 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
|
|
AKO TURČIANSKYCH OLEJKÁROV PUČILA PÁKA FARMACEUTICKÁ |
26.1.13 |
|
Je to len jedno z početných krokov, ktorými peňažné páky Európskej únie znevýhodňujú predaj liečivých bylín a v podstate aj slobodu ich užívania a šírenia správ o ich účinkoch. Samozrejme, môžeme chápať, že sa zodpovedné kruhy snažia o našu bezpečnosť. Avšak nám už dnes hrozí väčšie nebezpečenstvo zo strany aj nasilu vnucovaného chemického zdravotníctva, než zo strany prírodného liečiteľstva. Pisateľ článku pochádza z generácie „tetracyklínových detí“, ktorým sa kvôli silnému antibiotickému sirupu na niektorých zuboch nevyvinula riadna sklovina. Ako školopovinný s hlavou odcvaknutou na lavici prespal celé vyučovanie pod nadmernou dávkou nečitateľne predpísaných analgetík. Keby mi dali trojnásobnú dávku čaju z medovky, určite by som nebol pol dňa na stoličke v bezvedomí. Takže, páni velemúdri doktori a inžinieri, nemusíte nás pred tými liečivými bylinami až tak zúrivo chrániť, máme svoje skúsenosti. Turčiansky olejkár a dievča OLEJKÁRI Z BOŽEJ LEKÁRNE Aby sme neupadali do bezhraničného smútku (aj na to by nám našli tabletku) z toho, čo sa dnes deje, pozrime sa na osemnáste storočie, keď zúril boj lekárov a lekárnikov proti slovenským olejkárom, chýrnych v celej Európe. Olejkárstvo sa rozmohlo hlavne na chudobnom Turci, kde mnohí poddaní prišli na spôsob, ako uniknúť z pazúrov feudalizmu. Vtedy ešte živé a v podstate väčšinové ľudové liečiteľstvo poskytlo uplatnenie mnohým šikovným a nadaným liečiteľom a výrobcom liečiv. A ako to už býva, zviezli sa s nimi aj poniektorí viťúzi narábajúci s čarom dnes označovanom ako „placebo“ efekt. Avšak jadro činnosti olejkárov pozostávalo zo skutočného liečiteľstva, založenom na znalosti liečivých olejov, pálenkových bylinných výluhov (tinktúr) a iných zelinkových a koreňových liečiv, ktoré si mohol u našich olejkárov prostý ľud zohnať lacnejšie, ako u lekárov a lekárnikov. Popri rovine boja úradníkov proti ľudovému prírodnému liečiteľstvu tu už môžeme vnímať aj určitý kultúrno-národný rozmer, keďže olejkári boli spravidla Slováci, kým lekári a lekárnici boli spravidla z iných - módnych a zvýhodnených národnostných okruhov...
alebo napríklad krveľový prášok, ktorý naši olejkári predávali spracovaný na liečivo v Rusku pod názvom „krv siedmych bratov“. K výbave patril aj medvedie a borsučie (jazvečie) sadlo, ale napríklad aj červený a čierny kamenný olej (petrolej). O výrobe a použití niektorých z týchto dobových obľúbených liečiv budeme o chvíľu písať v tlačenom časopise Rodná cesta. HLAVATA LIEČI HOLANDSKÝ DVOR Vo Francúzsku poznali slovenské liečivá turčianskych olejkárov pod názvami, ako „vodička uhorskej kráľovnej“, alebo „uhorský balzam“, čo bola masť zhotovená z výhonkov a miazgy tatranskej kosodreviny. Slovenskí olejkári teda neliečili len pospolitý ľud, ale aj kráľovské dvory. Zvlášť obľúbený bol istý olejkár menom Hlavata na holandskom dvore. Hlavata z Turca bol teda osobným lekárom, v dnešnom jazyku liečiteľom, na dvore holandskej kráľovskej rodiny, ktorú navštevoval každý rok koňmo (kone striedal). Po vypuknutí francúzskej revolúcie odišiel na niekoľko rokov do ruských krajov a v Nizozemsku sa neukázal. Nešťastná kráľovská rodina sa prostredníctvom kráľovskej kancelárie obrátila cez Viedenský dvor na Turiecku župu s otázkou, čo sa stalo s „doktorom“ Hlavatom. Župný úradník zistil, že Hlavata odišiel ilegálne do Ruska. Viedenská kancelária sa obrátila so žiadosťou na Petrohrad. Po niekoľkých týždňoch pátrania objavila cárska polícia Hlavatu aj s priateľmi v Charkovskej gubernii, odkiaľ ho sprevádzali až na uhorské hranice. V Turanoch ho posadili na koňa a „odoslali“ do Holandska, kde ho už kráľovská rodina netrpezlivo očakávala. Dokumenty o tom sú v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Rusko nebolo najvýchodnejším cípom olejkárov. Slovenskí olejkári sa dostávajú až do Číny. Zvlášť obľúbené sa však stávajú české kraje a Morava.
