V ten deň, známy ako Štedrý, zvykneme zasunúť do vázy vetvičky smreka a vyzdobiť ich. Voláme to stromček. Mohli by sme si stromček hockedy vyrúbať, keďže máme svoj les, ale bolo by nám ho ľúto a oveľa lepší pocit máme, keď nemusí kvôli tomu žiaden strom zhynúť a ani nesedíme okolo umelohmotne napodobeniny. Stromček si vyrobíme zo smrekových ratolestí.

„No, tak bolo by ísť pre tie chvojky. Ideš aj ty, do lesa, na smrekové vetvičky?“ Malý vrchár sa nadchne týmto nápadom a berie si so sebou kuchynskú naberačku, ktorú používa ako obľúbenú hračku. Pologuľa tej naberačky sa kedysi oddelila od rúčky, človek ju prevŕtal a zdrôtoval a malý ju má ako hračku do piesku, do hliny...Vyjdeme z domu a zamierime dodola, popod agáty, k pásu smrekov. „Pozri, tato, tu je nejaký starý hrniec!“ , ukazuje malý na hrniec, čo ho vyplavila voda zo svahu, kde kedysi vrchári vyhadzovali smeti a aj po vyzbieraní občas voda vyplaví staré nánosy. „Vieš, niekedy, keď sme tu ešte nežili,  ľudia vyhadzovali smeti do lesa, lebo nevedeli, že je to zlé“, hovorí mu človek a dume o tom, že aj v tomto roku nám pri jaskyni niektorí nechávajú odpadky a či naozaj nevedia, že je to zlé. „Hm, nie je dobré, hádzať smeti do lesa“, húta malý vrchár a človek mu pritaká. A spomína si, ako na festivale v dedine  s výkrikom „samé smeti“ chcel zbierať odpadky, ale sme ho s tým zastavili, lebo kým u nás zanechá smeť raz za čas nejaký okoloidúci, tam to bolo naozaj husté.  Kráčame cez starý polom, prekračujeme spadnuté, práchnivé  kmene a človek občas presekne ostružinové švihle, ktoré sa ťahajú miestami, kde sú koruny stromov ešte riedke. Malý cupitá za človekom, cez pováľané papeky a snehové škvrny, občas sa na strmom svahu vyvalí, ale hneď vstane a ide ďalej. Nesie si so sebou svoju naberačku a zbiera do nej mladé, ešte zelené smrekové šišky. „Pomóc, pomóc“, kričí malý vrchár, zachytený v popínavej ostružine. Človek vytiahne z puzdra polmetrový osekávač, pár krát ním švihne a malý vrchár je oslobodený. „Tato, ja by som tiež potreboval taký osekávač“, vyjde z neho.  „Ty si ešte malý, ty ešte nemôžeš mať ostrý osekávač“. Malý sa ale nedá. „No nemusí byť ostrý, nemusí, taký malý, neostrý mi urob“, odpovedá pohotovo. „Neostrý, z  dreva? “Malý sa nedá: “Neostrý, ale zo železa, taký malý iba“. Človek si povie, že mu predsa len radšej vyseká drevený. Aha, tento strom má nízko čačinu, poprosíme ho, aby nám trochu dal, čo povieš?“  „Áno, poprosíme ho“, poteší sa malý vrchár. „Strome, prosíme ťa, daj nám zo svojich vetvičiek“. Osekávač niekoľkokrát švihne a spadnuté vetvičky človek zväzuje remencom. Malý na to pozerá a smutne povie: „Ten, čo rúbal ten strom, ho nepoprosil“. Človek uvažuje, o čom hovorí. „Myslíš, v tej pesničke?