časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

MALÝ VRCHÁR, DUCH A DIVADLO

Z Vrchárskeho zápisníka                                                                       Žiarislav píše

8.9.15

- A je mocný?

- Keď pestuješ ducha, je mocný.

- Mocný a silný?

- Áno.

- Aj ty ma chrániš?

- Áno. Keď ťa ja chránim, aj môj duch ťa chráni.

- Aj ty sám sa chrániš, však?

- Áno.

- A inak nie sú strašidlá, však? Sú len vo filmoch.

- Áno.

- Tato, a môžeš ma prosím ťa chrániť?

- Áno, jasničko. Som tvoj tato. Som tu na to, aby som ťa chránil.

- Aj duch?

- Aj duch.

Tento rozhovor našiel človek, keď si prezeral starý zošit. S malým vrchárom sme takto hovorili minulého roku. Medzitým prešlo v potoku veľa vody a malý vrchár si pozrel okrem prírodopisných filmov z dosiek aj filmy hrané. Napríklad v Popoluške sa dozvedel,  že šípom sa dá zabiť. Jastrab. Doteraz strieľal z luku, ale nespojil si to so zbraňou. Zdalo sa, že je nielen prekvapený, ale aj sklamaný. Vo svojich piatich rokoch stále odmieta mäso, vlastne ho nikdy nejedol. A my sme ho neklamali. Rastie pekne a vyzerá byť o niečo mocnejší, ako jeho vrstovníci. Minule videl film „Ať žijí duchové“. Je to síce film pre deti, ale odvtedy sa pri šerení trochu bojí.

- Tato, môžeš ísť so mnou pre tie veci?

- Áno. A prečo? Veď je to hneď tuto, aha.

- Ale tato, poď so mnou.

- No dobre. A prečo? Ty sa bojíš, však.

- Áno.

- A čoho sa bojíš? Včera si pozeral ten film o duchoch, však.

- Áno.

- No tak prečo chceš pozerať taký film, keď sa po ňom bojíš neďaleko domu?

- Už ho nechcem vidieť, ten film. Nechcem vidieť také filmy.

- No dobre, správne.

Keď sa s niekým hrá, je mu pomerne jedno, či je to dieťa, alebo dospelý nie je bojácny a niekedy je až priodvážny. Minule ale presvedčil mamu, aby mu pustila rozprávku  - kreslenú českú o stvorení sveta. Poletovali tam anjeli a pobehovali čerti, svet stvoril bradatý ujo so svätožiarou na hlave a čert stál pri strome a chvost sa mu zmenil na hada. A bolo zase po bezpečnom svete. Dualistický, až  bogomilský obraz o stvorení sveta mu rozštiepil Medzu na anjelov a čertov s rohami a hneď bolo po raji. Znova sa začal občas báť a predstavoval si čertov. Človek mu vysvetlil, že čert s rohami je výmysel. Že čertoviny robia ľudia, ktorý sa nestarajú o svoju dušu a že rohy majú len zvieratá, ktoré jedia trávu a že žiadny dravec, žiadna šelma rohy nemá. Že je to výmysel, ktorým kedysi  strašili ľudí, aby sa báli turoňov a hospodárskych bohov úrody a plodivosti, ktorým rohy znázorňovali. Nakoniec malý vrchár vyhlásil, že tú rozprávku už nechce vidieť.

Človek sa dohodol, že znovu budeme púšťať len občas film a to prírodopisný. Minule síce pozeral Ferda Mravca, ale scénu, kde Ferdo hral divadlo deťom a zastrelil puškou mravca ozbrojeného len mečom sme odsúdili ako škaredú. Človek si povedal, že obnoví večerné rozprávania o tom, ako  vznikol vesmír, ako vznikali moria, ako stromatolity vytvárali ovzdušie, ako vznikali hmyzáci, praryby, obojživelníky, plazy, jaštery, vtáky a cicavce. Také rozprávania človek osvieži živými popismi, obrazmi, príhodami. K sviatku dostal veľkú knihu s obrázkami zvierat a listuje si aj v iných knihách so zvieratami a rastlinami. Naposledy prišiel s s otázkou: „Tato, čo papá potápnik?“ V poháriku mal vodného plávajúceho chrobáka. No, najskôr nejaké malé vodné chrobáčiky a roztoče. Človek tu musel dokázať listovaním v knihe. Bol to potápnik dvojškvrnný.

No a od tohto roku sme zapojili aj divadlo. Najúspešnejšie divadlá hráme s Vidimírom. Človek hrá majstra Bzumka a Vidimír hrá učňa menom Žihadlo. Meno dostal po siedmych žihadlách po pri medobraní. V  lete sme hrali pre malého vrchára, jeho bratancov a pre mamy. Štyri dejstvá boli oddelené živým potleskom. A divadelné pomôcky sme použili včelárske klobúky, riadny dymiaci dymák, skutočné úle a rámiky. Najbúrlivejšie výkriky, smiech a potlesk boli pri výjave, počas ktorého Žihadlovi vbehli pod sieťku na klobúku napajedené včely, Žihadlo si strhol klobúk a vytriasal si včely z vlasov, pričom skákal, behal a natriasal si hrivu podobne, ako keď sa to naozaj dialo. Minule sme hrali divadlo o prevoze odložencov – úľov zo západného pozemku k nám na Nive. Ako sme spúšťali úle plné medu z pôjdu dole na lane, ako nám z úľa cez škáru začali vyliezať včely, ako sme ten úľ zabalili do dvoch diek a dali na sedadlo spoluvodiča a ako Vidimír – Žihadlo sa nezmestil na sedadlo a pridržiaval úľ a zadné dvere Nivy, ktoré sa nedali zatvoriť , brániac tak počupiačky vysunutiu úľa z horského auta. Malý vrchár ocenil hru hurónskym smiechom. Namiesto vysokého pôjdu stál Bzumko  na meter a pol vysokej hriade pred domom  a spúšťal úľ na lane Žihadlovi, ktorý ho naložil nie do Nivy, ale do kočíka a takto sme potom jazdili po dvore a popisovali vzrušujúce deje, ako vyliezajúce včely, posúvajúci sa úľ a podobne. Zdá sa, že divadlo zapôsobilo viac, ako sme predpokladali. Minule nás pozval malý vrchár na dvor , nástojil, aby sme si v tichosti posadali a prekvapil nás hrou o mravcovi, ktorý sa zamotal do pavúčej siete a potom sa oslobodil. Jeho divadelnými pomôckami bola šindľová stena, mravec a pavúk vyrobený z korka a drôtu a sieť vyrobená zo strapkov starého pokrovca. 

Tak sa znova ukázalo, ako občas vtipkujeme, že najlepšia kultúra je doma. Samozrejme, keď si ju urobíme. Divadlo pre deti o Janíčkovi a Marienke, na ktoré sme natrafili počas jednej z ciest, ho vôbec nebavilo, nudil sa a museli sme odísť. Má rád divadlo zo života, skutočné. Domáce divadlo je pre nás rozprávaním prežitých príbehov a pre Malého vrchára to bol aj popud ku vlastnej tvorivosti. To môže byť aj na úžitok.

Podobné články:

12.5.15 Malý vrchár a drevený kôň - Z Vrchárskeho zápisníka

 hlavná strana