ako keď dá stajňová rekordérka s „dopingom“ šesť litrov. Tie štyri litre od lazníckej kozy, stalo sa, že aj päť, ak je naozaj výnimočná, aj keby to boli len tri litre, alebo u prvostky dva,  tak to je ale čistučké mliečko bez chémie. To je biele zlato. Je v podstate prinajmenšom na úrovni bio.  Je ľahko stráviteľné, nespôsobuje alergie a nielen ľudové povery, ale aj výskumy dokazujú jeho liečivé pôsobenie.

Aké?

Mnoho mliečnych alergikov môže piť len kozie mlieko, alebo výrobky z neho. V dedine chovajú kozy pre ľudí, čo majú nemoc pomenovanú podľa raka. Kozie mlieko je zložením najbližšie materskému, asi aj preto je lepšie stráviteľné. Keďže je v ňom málo tukov, netreba sa obávať obezity. Zato živín má veľa.

Piješ pasterizované mlieko? Neobávaš sa kliešťovice?

Raz ku mne prišla chorá, bledá študentka veteriny, ktorá sotva chodila, po tom, ako v Bratislave dostala boreliózu a encefalitídu. Tu, pri kozách, sa behom polroka vyliečila, dnes má aj dieťa a žije s manželom na laze. Nie je to jediný prípad. Jestvuje niečo, ako prírodná imunita, a tú takýto spôsob života posilňuje.

Bežne nepijem mlieko, ak, tak spravidla kyslé, alebo žinčicu, raz za čas srvátku. Jem z neho tvaroh, syrotvaroh, syr čerstvý, kyslý aj zrejúci, oštiepky, bryndzu, urdu aj jogurt. Občas si pri dojení streknem mlieko rovno zo struku do horúcej žitnej kávy. Čerstvé mlieko mi jednoducho nechutí, ak, tak raz za čas kozie, alebo ovčie. Ten detský žalúdočný enzím na štiepenie mlieka už od základnej školy príliš nepestujem.. Vtedy bolo len to neživé – pasterizované mlieko a to mi nechutilo.  To dnešné v obchode je ešte neživšie. Jak by mohlo byť trvanlivé, keby bolo živé?

A kyslé mlieko, alebo syr, brydza, žinčica, to doslelí ľahko trávia?

Áno, vďaka kvasinkám, či kľaganiu, čo je zmena spôsobená syrením. Kozy majú kliešte, takisto, ako kravy a kone vo voľnom chove. Kysnutie a syrenie spôsobuje také zmeny, že ničí choroboplodné kultúry a robí mlieko bezpečným. Pritom ho neoslabí, ako pasterizácia. Pijem mlieko aj neupravené – a to kvôli tomu, aby som zistil chuť z tej ktorej kozy, pri prvých dojeniach. Teda – zriedkavo.

Všetky tie vymenované mliečne výrobky sú u teba v syrovni?

Nie naraz, ale sú. Dlho nevydržia. Dodávame ho na objednávky známym do miest. Teraz zabezpečujeme pre iných to, čo som kedysi, za života v meste, vychutnával sám.

Niektorí hovoria, že kozie mlieko páchne.

Ha, indiáni odmietali kravské mlieko, lebo im smrdelo. Odmietali ho piť. U nás v prístrešku, keď dáme na stôl kozie mlieko v krčahu alebo v črpáku, hostia ho ňuchajú, voňajú, divia sa, že prečo nesmrdí. Je to asi otázka spôsobu chovu, teda stravy a ustajnenia,  možno to ovplyvňuje aj skladovanie a kozí druh.. Raz, pred siedmymi rokmi, mi jeden učeník priviedol do stajne bez toho, aby som vedel, bielu kozu z dediny, bez rohov a bez uší, s ružovým čumáčikom, takého ufónika... Bola tma, keď som vstúpil do stajne, nevediac o tom a hneď som tú kozu medzi desiatimi cítil po čuchu. Jednoducho mi páchla. Počas pobytu v meste mi nosil kozák každý pondelok kozie mlieko a bryndzu zo stajňového chovu a nevadilo mi, že trochu páchlo. Teraz mi ale ešte viac nevadí, že to mlieko od našich kôz nepáchne. Od rána do večera sú na paši a v stajni sú len v noci, keď spia na lístí. Ich srsť je čistá a lesklá, keď je stajňa čistá, zdravá koza v prírodnom chove môže až voňať, aj keď je to v podstate aj vec osobného vnímania. Ani cap vo voľnom chove nepáchne tak, ako v stajňovom, kde je vo väzbe odkázaný len na pachové upútavky. Vo voľnom chove cap páchne len tak trochu, aby sa nepovedalo, keďže môže kozám hocikedy voľne dvoriť. Niektorým to dokonca vonia.

Kozám?

To iste, ale aj ľuďom. Aj mestkým. Z istého hľadiska je to pochopiteľné. Mestkí ľudia označujú ako kozy ženské prsia, takže keď na sieti hľadáte nejaké kozy, ukážu sa vám tam prsia humanoidov. To je asi jediná prirodzenosť, čo v civilizácii ešte funguje, aj to už nie veľmi. Naše kozy sú vlastne šťastnejšie a spokojnejšie, ako väčšina mestkých ľudí, napriek občasným ťažkostiam.

Akým?

Minulého roku boli straty štyroch dojok. Dve zastrelil jeden nevedomec malorážkou a dve strhol medveď, keď sme vtedy práve nemali dospelých čuvačov, veď vieš.

