Minule sa človek mračil, že Rodan si vyžaduje rozprávky z „rozvidu“. Hockedy miluje živé piesne, keď spievame a hráme, vyžaduje si opakovanie, ale stáva sa, že musíme niečo husto robiť a vtedy mu pustíme vybratú rozprávku. Máme od Draka anglickú rozprávku, animovanú, o ovciach a  gazdovi, takú, kde ovce jedia picu, majú diskotéku a tak. Človekovi sa to zdá chvíľu vtipné, ale celkovo nevhodné, keďže ovce picu nejedia a na diskotéku nechodia, to vie predsa každý, kto má ovce, a my ovce náhodou máme.

Rodan má rád tiež českú rozprávku o Vydrískovi – o vydrom mláďati a aj o malom lišiakovi, ktorú mu človek vystriehol v priebehu roka – sú to rozprávky o zvieratách, nie kreslených, ani animovaných, ale skutočných, v ktorých sú zvieratá vo svojom obraze a malý sa neučí slaboduchosti, ako Tom a Džery, alebo nejaké veveričky, ktoré podľa vzhľadu medzi veverice odmieta zaradiť, lebo predsa veverice pozná, veď nám chodia na orechy.  Vidí, ako ktoré zviera naozaj vyzerá a učí sa pritom, ako to zviera žije. Podobné „rozprávky“ vidí i na dvore, i v lese, vysvetľujeme mu, ako tie zvieratá žijú, ale nechávame ho sa z času na čas aj pozerať na premietanie, aby  vedel, že sú aj  filmy a nemusia byť zlé. Má síce stále len tri a pol roka, ale keď vidí v rozprávke neprirodzenú vec, často sa na ňu spýta. Z cudzích filmov pozná len Pipi dlhá pančucha, čo nie je až taká hrôza. V poslednej dobe naňho vplýva hlavne Kubko a Maťko.

„Veďže nena-dávaj, už sme blízko“, hlási malý, idúci po dvore, s krónerovským stredoslovenským prízvukom, trochu neohrabaným. A potom – Čuve „ „Bodajže ťa, potvora, ani nezaštekala“. Malý zbožňuje Kubka a Maťka, pamätá si dialógy a už druhý deň je Kubkom. Na svoje meno nijako nereaguje a urazene oznamuje, že on je „valas“ (takto si predstavuje jednotné číslo od slova „valasi“). Trvá na tom, že bývame v kolibe a mamu už druhý deň oslovuje menom „Maťko“ a hovorí jej v mužskom rode. Tato je „Medveď“ a tak, ako káže írečitá slovenská rozprávka, medveďovi dáva syr a žinčicu a správa sa k nemu veľmi milo, hlavne keď ho „Medveď“ oslovuje ako Kubka.  Keďže žinčicu práve nemáme, ponúka srvátku, čo je pre kone. Dnes „Kubka“ zhučal  na celý salaš „Maťko“, teda mama. Keď nebolo nablízku Medveďa (tatu), ktorý by jedol syr, Kubko (Rodan) otvoril v kuchyni dvere Čuve. Čuva je už takmer 50 – kilová čuvačka, ktorá sa asi v „Kubkovej“  predstave najviac podobala medveďovi. Pozvanie do syrovne rada prijala.  Lada (Maťko) mala skvelé, vyzreté syry pripravené na nakladanie, zložené z police na stôl. Keď vošla do kuchyne, našla tam Kubka (Rodana), ako odkrajuje syry nožom, a ako v rozprávke Kubko,  hádže ich Čuve  a milo sa s tým „medveďom“ rozpráva a syrové omrvinky sú po dlážke v celej kuchyni. Čuva vrtí chvostom a brucho jej vydúva, ako macovi na jeseň.

No, v týchto dňoch je pomerne jednoduché presvedčiť malého o čomkoľvek. Ibaže – veďže  načim rozprávať  jak Kubko a Maťko. Teda susednou, podpolianskou stredoslovenčinou, s výrazným krónerovsko-rajniakovsko-pántikovským prízvukom. Kubko (Rodan) je z toho hotový. Nie vždy sa to ale podarí. Napríklad dnes pri obede, keď sme v „kolibe“ pochválili dary, „Kubko“ odmietol syr a ostal pri vegánskej strave. Tato mu nato: „Ej – bodaj že ťa -  veruže som ešte -  takího valacha  na salaši ňeviďeu -  čo by syra ňejedou!“  A Kubko (Rodan) na to: „Ej - ale veď ja taký  valas som, čo syra nepapá!“.

 

podobné články:

1.10.13 Malý vrchár na dvore

27.5.13 MALÝ VRCHÁR V MESTE A „BABINA STODOLA“

16.4.13 Ako malý vrchár dierky vŕtal do dreva