časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

PRIRODZENÉ JE SPOJENIE DVOCH POHLAVÍ  Žiarislav odpovedá na otázky

6.2.15

U zvierat však niekedy bolo badateľné chvíľkové, akoby  homosexuálne pôsobiace správanie. Napríklad u capkov a kozičiek  v kojeneckom veku, ktorí skáču na chrbát takisto mladých kozičiek, ako aj capkov. Šlo teda o hry, ktoré by ťažko mohli predstavovať ukážku homosexuality vo zvieracej ríši, pretože všetci capi vo veku pohlavného dospievania a dospelosti mali pohlavný záujem o kozy, ktoré mali svoj deň a pohlavne sa s capmi v nespájali. Takto do zimy bolo pri stáde  v poslednom čase každoročne do 10 dospelých capov, spolu okolo 80 dospelých capov. Jedinú trvalú výchylku bežného pohlavného správania pri stovkách normálnych zvierat za tie roky predstavoval baran, ktorý chodil za kozami. Teda nie za capmi, ani za baranmi. U capa privezeného (zo Zaježovej) z reťaze človek zaznamenal ako u jediného dočasný  nezáujem o kozy a to len po dobu 1 mesiaca , keď chodil so žrebcom (vtedy ešte jediným koňom v priestore).  Bolo to však len priateľstvo spočívajúce v bežnom vzájomnom čistení srsti – cap čistil žrebca na hrudi a žrebec capa na chrbáte. Priateľstvo trvalo mesiac a po zvyknutí si na slobodu potom už cap až do smrti chodil za kozami.

Druhý prejav zdanlivo homosexuálneho správania zvierat je jedna z polôh zmierenia sa bojujúcich psov. Napríklad  suky – sestry, ktoré spolu často ako dospelé zápasili a po zápase tá, ktorá práve prehrala, buď v ranejšom veku zaujala polohu hore bruchom, u psov bežnú, detinskú a nepohlavnú, alebo -  otočila sa chrbtom k víťazke, ktorá na ňu vyskočila. Toto niektorí autori považujú za homo-správanie. Táto poloha, mohli by sme povedať po prieskume napríklad väzenskej spoločnosti – sa azda prejavuje aj u ľudí, avšak u psov bola iba naznačená a nedošlo ku skutočne pohlavnému spojeniu s príjemnými pocitmi uspokojovania – víťazná suka bola hore, labami držala spodnú a vrčala. U prírodných psov pri párení teda táto poloha psa na suke je počiatočná, ale bez vrčania, po spojení sa pes obráti k suke chrbtom, ako napríklad aj lev a takto spolu po čase samec a samica niekoľkokrát vrcholia.

Tretie, na pohľad zvlášte správanie bolo, keď matka – suka prvý raz sa hárajúcej  dcéry, na ňu na okamžik skočila ako pes, vrčala a zaháňala  ju „aby sa išla hárať“ do prírody  (psy tam neboli). Mladá suka by aj šla, ale gazda ju zaistil, keďže prírodne sa tu každá suka „nabrala“, ak sa tu bol pes (čuvač, ktorý si strážil priestor).

U niektorých psov (spravidla malých) v uzavretom chove je napríklad známe skákanie na akúkoľvek nohu (ľudskú) spojené s uspokojovaním. Niektoré prešľachtené plemená psov sa prirodzene už bežne vôbec nepária – buldog, časť mopsov a pod. Pohlavne sa uspokujujúci dvoroví psy (bez prítomnosti suky) teda v zásade ešte nemusia predstavovať skutočnú homosexualitu, pokiaľ sa v prípade oslobodenia púšťajú za sukami. Správanie (aj sexuálne) zvierat v nevôli by sme teda nemali posudzovať ako prirodzené.  Podobne, ako správanie sa ľudí vo väzenskom prostredí, kde sú pohlavia oddelené.

Pisateľ sa oboznámil s mnohými prácami pojednávajúcimi o homosexualite v prírode. Napríklad tzv. homosexuálne správanie u žiab spočívajúce pri párení v „kôpkach“ na sebe naukladaných jedincov svedčí u týchto obojživelníkov len o jednom – že v čase vybudenia pohlavných  hormónov sa snažia uskutočniť párenie a keďže ho každoročne uskutočňujú hromadne, skáču na jedinca pod sebou ani nie tak v snahe o homosexuálne spojenie, ale v prírodnej snahe dospieť k prírodnému oplodneniu a teda heterosexuálnemu (rôznopohlavnému) spojeniu. Vyslovene homosexuálne konanie by bolo, keby sa napríklad oddelili len samčekovia bez záujmu o samice a takto by sa cielene uspokojovali.

Výrazná väčšina pozorovaní homosexuality zvierat, s ktorou sa čitatelia stretávajú v článkoch, neraz účelových, teda často nie je prejavom skutočnej zvieracej homosexuality, ale často ide len o dielčie, napohľad homosexuálne prejavy heterosexuálnych zvierat, ktoré vychádzajú z prírodnej –  teda dvojpohlavnej sexuality a v zásade ju napriek zriedkavým výchylkám nenahrádza. Treba teda rozlišovať medzi homosexuálnymi prvkami správania heterosexuálnych jedincov a skutočnou homosexualitou. Homosexualitu v prírode považuje pisateľ po vlastných výskumoch a prieskumoch zvieracích sppoločenstiev a prác iných ´pozorovateľov za výrazne nadhodnotený jav a to zjavne  s cieľom posilniť toleranciu k homosexualite ľudí. Teraz sa však ešte pisateľ k spoločenským otázkam ľudí vôbec nevyjadruje a v zásade nie je proti tolerancii.

