časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná stana

 

Zlapali sme španielskeho vtáčika zo slovenského chovu

a schytali Detvanca z nadnárodnej korporácie.                               črta        Žiarislav

16.6.2011

Za „sociku“ letelo v lahôdkach „ruské vajce“, kde-tu ešte aj dnes „letí“ . Poznáme ho, natvrdo uvarené slepačie vajco s kúskom nejakého šalátu a majonézy. Rusi takéto jedlo nepoznajú a v Rusku ho nezoženiete. 

Podobne nevedia ani Španieli o nejakom „španielskom vtáčiku“, teda mäsovej rolke s výplňou. Tiež francúzske zemiaky , teda najprv varené, potom zapečené zemiaky v rúre..., takéto čosi Francúzi nepoznajú. Ťažko povedať, ako je to s „Americkými zemiakmi“ , keďže v Amerike takýto nápis pri jedle nevidno a v podstate všetky naše zemiaky sú pôvodom z Ameriky. „Turecká káva“, to dosvedčia aj Slovania na Balkáne, sa nezalieva horúcou vodou, ale niekoľko munút sa riadne vo vode varí. No a takto by sme mohli pokračovať. Vtipy o skúpych Íroch nie sú až tak vtipné pre Slovákov, čo žili v Anglicku, keďže Angličania nepôsobia oveľa štedrejšie. Používame často mená iných národov bez toho, aby sme ich poznali. Niekedy je to pomerne nevinné označenie jedla, ako vajce a vtáčik, inokedy je to vážnejšie, keď hodnotíme človeka podľa príslušnosti k národu a myslíme si, že to musí zákonite sadnúť. Aj nás niektorí hodnotia zle. A často si za to môžeme aj sami.

Napríklad tie reklamy, kde šaškujú akože Detvanci a iní „domorodci“ v krojoch. Kroj po predkoch ako jedinečné dedičstvo slúži na to, aby nejaká firma upútala, berie si to do reklamy bez úcty, s povrchným až trápnym vtipom. Akoby to bolo niečo dobré len na smiech a zisk. Je to podobne nechutné, ako keď v nejakej reklame šaškuje herec s indiánskou čelenkou. Pero z orla je pre niektoré národy v obradnej kultúre rovnako dôležité, ako pre kresťana kríž. S tým sa nežartuje, to nie je dobré zosmiešňovať. Akoby sa rátalo s tým, že duchovní indiáni, alebo napríklad duchovní Slováci, už načisto vymreli.

Nepoznáme toho viac, ako poznáme. To je dosť prirodzené. Ale nie celkom prirodzené , keď nepoznáme svoju vlastnú pôvodnú kultúru. Nepoznáme napríklad duchovný význam výtvarných a iných prvkov slovenského kroja. Ale robiť si z neho posmech, tak to poznáme. Trochu vtipu popri poznaní isteže neuškodí, ale keď kraľuje len nevedomosť a posmech z dôležitých hodnôt, tak to je stav nechutný. Kultúra, ktorá si neváži sama seba, nezaslúži si prežiť. Nie všetko je na posmech a nie všetko je na predaj. To by sme si mohli ujasniť.

 

hlavná stana