časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná stana

Ľudia už napádajú medveďov i holými rukami
S MEDVEĎOM VTIPNE I VÁŽNE

6.10.11

Nasledovnú príhodu rozprával Tono z Delavej, z Hnileckej doliny, na poslednom našom tábore. „Svokor má na jednej strane hlavy taký biely pás. Šiel po lesnej ceste a zrazu pred ním stojí medveď. Musel naňho čakať, lebo sa nijako nikde neuberal len stál, kým k nemu prišiel zamyslený svokor. Svokor jak zbadal rovno pred sebou medveďa, zostal stáť ako prikovaný, nevedel sa pohnúť, taký bol stuhnutý od strachu. Medveď k nemu podišiel a dával pred neho labu, akoby mu ju ukazoval. Až vtedy svokor zbadal, že má v labe zabodnutý kus dreva, ktorý si nevedel vybrať. Svokor nevedel, čo má robiť, ale na nič sa nezmohol a videl, že medveď chce, aby mu tú triesku z laby vytiahol. Tak mu to drevo vytiahol a medveď zabrblal a odišiel. No a vtedy mu na tej jednej strane hlavy zbeleli vlasy“. Niekedy sa dejú veci neuveriteľné. O pomoci medveďovi hovorí viacero rozprávok, ale o tom inokedy, tieto príhody rozprávkami nie sú.ďalšie dve príhody nám rozprával tatranský železničiar a fotograf Ivan Hutlák. Niekde pri Tatranskej Lomnici šiel minulého roku začiatkom zimy kontrolór vlekov popri lyžiarskom vleku a ako išiel po tom horskom, nerovnom svahu, nejako nešikovne stúpil a zošmykol sa po svahu pod vlek. No a nanešťastie vrazil rovno do medveďa. Prekvapený maco mu jednu bacol a odišiel. Ešte väčšie prekvapenie zažil medveď prechádzajúci cez cestu pri kruhovom objazde medzi Dolným Smokovcom a Novou Lesnou. Po ceste sa šinul cyklista a pri kruhovom objazde zočil medveďa, ktorý chcel prejsť na druhú stranu vozovky. Cyklista, keď zbadal pred sebou chlpatého chodca, sa samozrejme vyľakal a prudko stlačil brzdu na riadidlách. No ale v tom úľaku sa zmýlil a zatiahol brzdu prednú. Takže preletel na mieste cez riadidlá a letkom vrazil rovno do medveďa. Ten prekvapený nemenej, ako cyklista, mu v rozpakoch jednu rafol a odišiel.

Bolo by zaujímavé možno počuť, keby sa títo dvaja medvedi stretli, ako by sa zhovárali: No vieš, idem si popri vleku, lebo títo hololíci vždy zmätkujú, keď ma zbadajú, a tu jeden taký zamotaný v handrách na mňa skočil s holými rukami. Tak som mu len jednu vylepil, aby sa prebral, však mu určite zašibalo, brble. No to sa podrž, vraví ten druhý medveď, a na mňa skočil taký jeden nechutný naháč v obtiahnutých handrách rovno z dvojkola, čo som len chcel prejsť cez cesto. No to je už neuveriteľné, čo si tí hololíci dovoľujú, obišiel len s jednou fackou, taký bol nechutne neduživý, že som ho nechal tak a šiel som si po svojom. To sú časy. Hm, brum, nebude náhodou teraz ten rok dvetisíc dvanásť?

No a takto si my, milióny Slovákov, vtipne žijeme v našej krajine spolu s pár stovkami medveďov. To oni sú premnožení, to nie my im ničíme prostredie, ale oni nám, to je jasné, že ich prehlasujeme. A ľudia sa ich boja a kto sa bojí, môže byť nebezpečný. I keď nie sú to medvede, čo zabíjajú ľudí. Každý deň sú mŕtvi na cestách, každý rok umierajú po guľkách z poľovníckych hlavní aj ľudia. Medveď raz začas niekomu cvične vylepí, ale uvážte, že často zaslúžene. Brum Brum.

PS. Ten medveď čo capil v sebaobrane vlekára, bol údajne zastrelený, keďže „medveď, ktorý raz zaútočí na človeka, musí byť zastrelený“. No uznajte. Nechceli by ste byť medveď. Najprv vás z ničoho nič napadnú a potom za to za trest zastrelia. Predsa vieme, že nie sme tu jediní, kto má právo na život.

Žiarislav

1.snímka: Ivan Hutlák, 2.snímka: vetton zdroj: http://pauzicka.zoznam.sk/obrazky/obrazky-zvierat/medvede-3

 hlavná stana