“ Malý povie so stisnutým hrdlom. „Áno, v tej pesničke, jak ho rúbali ten svätoháj“. Človek prikývne. Malý sa pri tej pesničke vždy tak rozľútostí, že ju radšej prehodíme. „Aha, aj tento stromček má peknú čačinu, ale nie je veľký a má jej málo, z tejto brať nebudeme“. Ideme ďalej, po strmine, po úbočí strmej hory,  kade sme ešte spolu nešli. Svah je príkry, tu keby sa niekto vypleštil, asi by sa dosť pokotúľal. Malý sa štverá šikovne. Až keď sa už celkom nemôže vydriapať, človek ho chytí za ruku a pomôže mu. Ruky má plné, lebo zanovito trval na naberačke, v ktorej má šišky a v druhej ruke má tiež šišky a ako sa občas zošmykne, všetko sa mu sype dolu svahom. Tak človek si dá tie šišky do záňadria capieho kožúška , prepásaného opaskom a ideme ďalej. Pozeráme stopy jelenej i srnčej zvery a človek ukáže prstom na rozryté miesto. „Hú“, zhíkne malý, „Čo to bouo“, diví sa. „No, čo to bolo? Kto tak ryje v zemi?“ „Svinky, boli to svinky“, vykríkne malý. „Tichšie, celý les vyplašíš. Áno, boli to svinky, divé, diviaky. A čo tu hľadali?“.  „Neviem, čo tu hľadali“, vzdychne malý. „No, aký je to strom? Pozri sa na tie listy, ten obrovský strom, dub je to predsa. A čo rastie na dube? Robíme z toho hlavy panáčikov, nie gaštany, ale“ – „Ale žalude!“ „Áno, žalude. Aha, tú sú z nich klobúčiky“  - dvíha človek z listov strapatý klobúčik duba cerového. „A tie svinky toto papajú. Tento žaluď nenašli, aha“, ukazujem mu ho. „Potvorky jedny chlpaté, hej, veru toto papajú“, zavtipkuje malý vrchár. Štveráme sa sto metrov hore strmákom a už sme pod sadom, kde rastú na kraji lesa smreky. Človek ešte oseká z hustej čačiny, zaviaže ju na druhú stranu remenca a prehodí si ju cez plece. To nám stačí. Na jednom smreku visí kozia lebka s rohami. Človek ju zvesí a berie so sebou. „Čo to je“, spýta sa malý vrchár. „To je hlava z našej kozy, čo ju zabil medveď“, spomína človek na Nôšku. „A kde ju nesieš?“ Človek sa zamyslí, predstavuje si už nejakú chvíľu, ako lebku očistí od zelenkavých rias, od kože a mäsa ju už dávno očistili vtáčikovia, červíky, kožojedi, roztoče a mravci.  „Dáme ju nad koziu stajňu, aby sa jej duša tešila spolu so stádom“, húta človek zadumaný, neuvedumujúc, si, či nahlas, alebo len v duchu. „Aha, tam je nejaká strecha“, hovorí malému. Malý sa ženie k človekovi a dvíha sa na špičky. Človek ho zdvihne. „To je naša strecha, predsa!“, hovorí malý a smeje sa. V ruke má tiež malé smrekové vetvičky. Hneď ich doma ukazuje mame a rozpráva jej príhody, čo sme zažili. „A videli sme aj hrniec, čo tam hodili zlí ľudia!“, hovorí. Lada sa naňho pozrie a rečie: „To neboli zlí ľudia, boli iba nevedomí, vieš“, povedala mu rozumne a citlivo. O hodinu už boli vetvičky na stole pod oknom poskladané do tvaru stromčeka, vyše metra vysokého. Malý vrchár ho zdobil s mamou. Je krásny. Sú na ňom pekné, prírodné ozdoby. Zo slamy, z dreva, zvončeky z plechu, aj tie šišky, čo malý vrchár priniesol, aj pár orechov, ako to bývalo u jeho prastarej mamy. No, ale malému vrchárovi sa to zdalo málo, tak na stromček ešte zavesil „reťaz“ zo záchodového papiera. Tú sme síce zvesili, ale jeho zásluhy sme koniec koncov ocenili.

 podobné články:

17.12.13 Ako malý vrchár videl kozu živú Z vrchárskeho zápisníka

10.12.13 Ako malý vrchár sníval - Z Vrchárskeho zápisníka

14.10.13 Kubko, Maťko a Rodan Z Vrchárskeho zápisníka