Poctivý gazda ešte nemusí byť podnikateľ

Žiarislav, o pár dní bude Národná rada  rokovať o vládnom návrhu zákona o ochrane pôdy. Návrh bol zverejnení, čítal si ho? Zdá sa, že výzvy na ochranu pôdy boli vyslyšané. Áno, čítal. Vláda si uvedomila potrebu ochrany pôdy,čo je dobré, iste zapôsobil i tlak zdola. Si spokojný s týmto návrhom zákona? Prvá podoba tohto návrhu by bola úplnou pohromou pre bežných Slovákov. Podmienka, že poľnohospodársku pôdu si môže kúpiť len ten, kto má poľnohospodársku školu, bola úplne otrasná. Ako keby si auto mohol kúpiť len ten, kto má dopravnú školu. Prírodný gazda spravidla nemá poľnohospodársku školu, preto je prírodný. Prečo by nemohol gazdovať? Táto podmienka je našťastie z vládneho návrhu vonku.  Usilujeme sa vypudiť z návrhu zákona aj ďalšiu nezmyselnú podmienku, a to že poľnohospodársky pozemok nad 2000 m 2, čo je len pätina hektára, si môže kúpiť len ten, kto má tri roky praxe poľnohospodárskeho podnikania.

To sú hneď tri dôvody na to, aby si bežný Slovák nemohol kúpiť slovenskú pôdu: výmera je na gazdovanie veľmi malá, gazdovať by mohol len podnikateľ, ktorý takto podnikal tri roky. To by sme slovenskú pôdu sčasti možnože ochránili pred rozpredajom tak,  že by sme ju pre bežných Slovákov zakázali. Človek má teraz na mysli ako Slovákov všetkých občanov Slovenskej republiky, teda nie je to národnostné označenie. Je to, ako keby si mohol kúpiť auto len ten, kto už ako vodič  podnikal tri roky. Ako má podnikať, ako vodiť, keď nemá auto? Ako má začať podnikať v poľnohospodárstve, keď si nemôže kúpiť pôdu? Isteže , môže podnikať na cudzom, ale prírodný gazda to tak nechce. Európa má teraz rok rodinných fariem, pričom Slovensko vôbec nemá právne  zadefinované, čo je  to rodinná farma. Namiesto toho chceme vydať zákon, ktorý tie rodinné farmy zabrzdí?

Zákon ich nepovoľuje?

Prakticky ich nepovoľuje, s výnimkou mladých farmárov, a „vyvolenej“ vrstvy poľnohospodárskych podnikateľov. Chceme stavovský štát, kde bude vlastniť pôdu len jeden stav? To azda nie. Ono sa to zdá veľa – 2 000 m ^2,  ale jeden hektár je 10 000 m ² . Slovensko je prevažne horská krajina, takže s výnimkou nejakej rovinkárskej čiernozeme tu hektár nikoho neuživí. Jeden hektár uživí prírodne vzaté jednu kravu, jeden kôň spasie hektár a na zimu potrebuje seno z druhého. Čo je to za nezmysel, že kto neštudoval poľnohospodársku školu v Nitre, ako tí, čo pripravovali zákon, tak nemôže prírodne chovať kravy, alebo ovce, alebo kone, alebo kozy? Tento zákon by zabil slovenských novolazníkov! Nemohli by si kúpiť starý dom s pasienkami okolo, tuto, na Kokavsku, má priemerný pozemok na samote viac, ako 10 hektárov lúk a pasienkov. To by sem nasťahovali vysokoškolákov z poľnohospodárskej školy, alebo podnikateľov z poľnohospodárskych chemických, intenzívnych chovov, ktorí sa hrdia titulom „podnikateľ“, lebo bežný lazník už nemôže byť vlastníkom pôdy? Prírodný chov dobytka krajinu nepoškodzuje, ak je primeraný, kravy, ovce, či kozy sa na tých pasienkoch stratia, ako aj jelene, srny, diviaky a nejaký medveď. Takto tu oddávna vyzerali rodinné gazdovstvá, po anglicky farmy. A teraz, po tom, čo ich týrali komunisti,  ich chceme ničiť znovu? Uvedomme si, že 10 – 20 hektárov na bežnom vrchárskom pastierskom pozemku znamená 100 000 – 200 000 m ². No a  vládny návrh z toho povoľuje pre nepodnikateľa len stotinu!

