 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
|
|
Kradli
sme, nech je nám odpustené. Teraz sadíme |
7.10.11 |
|
Žiarislav Poznámka redakcie: Výmena semien na Zimnom Slnovrate Rodného kruhu, sledujte www.ved.sk. podobné články: 25.5.11
Klonované rajčiny za to sto hromov nemôžu - Druhá
neolitická revolúcia
|
|
Keď sme boli
malí, chodili sme na pole na kukuricu. Keď bola nezrelá, jedli sme
ju ešte ako malé šťavnaté strúčiky, celé v kuse ,aj s mäkkou
čudkou. Keď bola mliečna, ohrýzli sme ju dokola, lebo
čudka už bola tvrdá. Ale nás aj boleli z toho bruchá, lebo dnes
vieme, že bola striekaná chemikáliami. Keď bola kukurica zrelá,
piekli sme ju ako neprezretú, ešte mäkkú, v šúpolí na ohni alebo v
pahrebe. Voňavá, ak bola soľ, lebo okrem nožíkov to bolo
jediné, čo sme si z domu brali, tak sme si ju aj osolili trochu a
taká sparená, voňavá, chutila jedna radosť, dve radosti, tri
radosti... V škole sme mali práce na pozemku kde sme rýľovali a
tak, mali sme radi tie socialisticé práce na pozemku , ale mali len
jednu chybu. Nič sme tam nemohli jesť, dnes už vieme, že kvôli
hygiene a povedali nám, že to pôjde do školskej kuchyne. V školskej
kuchyni varili mlieko so šupkou, ktoré sme nemali radi, tiež tam bol
tekvicový prívarok v mlieku, ktorý sme neznášali a špenát s mliekom
a klobásou, no hrozné. Neboli sme pochopiteľne tuční a tak
niektorí ľahko preskočili pri záhradkách cez plot. Napríklad
Peter Šperňák, asi je to už premlčané a mal len trinásť
rokov, ako aj my, ostatní, ale bol najodvážnejší a prvý zarastal,
viete kde, tak on preskočil a vyhádzal tie kaleráby a niečo k
tomu. Sme to jedli a nebolo to správne, isteže, lenže Šperňákovcov
bolo veľa, nemali záhradku, lebo boli menej majetní a tak. No a to
nám vždy chutilo. Ošúpali sme si tie kaleráby, alebo aj repu z poľa.
Kŕmnu repu. Keď ste zjedli celú, tiež po nej bolelo brucho,
ale jedli sme ju. Jedli sme aj všetko možné z lesa a žuvali začiatkom
zimy hrčaté plásty z dutých stromov od lesných včiel. Tie vždy
vystopoval na jeseň Milan Kršiak, už je to premlčané, aj to,
ako sme ako desaťroční chytali pstruhy, keď regulovali
vtedy ešte krásny potok s čarovnými zákutiami, kde sme mali tajné
bunkre.
Občas si na to spomeniem keď opravujem na záhradke prútený
plot. Nemáme tu v lese nezbedných školákov, stačí, keď občas
vbehne cez dieru v tŕňovom plote koza, alebo kôň sa nahne
ponad a zlomí steblo kukurice. Vtedy vezmem tie malé kukuričky a
zjem ich surové, krása, lahoda. Alebo takú mliečnu - človek
ju ohryzie dokola a je to , aj dve, tri, a brucho nebolí, veď nie sú
striekané. A keď dozrievajú, pozorujem ich, ako pučia zo šúpolia.
Jedno políčko je z kukurice od Rannej hviezdy, ktorá mi dala čudku
v Amerike pred dvomi rokmi od Indiánov z Ánd. Sú to kukurice s bielimy,
žltými, červenými i purpurovými zrnkami, také mozaiky. Druhé
políčko je od kmeňa Hopi, tam rastú kukurice s červeným
šúpolím a fialovým zrnom. O rok sadím Navachov a najlepšie kusy z
tohotoročnej úrody. Takže sme nezávislí od tej nechutnej,
neprirodzene sladkej a vodnatej klonovanej kukurice, čo ju predávajú
v stánkoch. 
Táto "indiánska" kukurica (úvodzovky preto, lebo
každá kukurica je od indiánov, len niektorá je už aj sklonovaná) je
silnejšia, chutnejšia a odolnejšia a netreba ju striekať. A semená
keď dáte do zeme, tak vyrastú , nie ako z tej klonovanej, čo
ju vtláčajú mexickým Indiánom zadarmo, aby potom, keď
prestanú pestovať svoju kukuricu, lebo odkupujú len tú mdlú -
cukrovú, tak keď už nemajú svoje semená, musia si kupovať
tie patentované, lebo klonovaná kukurica môže byť nastavená tak,
že nevyklíči, čo im samozrejme ničí prirodzené hospodárstvo
a aj bez bubna môžu vyjsť na bubon. My, gazdovskí povstalci to
vieme a preto uchovávame aj také veci, čo globalizácia inak zabíja.
Práve som dojedol struk surovej farebnej kukurice, tak chutnej aj bez
varenia. A nebolelo brucho. Lebo je čistá. A silná. Chvála divom
za tieto dožinky. Chvála tým, ktorí po tisícročia semená
pestovali. A chvála tým, čo neskočia na lacný cukor a zabezpečia
prežitie týchto a iných božích darov.