Zdá sa, že sa roztrhol mech s odborníkmi na „neopohanstvo“. Cirkevná definícia pohanstva je známa  - je to prinajmenšom všetko, čo je iné, ako monoteizmus, a je to spojené s hanlivým (pejoratívnym) významom, ktorý sa snúbi neraz s nadávkou. Veda by si šovinizmus dovoliť nemala, ale predsa pojem „pohanstvo“ živo používa na „predkresťanské náboženstvo“ a všetko, „čo na neho nadväzuje“.

Moderná veda v európskom priestore, aj keď má v slovenskej a českej oblasti meno od pôvodného duchovna (veda – vedma – vedomec), často vo svojej bigotnosti (prepáčte za cudzí výraz) si pod pohanstvom predstavuje nejaké predkresťanské náboženstvo. Nepochybne sa európski, či euro-americkí vedci doteraz nevymanili spod žido-kresťanských náboženských predstáv, podľa ktorých vzhliadajú na duchovno predkov len ako na náboženstvo. I keď pred kresťanstvom tu nejaké náboženstva isteže boli, boli tu však aj zároveň s kresťanstvom (v slovansko-baltskom prostredí najmenej do 15. storočia), no pravdou, že sa ako súvislé celky pod vplyvom útlaku nezachovali. Keďže dnešné snahy o nadväzovanie na pôvodné náboženstvá nemajú hutnú nádväznosť (jednoznačnú kontinuitu) na pôvodné náboženstvá Európy v nepretržitom, okázalom, či viditeľnom slede, religionalistipreto s obľubou hovoria o „neopohanstve“. Zaujímavé, že v prípade zoroastrizmu, ktorý tiež svojho času zanikol a potom sa až po stáročiach obnovil, nikto nehovorí o neozoroastrizme. A tiež nie o neokresťanstve - v oblastiach, kde na desiatky až stovky rokov vrátili sa k pôvodnému vyznaniu  Slovania polabskí, pomoranskí,  poľskí, ale aj naši Sloveni (10.-11. Storočie - takzvaná recidíva, či renesancia pohanstva). Tu sa isteže po čase obnovilo „kresťanstvo“ už len v inej, zmenenej, v podstate neraz dosť nekresťanskej podobe (nebola to jediná zmena v dejinách kresťanstva, či neokresťanských prúdov).

Prečo môžeme považovať mnohých súčasných religionalistických vedcov za bigotných? Pretože stále nie sú schopní rozlišovať medzi pôvodnými náboženstvami a pôvodným vedomectvom. Vedomectvo nie je náboženstvo, ale je to vzťah k prírodným živlom, k Matke Zemi, k Všehomíru,  k dušiam iných, nielen ľudí, ale aj k dušiam zvierat a stromov, teda zahŕňa dokázateľne či už nepísaný, ale aj písaný  vedomecký duchovný celok (filozoficko-spirituálny systém). Tento celok tu prežil v nepretržitom slede, v nadväznosti (kontinuite), predávaný, odovzdávaný z pokolenia na pokolenie. Vedomectvo má dodnes svoje obrady – v nepretržitom slede uskutočňované obrady milostné, pôrodné, svadobné, pohrebné, tiež iné zasvätenia a sled výročných sviatkov, ako Zimný a Letný Slnovrat, Svätenie májov, Turíce, Dožinky, Dušičky a ďalšie obrady a sviatky duchovna predkov.  Vedomectvo sa ukázalo ako vrstva pôvodného duchovna nezávislá na pôvodnom náboženstve a aj na násilne vtlačenom kresťanstve. Aj keď isteže do vedomectva prenikli niektoré kresťanské prvky, tak ale do kresťanstva takisto, alebo ešte aj viac, prenikli prvky vedomectva. U nás v ľude nejestvuje nejaké „čisté“ kresťanstvo, sprostené pôvodného duchovna – vedomectva. Preto sa až dodnes nepretržite v odborných statiach píše o pretrvávajúcom synkretizme, teda o miešaní duchovných kultúr, v zásade najmenej dvoch (vedomectva a kresťanstva, často aj pôvodného náboženstva k tomu). No kým prítomnosť kresťanstva tu nie je bežne spochybňovaná, prítomnosť vedomectva, ako pôvodného duchovna, je ignorovaná neustále. Že je ignorovaná médiami, to sa dá v politickom, stále neslobodnom a lživom prostredí, celkom chápať. Ale že to ignorujú aj mnohí vedci a religionalistickí študenti, ktorým akoby poplietol hlavy Hery Poter, tak to je trochu smutné.

Treba však uznať, že niektoré skupiny sa dnes dobrovoľne označujú ako „pohanské“, či „neopohanské“, v tom prípade je to ich voľba. A že tiež možno v týchto kruhoch objaviť aj romantizmus, fantastiku, alebo nacionalizmus. Z ich hľadiska to isté je aj v novom a starom zákone. Rozdiel je pravdaže v tradícii.  

Je načase jednoznačne rozlišovať medzi vedomectvom ako pôvodným, a teda aj tradičným duchovnom a medzi náboženstvom ako pôvodnou vierou - tzv. „pohanskou“. Nesprávny ten výraz (pohania) pochádza z cirkevného slovníka a neznamená nič iné, ako po latinsky „vidiečania“. Neuveriteľné, aká vie byť „exaktná“ veda neexaktná, teda nepresná. Podľa nej by malo byť percentuálne najviac kresťanov tvoria dedinčania, latinsky „pohania“.  Aspoň tak hovoria vedecké štatistiky.

Prečo je takáto nesprávna vedecká definícia pôvodného duchovna (vraj „neopohanstva“) najrozvinutejšia v euro-americkom svete? Lebo tento svet je stále v zajatí monoteistických predstáv – buď si monoteista, alebo „pohan“. V Indii sa bežne rozlišuje medzi hinduizmom a jogou, teda medzi náboženstvom a tamojšou podobou  vedomectva. Aj v Japonsku poznajú viaceré duchovné prúdy a pôvodný šintoizmus tam neoznačujú tým sprostým slovom („pohanstvo“), ako naši poniektorí „znalci“, ktorí by si mohli v tomto podať ruku s križiackymi fanatikmi. A takisto ani v Číne si nepletú čínske vedomectvo (taoizmus) s náboženstvom – s „pohanstvom“. Ak ale v západnej Európe vedomectvo v podstatnej miere asi zaniklo a snáď tam ostalo len nejaké čarodejníctvo, tak u nás, kde vedmy ešte na dedinách liečia prírodným spôsobom, odovzdávaným z pokolenia na pokolenia a uskutočňujú pôvodné duchovné obrady, sa zdá, že vedci sa zameriavajú len na odkukávanie západných štúdií. Česť výnimkám, ku ktorým patrili vedci, ako Martin Slivka, Emília Horvátová, Dr. Bednárik a iní, dnes už nežijúci bádatelia. Je otázka, či dnešná mladá generácia religionistov pôjde teraz, keď sa to už môže, viac k podstate našich koreňov, alebo ostane len pri hlúpostiach stiahnutých z povrchnej internetovej encyklopédie. 

Žiarislav

foto: archiv RC

podobné články:

29.7.13 Pohanské povstania 2 - sken - Rodná cesta 2

23.2.12 "Pohanské" povstania Slovanov 1  - článok z tlačenej Rodnej cesty 1

9.1.13 SVET DUCHOV A SVET DUŠEVEDY

4.1.13 REČ DUCHOV Stať z nevydanej Knihy duchov

13.12.11 VEDOMECTVO - DUCHOVNO BUDÚCNOSTI - seriál uverejnený v časopise DIVA - súbor skenov