10 – 20 hektárov je ale veľká plocha.

Áno, na rovine je to pomerne veľká poľnohospodárska plocha, alebo, ak chováš kravy granulami, nahustené vo veľkostajni, tak vtedy je to tiež veľká plocha , ale prírodne nie je. Historicky vzaté, v horách sedliak s rodinou, s pozemkom do 3 hektárov sa rátal ako bezzemok, na tom vychoval jednu - dve kravy, mal políčko a sad a zhasla fajka, niekedy to išlo, niekedy trel biedu. Rodiny s 10 ha horského pasienku tu žijú veľmi skromne a pracovito. Skutočnú gazdovskú školu nemajú, lebo taká ani nie je a iná im až tak nepomôže. Títo gazdovia majú vyhynúť? Prírodní gazdovia so starými sadmi a pasienkami majú byť zničení? To je aká ochrana slovenského poľnohospodárstva? Založiť si rodinnú farmu je v podstate sen mnohých občanov, divila by si sa, koľkí o tom snívajú, sú to percentá obyvateľstva. Spravidla sa k tomu nedostanú ako “mladí poľnohospodári“. Celé roky, desaťročia o tom snívajú, robia prácu, ktorú nemajú radi, jedia chemickú stravu, čo im nechutí a občas idú na nejaké gazdovstvo, kde sa niečo naučia, často bez pečiatky, bez podnikania, lebo v škole sa prírodnému gazdovaniu nenaučíš, tam to nevedia ani profesori, s výnimkou tých, čo sa o to snažili, alebo vyrastali v rodine gazdu. Rodinné farmy zakladajú nie často, ale zväčša až spravidla nepoľnohospodári, hlavne tie prírodné farmy, teda – gazdovstvá. Bežne to dokonca vôbec nemajú ako podnikanie, nie sú podnikatelia, ich rodiny si dopestujú čistú stravu a v lepšom prípade možno ponúknu nejaký právne oklieštený predaj z dvora alebo výmenu tovaru  pre tých, ktorí na to nemajú podmienky, to je už úspech. Pripravovaný zákon by ich buď zničil, alebo by ich šikanoval nemúdrymi podmienkami. To by do smrti robili prácu, čo ich nebaví, alebo by brali podporu zo štátu, nakupovali by v chemických supermarketoch potraviny z cudziny a večer by čučali do blikotavky na „farmu“, vieme akú...Ak už je v zákone obmedzenie o veľkosti pozemku, tak by sa mala pôda klasifikovať podľa typu  a pasienok predsa nemôže byť taký malý, ako rodinná farma s ornou pôdou pri Trnave alebo na Žitnom ostrove, kde je zem naozaj oveľa úrodnejšia a obrábateľnejšia, ako na nejakom skalnatom horskom pasienku. Tuto, na vrchoch, by vlastne takmer nikto nemohol predať opustený dom s celým priľahlým, prirodzeným gazdovským pasienkom, poľnohospodársky podnikateľ by ho nechcel a novolazníkovi to chcú zakázať. Predsa podnikať tri roky pred kúpou nebude, keď nemá zem, treba vypustiť z návrhu podnikanie. Keď niekto si to ide skúsiť ako pomocník na ochotnom gazdovstve na jeden rok, to by ako príprava na gazdovanie mohlo stačiť a to nemusí podnikať, len sa zaúčať, niečo ako spojenie prírodnej školy s praxou, za ubytovanie, stravu a podobne, s nejakým potvrdením, keď už to musí byť. Ostatné sa naučí na vlastnom za chodu, samozrejme, ak má silu a vôľu, tak nezabime znovu gazdov nejakými úradnými nechutnosťami.

Vyznieva to tak, ako keby bol ten pripravovaný zákon na ochranu pôdy pred rozpredajom horší, ako žiadny.