Nenávisť niektorých lekárnikov a fyzikusov voči našim olejkárom rástla a tak, ako aj dnes, lobovali u vládnucich kruhoch. Lekári a lekárnici ich opätovne obviňovali zo škodenia, avšak nepredložili žiaden dôkaz a ani vyšetrovania nedokázali poškodenia liečených. Zvlášť horliví sú bratislavskí a trnavskí lekárnici, ktorým vadia nízke ceny olejkárov, ktorí ich „oberajú o zisky“. 24. 9. 1748 v Turci zatýkajú piatich olejkárov, pretože však nezisťujú nič zlého, ani po prieskume liekov, z väzenia ich pustia domov. Turčiansky olejkári na cestách Mária Terézia na nátlak lekárnikov vydáva niekoľko nariadení, ktoré olejkárom zťažujú a mnohým znemožňujú prácu. Jozef II. pokračuje v potláčaní olejkárstva, ktoré smeruje k jeho zničeniu. Od roku 1754 do roku 1786 vyšlo viacero prísnych protiolejkárskych nariadení, ktoré zťažujú slobodu cestovať, pokiaľ v tej dobe o nej vôbec možno hovoriť, ale hlavne právo vykonávať túto živnosť. Od roku 1871 je možné olejkárom dokonca právne udeliť trest smrti (!). Olejkári sú vystavovaní zatýkaniu, zhabaniu liečiv a lekárskeho náradia a deportáciám. Zakazuje sa aj lekárnikom brať tovar od olejkárov, čo dokazuje, že u mnohých lekárnikov sa olejkári tešili vážnosti. Keďže olejkári sú stále žiadaní a potrební, v roku 1754 sa ich zastáva vedenie Turčianskej župy a žiada, aby im bolo dovolené voziť lieky do krajov, kde lieky chýbajú. Olejkárov podporujú aj niektorí zemepáni, napríklad župan Révay, ktorý im vydáva pasy a povolenia pracovať v zahraničí. Aj keď sa koncom 18. storočia protiolejkárske nariadenia trochu uvolnia, úpadok olejkárstva a je neodvratný. ŠAFRANÍCI ZA NÁROD Mnoho olejkárov pribralo na svoje krošne a vozy iný tovar, potrebný pre domácnosti a stali sa šafraníkmi. Devätnáste storočie žičilo rozvoju tohto remesla. Obchod už nie je len výsadou inej národnosti. Úspešnejší slovenskí šafraníci zakladali obchody nielen v Rakúsko-Uhorsku, ale aj v iných krajinách. Hlavne tí, ktorí podnikali v Čechách, Poľsku a v Rusku a v iných slovanských krajinách, upevňovali a šírili slovenské a slovanské povedomie. Niektorí z nich stáli pri zakladaní slovanských spolkov. Zvlášť príslušníci šafraníckeho rodu Országovcov , podnikajúci nielen v Uhorsku, ale aj v Poľsku a Rusku, horlili za zvrhnutie nadvlády Rakúšanov a Maďarov. Po vypuknutí 1. svetovej vojny rokovali s ruským cárom, zachraňovali Slovákov a Čechov v Rusku pred vyhnanstvom na Sibír, pracovali na vytváraní česko-slovenských légií a horlili za vytvorenie Česko-Slovenska. Takto sa potomkovia prenasledovaných liečiteľov a olejkárov priamo zaslúžili o zvrhnutie monarchie, ktorá im tak dlho pila krv. Ale o tom snáď nabudúce. Žiarislav podľa knihy Jozefa Hrozienčika, Turčianski olejkári a Šafraníci, Bratislava 1981, Vydavateľstvo Tatran. obrázky z menovanej knihy podobné články:
22.1.13 O CHRÍPKE A LIEČENÍ - z prírodného liečiteľstva
6.1.13 Z PRÍRODNÉHO LIEČITEĽSTVA 1
3.7.12 GÉNOVÁ MANIPULÁCIA – NIČENIE DEDIČSTVA PREDKOV I ZEME
|
|
No,
tak tu máme ďalšie hlásenia o nariadeniach európskych byrokratov, ktorí
podporujú farmaceutické páky v neprospech prírodného liečiteľstva. (
Medzi
najobľúbenejšie liečivá olejkárov patril borievkový olej
(západoslovensky a česky jalovec, latinsky junipherus), rascový olej,
kosodrevinový olej a balzam, limbový olej (borovica-limba je to, čo v Megreho
„anastáziovskej“ literatúre nesprávne preložili z Ruštiny český
a slovenskí prekladatelia ako „céder“ - Rusy to volajú kedr, ale je to
limba a jej šiškové „oriešky“ rastú na slovenských horniakoch). Tiež „šuškárový
olej“ (oleum strabolorum pini). Okrem týchto liečiv olejkári často
nosili rozmarín, sladič, čistec, rebarboru, koreň horca, bazový kvet,
ľubovník (trezalka) harmanček, materinu dúšku, ale aj „kamenné mlieko“
(vápencové), Olejkársky kufrík