časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

Utešujem medvedicu, alebo skôr seba: "NEBOJ, MOJA PEKNÁ..."

25.1.13

Peter sa snažil byť nenápadný, takmer sa mu to podarilo

Je krásny májový večer a potom, ako sa slnko pobralo za Fabovu hoľu, schádzam spokojný po strmých skalách Skalnej brány a vraciam sa na sedlo Nižná Kľaková na Muránskej planine. V starom smrekovom lese našľapujem obzvlášť potichu, pretože poniže chodníka je jarok, kam sa už o takomto čase chodí napájať zver. Po chvíli nad sebou v strmine začujem akýsi praskot. Chvíľu stojím pri hučiacom zakvitnutom kríku, ktorý obliehajú davy čmeliakov a načúvam. No okrem monotónneho hukotu nepočujem nič. Keď už sa chcem pohnúť ďalej, lomoz sa ozýva opäť a vzápätí už na mňa letí poriadne skalisko, sprevádzané nespokojným dudraním. Začína mi zvierať hrdlo, ale keď sa dudranie aj lomoz vzďaľuje a cez chodník letia ďalšie kamene, je mi jasné, že medveď nemá záujem o bližšie stretnutie s mojou osobou a tak, ako sa štverá príkrym svahom, strháva ďalšie a ďalšie kamene.

Vydýchnem si a poberám sa potichu na sedlo, na ktorom už pomaly utíchajú kukučky a na druhej strane sa pasie vysoká. Okraje lúky, ktoré sú v tejto výške ešte stále zakvitnuté prvosienkami, prevoniavajú až aj tak voňavý večer a ja sa dívam na malú horičku nad ohradou pre kone.

SPLÝVAL SOM S KMEŇOM ČERVENÉHO SMREKA

Bolo to presne pred rokom, keď som tam ležal na šikmom kmeni červeného smreka, vychýleného víchricou a hľadel na západ slnka a na toto sedlo, ktoré považujem za jedno z najkrajších sediel u nás. Krásne červené pohladenie posledných lúčov už len jemne šteklí starý smrekovec na sedle a starú bučinu. Nemajúc dobrý vietor zrazu začujem lomoz z miesta, kde sa už začínajú miestami až kolmé zrázy do veľkých hĺbok Hrdzavej doliny. Nehýbem sa a čakám, čo sa bude diať. Keď sa lomoz približuje, náročky si odkašlem tak, aby ma bolo poriadne počuť, no ten kto ho spôsobuje, vôbec nereaguje. Rozmýšľam, čo to asi môže byť. Diviaky a vysokú vylučujem okamžite, lebo jemný večerný vetrík fúka odo mňa a navyše, nech je to čokoľvek, muselo ma to počuť. Pokojne hľadím tým smerom, pretože ma napadá, že to budú len nejakí zablúdení turisti, pretože toto sedlo je križovatkou turistických chodníkov a je tu aj turistická útulňa. Turistov tu však chodí veľmi málo, tobôž už o takomto čase. Až keď si uvedomujem, že tým smerom je nadmieru ťažký terén, plný popadaných stromov, kameňov a rôznych krasových jám, ma v zlomku sekundy napadá len jedno – medveď.

Nehybne už takmer splývam s kmeňom smrekovca, keď sa zrazu neďaleko odo mňa vynorí statné staré medvedisko. To už s kmeňom takmer zrastám a keď sa stavia na zadné a vetrí, dreveniem úplne. Teraz už ale nastáva veľmi nepríjemný moment, keď na mňa chvíľu hľadí. Lenže ako drevu mi je to už jedno... Po pár sekundách sa dáva na všetky štyri a akosi nespokojne odchádza preč. Až teraz mnou prechádza silný, horký a pichľavý pocit, pretože už sa zase pomaly mením na človeka...

UF, UHÝNAM SI Z MALINOVICE

Uf, uhýnam si z malinovice a poberám sa na sedlo zbierať drevo na vatru tam, kde zo sedla schádza strmá lesná cesta do Hrdzavej doliny a do Muráňa. Teraz sa už nemám čoho obávať. Medveď už veľmi dobre vie, že tu budem spať a dá mi pokoj. Ale zvedavý je poriadne. Napriek tomu, že ma cítil aj počul, musel sa prísť pozrieť, ktože to je v jeho rajóne. A pretože medvede majú veľmi zlý zrak, musel podísť až tak blízko. Medvede však nie sú vôbec hlúpe, ako by sa niekomu mohlo zdať. Sú to veľmi inteligentné šelmy, ktoré na človeka navzdory rôznym mýtom, neútočia bez dôvodu. Spúšťačom takýchto útokov býva vždy len človek, prípadne jeho činnosť. Pri takýchto nečakaných stretnutiach je dôležité zachovať pokoj, ale hlavne nepozerať medveďovi do očí. Vtedy pochopí, že nie ste hrozbou, ani agresorom. Priamy pohľad do očí totižto medveď berie, ako výzvu na súboj. Len s tým zachovaním kľudu je to niekedy naozaj problém. Tak, ako minulého leta pod Poľanou.