Obávam sa, že pre veľkú väčšinu slovenských gazdov a začínajúcich gazdov by bol oveľa horší, ako žiadny, v tejto podobe, ako je predložený na pripomienkovanie.  Síce sa k nemu mala možno vyjadriť komora profesionálnych poľnohospodárov, ale nemali sa k nemu možnosť vyjadriť bežní gazdovia  v zmysle, ako som ich popísal. To je tak, ako keď si v roku 2009 pripravili poľovný zákon poľovníci, tak to aj tak vyzerá, oni si zákonom chránia poľovnícke psy, ale pastierske psy z ochrany pred schválením zákona záhadne vypadli a odvtedy si môžu poľovníci pastierske psy strieľať pri stáde, čo sa aj deje.

Ten zákon treba upraviť a prerobiť s ohľadom na našich prírodných gazdov a možných gazdov. V týchto dňoch na to tlačíme, aby nechránili slovenských gazdov tak, že im odseknú prsty. V pripravovanom zákone sú aj pochopiteľné  veci – napríklad vrchná hranica akéhokoľvek pozemku je 300 ha. To je správne. V Rakúsku a Nemecku má priemerná farma okolo 30 ha. Rodina aj s desiatimi zamestnancami by ťažko obrobila 300 ha. Áno, aby si celé Slovensko, alebo nejaký kraj, nemohol kúpiť jeden zemepán, tak horná hranica je dobrá. Podobne je zadefinovaná v Maďarsku, niekde dokonca si môže pozemok kúpiť len fyzická osoba, nie spoločnosť, napríklad okrem Maďarska aj v Holandsku a inde, to zas u nás nie je. Dobrá je z hľadiska ochrany pôdy pred rozpredajom do cudziny aj podmienka, že kupujúci musí bývať na území SR 10 rokov, ak si chce kúpiť poľnohospodársky pozemok určitých rozmerov.

A čo hovoríš na trojstupňnový predaj – najprv oznam na miestnom úrade a v novinách, potom v susedných obciach, tiež oznam a na serveri ministerstva poľnohospodárstva, oba stupne s predkupným právom pre miestnych, a až nakoniec predaj bez ohľadu na bydlisko kupujúceho?

No, toto prírodných gazdov tiež nepoteší, lebo oni spravidla nemajú také páky na úrade a na ministerstve, ako niektorí šikovníci. Tam si niektorí môžu prihrávať zaujímavé pozemky a prehrabávať sa v ponukách s veľkým prehľadom. Keď sa dohodne lazník  Ďuro so susedom  Ferom, že kúpi susedný pozemok, prečo by má byť „povinný“ dávať oznamy do novín a na ministerstvo a na nástenky dedín? Veď predsa sú už vylúčení z hry cudzinci, ktorí tu 10 rokov nebývajú trvalo,  tak načo ešte taký cirkus? No, áno, takto by sa azda dali odhaliť niektoré špekulatívne snahy, keď na to dozerá dedina, ministerstvo a tak ďalej, ale súčasne je tu nebezpečenstvo špekulácii iných. Je to dosť zložitý spôsob a ťažko je predstaviť si ho v skutočnosti, ako by to bolo naživo. Keď chce predať pozemok sused susedovi, alebo bratovi, už z mesta, tak to môže byť celkom veľký problém a môže sa to naťahovať mesiace a mesiace cez tie úrady a môže to vyliať z vaničky vodu aj s dieťaťom. Áno, sťažilo by to rozpredaj pôdy do zahraničia, ale sťažilo by to aj predaj pôdy našim gazdom. Áno, našu pôdu určite treba chrániť pred špekulatívnym rozpredajom. Ale treba to celé prebrať  a prerobiť s ohľadom na našich gazdov, s ohľadom na našich jednotlivcov a nie len na profesionálnych, grantových a oficiálnych poľnohospodárskych podnikateľov, ale aj s ohľadom na skutočné, svojpomocné rodinné gazdovstvá, ktoré by mali byť oporou a poistkou nášho hospodárstva.