Nasledovnú
príhodu rozprával Tono z Delavej, z Hnileckej doliny, na
poslednom našom tábore. „Svokor má na jednej strane hlavy taký
biely pás. Šiel po lesnej ceste a zrazu pred ním stojí medveď.
Musel naňho čakať, lebo sa nijako nikde neuberal len
stál, kým k nemu prišiel zamyslený svokor. Svokor jak zbadal
rovno pred sebou medveďa, zostal stáť ako prikovaný, nevedel
sa pohnúť, taký bol stuhnutý od strachu. Medveď k nemu
podišiel a dával pred neho labu, akoby mu ju ukazoval. Až vtedy
svokor zbadal, že má v labe zabodnutý kus dreva, ktorý si
nevedel vybrať. Svokor nevedel, čo má robiť, ale na nič
sa nezmohol a videl, že medveď chce, aby mu tú triesku
z laby vytiahol. Tak mu to drevo vytiahol a medveď
zabrblal a odišiel. No a vtedy mu na tej jednej strane hlavy
zbeleli vlasy“. Niekedy sa dejú veci neuveriteľné.
O pomoci medveďovi hovorí viacero rozprávok, ale o tom
inokedy, tieto príhody rozprávkami nie sú.ďalšie dve príhody
nám rozprával tatranský železničiar a fotograf Ivan
Hutlák. Niekde pri Tatranskej Lomnici šiel minulého roku začiatkom
zimy kontrolór vlekov popri lyžiarskom vleku a ako išiel po tom
horskom, nerovnom svahu, nejako nešikovne stúpil a zošmykol sa
po svahu pod vlek. No a nanešťastie vrazil rovno do medveďa.
Prekvapený maco mu jednu bacol a odišiel. Ešte väčšie
prekvapenie zažil medveď prechádzajúci cez cestu pri kruhovom
objazde medzi Dolným Smokovcom a Novou Lesnou. Po ceste sa šinul
cyklista a pri kruhovom objazde zočil medveďa, ktorý
chcel prejsť na druhú stranu vozovky. Cyklista, keď zbadal
pred sebou chlpatého chodca, sa samozrejme vyľakal a prudko
stlačil brzdu na riadidlách. No ale v tom úľaku sa
zmýlil a zatiahol brzdu prednú. Takže preletel na mieste cez
riadidlá a letkom vrazil rovno do medveďa. Ten prekvapený
nemenej, ako cyklista, mu v rozpakoch jednu rafol a odišiel.
Bolo
by zaujímavé možno počuť, keby sa títo dvaja medvedi
stretli, ako by sa zhovárali: No vieš, idem si popri vleku, lebo títo
hololíci vždy zmätkujú, keď ma zbadajú, a tu jeden taký
zamotaný v handrách na mňa skočil s holými
rukami. Tak som mu len jednu vylepil, aby sa prebral, však mu určite
zašibalo, brble. No to sa podrž, vraví ten druhý medveď,
a na mňa skočil taký jeden nechutný naháč v obtiahnutých
handrách rovno z dvojkola, čo som len chcel prejsť cez
cesto. No to je už neuveriteľné, čo si tí hololíci dovoľujú,
obišiel len s jednou fackou, taký bol nechutne neduživý, že
som ho nechal tak a šiel som si po svojom. To sú časy. Hm,
brum, nebude náhodou teraz ten rok dvetisíc dvanásť?
No
a takto si my, milióny Slovákov, vtipne žijeme v našej
krajine spolu s pár stovkami medveďov. To oni sú premnožení,
to nie my im ničíme prostredie, ale oni nám, to je jasné, že
ich prehlasujeme. A ľudia sa ich boja a kto sa bojí, môže
byť nebezpečný. I keď nie sú to medvede, čo
zabíjajú ľudí. Každý deň sú mŕtvi na cestách, každý
rok umierajú po guľkách z poľovníckych hlavní aj
ľudia. Medveď raz začas niekomu cvične vylepí, ale
uvážte, že často zaslúžene. Brum Brum.
PS.
Ten medveď čo capil v sebaobrane vlekára, bol údajne
zastrelený, keďže „medveď, ktorý raz zaútočí na
človeka, musí byť zastrelený“. No uznajte. Nechceli by ste
byť medveď. Najprv vás z ničoho nič napadnú
a potom za to za trest zastrelia. Predsa
vieme, že nie sme tu jediní, kto má právo na život.
Žiarislav
1.snímka:
Ivan Hutlák, 2.snímka: vetton zdroj: http://pauzicka.zoznam.sk/obrazky/obrazky-zvierat/medvede-3
|