Takže kozy na predaj v tomto roku nie sú?

Sú na predaj mladé kozy. Lacné, také, čo sú sfarbením mimo nášho zámeru, keďže plemeno by malo mať nejaký základný vzhľad.  Alebo keď ich tvar vemena je výrazne iný, ako v chove pestujeme, čo súvisí s ručným dojením. A potom aj pár takých, ktorým môžeme vystaviť rodokmeň, ak by mal niekto záujem o chov Slovenskej lazníckej kozy. Tiež nie sú drahé.

Takže kozy „s kmeňovou knižkou“? medzinárodne uznanou?

Kozy s knižkou, ktorá platí zatiaľ len v našom chove, Na Medzi a v možných cérskych chovoch, aj preto,  aby príbuzenská plemenitba neohrozila chov. Neusilujeme sa o uznanie plemena, je to nepodstatné, usilujeme sa o akosť. 

Aké kozy „zvonku“ pripustíš do chovu?

Hlavne slovenskú bielu kozu a alpskú hnedú. Samozrejme, jak sa patrí, s rohami, máme len dve bezrohé línie. Stačí pripustiť zvonku capa po dobrých dojkách a po roku vybrať na základe hodnotenia v šiestich oblastiach  mladé. Naše plemeno pozostáva hlavne z týchto dvoch plemien , ale aj z iných,  čo sa nachádzali na Slovensku tesne po roku 2 000. Slovenská biela, i alpská hnedá koza boli vykrížené aj z kôz, ktoré chovali naši predkovia.

Alpská koza je predsa z Rakúska.

Podobne alpský roh, čo je vlastne dnes umelohmotná obdoba trombity. Alpy sa kedysi označovali ako Venedské hory, spolu s geologicky totožnými Karpatami a v Rakúsku bolo až do desiateho storočia slovanské osídlenie, veď Venden znamená mesto Venedov, teda Slovanov. Susedili sme predtým so Slovincami (Slovencami). Takže tak, ako naše dejiny sú súčasťou Uhorska a Rakúska, z istého hľadiska, tak aj Rakúsko (a Uhorsko) sú súčasťou vývoja Slovenov, teda aj oni sú súčasťou našich dejín. Z istého hľadiska. Zo širšieho hľadiska patria Alpy do našej oblasti a k nim patria aj alpské kozy. Slovenská laznícka, či horská koza, teda to, čo nám chodí na Medzi po stráni, je veľmi podobná koze, ktorú mali slovanskí predkovia. Má aj jej gény. Len je o tretinu väčšia.

Takže staroslovanské kozy boli malé?  

V nejakom ôsmom storočí boli všetky kozy, všetky ovce aj všetky kone menšie. Predkovia boli asi takí vysokí, ako my. Po zákaze rodovej demokracie, teda za feudalizmu,  sa predkovia aj telesne zmenšili. Ovce a kozy sa začali uprednostňovať biele a ako kosák narástol na kosu, narástli aj ovce a kozy. A dnes sme takí urastení, ako slobodní Sloveni,( niektorí z mäsa s chemickými rastovými hormónmi aj viac). A máme radi prírodné farby.

Zaujímavé.  Takže tvoj chov je z viacerých hľadísk cielený?

Presne tak, podobne, ako život na zarastenej stráni, kde sa už desiatky rokov negazdovalo a dnes sa gazduje.

Na Slovensku žije viac ako polovica ľudí na vidieku. A z vidieka je najprírodnejšie laznícke osídlenie. Je tu veľa zarastených lúk, pasienkov, starých sadov... Netreba to drviť strojovým mulčovačom a ani vypaľovať. Treba to len zužitkovať. Pustite tam kozy, tie aspoň spomalia zarastanie tŕnivou, ktorá má svoj dôležitý význam. A budete mať z toho aj úžitok. Pridajte ovce a bude pekná tráva. Tí, čo jedia mäso, tak je také mäso je omnoho zdravšie, ako bravčovina a hovädzina z veľkochovu. Šťastné zvieratá dávajú šťastné mlieko. To musíte cítiť.

Sú aj vegánski lazníci?

Poznal som len jeden taký pár. Je to skôr výnimka. Starousadlíci jedia mäso, pričom si cenia domáci chov. Novolazníci, ktorí boli predtým vegetariáni, vegáni a podobne, zväčša buď chodia do supermarketov, či iných dovozových obchodov,  kde sa ľahko vegánči,  alebo využívajú aspoň mliečne výrobky, občas mäso. Medzi týmito dvoma skupinami sa pohybuje pár výnimiek. 

Niekedy si brával k sebe ľudí do učenia, dnes to už nie je možné?

Letné tábory máme stále, ale byť v učení mimo tábora – popri stálej osádke - po nejakých takmer piatich rokov to už zase možné je. V chatke je pre učeníka voľné miesto. Môže si skúsiť aj gazdovanie, zaúčať sa do vedomectva a aj niektorého s odborov. Samozrejme, po vzájomnej dohode. Niektorí sa vrhnú na lazy bez prípravy. Ohlasy po rokoch sú také, že pripravení ľudia sú na tom podstatne lepšie.

zhovárala sa –rc-

podobné články:

O SLOVENSKEJ VRCHÁRSKEJ VESELEJ KOZE A O JEJ BIELOM ZLATE TU

Ponúka Gazdovskej obrody - kozy a ovce na predaj TU

 hlavná strana