S obloženým bicyklom „naťažko“, ktorému na takýchto viac dňových, či viac týždňových túlačkách nepoviem ináč, ako „naložená opacha“, smerujem zo Zvolenskej Slatiny do Lomu nad Rimavicou a odtiaľ do osady Biele Vody. V závere hlbokej, dlhej a odľahlej Hrochoťskej doliny stúpam po zelenej značke na sedlo Jasenová, po nadmieru strmej a starej zvážnici, plnej veľkých výmoľov. Už dávno nepoužívaná a zarastená zvážnica vedie kolmo na vrstevnice cez zarastajúce rúbanisko, na ktorom si v všímam povyvracaných starých pňov, kameňov a medvedích stôp.

Zmorený z tepla, ale hlavne veľkej námahy, ktorú vynakladám na tlačenie opachy týmto náročným terénom, som akýsi spomalený, ale keď už cítim aj typický smrad, uvedomujem si, že by bolo dobré, vydať preventívne nejaký zvuk. To už ale vidím v húštine zvedavý medvedí dorast a mne je jasné, že z tohto teda nič dobré nepozerá. Opacha sa zasekáva v hlbokej a úzkej jame a ja si akosi apaticky, ale hlavne neskoro, pospevujem popod nos. V tom nad sebou počujem starú a v momente mi je všelijako.

NIČ SA TI NESTANE, MOJA PEKNÁ...

„Neboj moja, idem preč, nič sa nestane, neboj moja pekná, neboj,“ ukľudňujem monotónnym hlasom, sťa zaklínač hadov viac seba, než medvedicu, ktorá sa teda rozhodne nemá čoho báť. Stojí, hľadí na mňa, ja hľadím do boku a mne tieto zlomky sekúnd pripadajú nepríjemne nekonečné. Jej uprený pohľad ma priam páli na celom tele. Cítim, ako sa ma zmocňuje obrovská nervozita a pocit kľudu si nedokážem navodiť ani omylom. Ani tá nedávna letargia sa akosi nechce vrátiť. Len neustále opakujem dookola to isté. Po jednej z najnekonečnejších chvíľok, aké som kedy zažil, sa medvedica bleskovo ponára do húštiny, nasledovaná malým dorastom.

Až teraz, ľahší asi tak o tisíc kíl, za ňou vyslovujem nekonečné a nadovšetko úprimné slová vďaky za to, že tadiaľto môžem prejsť. Ťahám opachu z jamy a stúpam ďalej. Rozmýšľam nad tým, ako rýchlo pri tomto nečakanom stretnutí zhodnotila situáciu a napriek tomu, že tu bola s mladými, nezaútočila. Veď to, aký som mal strach predsa musela cítiť. Šelmy to cítia vždy a je to pre ne jasný signál, že pred nimi stojí obeť. Aj pre toto potom zväčša zaútočia. Možno však ešte tesne pred tým, než sme sa stretli, zo mňa napriek tej námahe cítila radosť z toho, že som v tejto divočine, radosť z dnešnej cesty a obrovské potešenie z toho, čo už som od rána videl a veľké tešenie sa na to, čo ešte v tomto čarokrásnom a odľahlom kraji uvidím. Ono je to hlavne aj o tom. Keď je človek neustále dobre naladený, tak akékoľvek stretnutie zväčša dopadne dobre. Len byť neustále dobre naladený v zhone miest, otročiny pre otrokárov, či iných civilizačných ruchov, je dnes obzvlášť ťažké, ale zároveň aj veľmi potrebné. Preto je vždy veľmi príjemné stretnúť ľudí, ktorí takíto sú. Ale o tom už snáď niekedy nabudúce...

Peter Miler

foto: -člo-

podobné články:

6.10.2011 Ľudia už napádajú medveďov i holými rukami - S MEDVEĎOM VTIPNE I VÁŽNE

28.9.2011 JAK JSME SE POTKALI - aneb kdo uteče ten vyhraje   

11.11.11 Strhnutá Nôška  - Z vrchárskeho zápisníka

 hlavná strana