Pisateľ sa vôbec nevyjadruje ani ku sexualite opíc, či tučniakov, ktoré nikdy nechoval a ani ich vo voľnej prírode nepozoroval.(*2)Sexuálne správanie zvierat v zajatí, ako už spomenul, nepovažuje za „reprezentatívne“ vo veci prirodzeného správania.

Ďalšia vec je, že nikde nie je napísané, že by sa človek mal správať ako zviera, či už tak, alebo onak. Napríklad – človek má väčší dar ducha – vedomia a teda aj schopnosti rozlišovať. A teda – na rozdiel od žiab, ktoré isteže majú svoj pôvab, môže človek svoje milostné vyžitie prežívať inak.

Ak chceme pochopiť prírodu, držme sa pravdivosti a neznásilňujme ju svojimi politickými, náboženskými či sexistickými názormi.

Sú v prírode rôzne sexuálne smerovania rovnoprávne?

Odpoveď je – nie sú. V prírode sa môžu vyskytovať u zvierat prvky akoby homosexuality, ale jednoznačne homosexuálni jedinci, ktorí sa nepária s opačným pohlavím, ak takí vôbec sú, tak nie sú v prírode rovnoprávni s opačne-pohlavným,  teda heterosuálnym – základným ( teda normálnym) zameraním , pretože nemôžu mať v prírode potomstvo. A teda nemajú rovnaké právo, znovu pisateľ podotýka, že prírodne. V tomto smere napríklad ryby nemôžu hniezdiť na stromoch a ani vtáky nekladú spravidla vajíčka niekde pri morskom dne, takže rovnaké práva, to nie je pojem z prírodovedy. V prírode teda neplatí naše „rovnoprávne“ – ľudské právo a zbytočne je kvôli nemu snažiť sa znásilňovať prírodu. A v tomto smere je prirodzené dvojpohlavné rozmnožovania základným a prirodzeným rozmnožovaním a pohlavnosťou, kým homosexuálne – rovnakopohlavné súžitie v takejto vyhranenej polohe je síce možné, ale nie je „reprodukčne“ rovnoprávne s prírodzeným.

Príroda má aj niektoré pohlavné zvláštnosti. Napríklad – niektoré ryby s výrazným územným (teritoriálnym) správaním dokážu zmeniť pohlavie – z prebytočného na nedostatkové a teda žiadúce. Cieľom teda tu nie je nejaký samotný  transsexualizmus, premena vedie k želanému prírodnému stavu – vedie k vytvoreniu podmienok na dvojpohlavné (heterosexuálne) párenie.

Deti by mali mať právo byť vzdelaní o prírodnej, prirodzenej  pohlavnosti, ktorá ako taká nesporne jestvuje a aj naša kultúra je výsledkom toho vývoja. Na zemi sa pred miliardou rokov niektoré bytosti (organizmy) rozdelili na samčie a samičie a tento vývoj sa ukázal ako úspešný. Jediná vývojovo úspešná akoby „ homosexualita“( to ale nie je v bežnom poňatí správny odborný názov)  je u bezpohlavných bytostí – napríklad u jednobunkových živočíchov, ktoré sa množia delením. Nie sú to teda ani samci, ani samice, ( podobajú sa viac na samice, keďže z ich jedného tela vzniknú dva, avšak bez dedičného záznamu ďalšej (samčej) bunky). No a od chvíle vzniku samca a samice sa vývoj na zemi prudko zrýchlil a dvojpohlavné rozmnožovanie sa ukázalo byť jednoznačne vývojovejšie, ako jednopohlavné. Poznáme ešte u niektorých slimákov pravú obojpohlavnosť jedincov (hermafroditizmus), pri párení sa však nakoniec spojí samčia bunka jedného  so samičou bunkou druhého a teda ide len o zvláštny druh dvojpohlavného rozmnožovanie. Dôvod tejto zvláštnosti je jednoduchý  vtipne povedané súvisí so slimačou rýchlosťou („behania“ v období párenia). Prirodzená pohlavnosť je teda v prírode spojenie samice so samcom.

Ak sa jedinci dvojpohlavného živočíšneho druhu rozhodnú pre dôsledný  homosexuálny život, prirodzene nezanechávajú  potomstvo. To nie je ani zlé, ani dobré, ale zákonité. Z hľadiska občianskeho sú to z hľadiska pisateľa rovnoprávne bytosti. Majú právo na prácu, na slobodu slova, majú aj iné práva, ale majú určité prírodné, už spomenuté obmedzenie. Nemali by sme ich haniť za to, že necítia pohlavnú príťažlivosť k opačnému pohlaviu. Je to určite podmienené nejakými skutočnými dôvodmi.

*1 - vedecké označenie je defektný hermafroditizmus - jedinec má ženské i mužské pohlavné znaky, avšak ani ženské, ani mužské pohlavné ústroje nie sú riadne vyvinuté a teda sú nefunkčné.

*2 -  Prípad, že dvaja tučniaci - samci v ZOO vysedeli ukradnuté vajce je často nesprávne vysvetľovaný. U tučniakov totiž aj v prírode zahrieva vajce a mláďa viac otec, ako matka a teda tento prípad ani tak nemusí svedčiť o narušenej sexualite, ako skôr o vrodej snahu tučniacich samcov starať sa o potomstvo, hoci aj v podmienkach obmedzeného výberu.

Podobné články:

Manželstvo je spojenie muža a ženy 

 hlavná strana