|
Už úvodná "Cíti teplo" ma zdvihla zo stoličky a
doslova roztancovala. Vyše 5 minútová pieseň sa valí ako dravá
rieka, bez chvíľky nudy. Posun od pesničkárstva k plnokrvnej
tanečnosti (s osviežujúcimi výnimkami) je ešte väčší ako na
predchádzajúcej nahrávke "Tá sila je v nás". Väčšina
piesní s poslucháčom priam šije.
Energetické bubny
doby vytvárajú spolu s ozembuchmi a bunkošmi dojem svojskej bicej súpravy,
ktorá si nezadá s tou rockovou. Basgitara tvrdí muziku, originálny a
pestrý husľový doprovod neodpisuje z folklóru dokonca ani tam, kde
by sa to priam núkalo.
Výrazná a mnohotvárna
je úloha fujár, od šamanského zaklínania, vlčieho zavýjania a
lesného šumu, cez účinné podfarbenie, kde nástroj slúži piesni,
až po výrazné sóla, kde preberá funkciu elektrickej gitary. Vzhľadom
na to možno mohli byť nástroje ešte znelejšie, najmä v hlbších
polohách.
Aj píšťaly
si prídu na svoje, predovšetkým v pre Žiarislava typických dvojhlasoch,
ktoré miestami pripomínajú dokonca hudbu peruánskych Indiánov. Ten maličký
kúsok, o ktorý nástroje "neladia" (prameniaci z ich podstaty) má
v sebe nesmierne čaro divokosti.
Gitara,
husle a akordeón slúžia prevažne ako účelný a vkusný doprovod,
husle všeobecne ustúpili do úzadia, čo nahrávke veľmi svedčí.
Zemskému
ladeniu celého CD hudobne zodpovedá výrazné posilnenie basovej škály tónov,
uzemnenie, hutný, hlboký zvuk, niekoľko druhov vyslovene basových nástrojov
( basfujara, basička, basgitara, korytová basa). Z nich predovšetkým
korytová basa je dôsledne novodrevná, pritom hudobne výrazná,
prepracovaná a harmonicky zaujímavá (Rodný kruh, Na Kráľovej
holi,...).
Aj spev
je hutný, valivý, vie sa rozkročiť, zaprieť nohami o matičku
Zem, mocne sa nadýchnuť a hučať dlhovydržiavané tóny až
na dno bránice, viachlasy a chorály (Matka Zem široká), z ktorých musí
behať mráz po chrbte každému. Pracovať pri tomto prístupe s rôznymi
odtieňmi výrazu a frázovania je takmer nemožné. Osvieži vynímka
"Žije tu nádej", Žiarislav zrazu spieva potichu, takmer hovorí,
pričom pesnička vôbec nestráca na sile, naopak, prináša nový,
osobný, intímny rozmer. Prídu si na svoje aj tí, ktorých oslovuje to
skutočné srdce na dlani. Najvýraznejší takýto okamih je ale v záver
nádhernej " Nevedomeckej", kde na obohratý ľudový nápev
zaznie skutočná úprimná motlidba, bez akejkoľvek pózy, autor
sa priznáva sám k sebe (dokonca v prvej osobe), k svojim bolestiam, k
samote a nádeji.
Presným opakom
je "Vieš" - za takmer metalovou metelicou sa skrýva skutočne
vedomecký text, duchovná poézia prichádza z druhej strany - priamej,
jasnej, všeplatnej. Podobne aj vo viac, ako kostolnom chorále "Matka
Zem široká", kde hučí rovno celý zbor Žiarislavov - precizne
zladený, plný sily, mužnosti a pokory pred Matkou.
V tomto okamihu Žiarislav zúročil svoje obrovské skúsenosti s
technickou vymoženosťou postupného nahrávania po viacerých stopách.
A túto nesmiernu hudobnícku drinu povýšil na vyjadrenie slovenskosti v
tom najlepšom zmysle slova.
Napriek tomu, že až tri nápevy, jeden celý refrén a celá záverečná
pieseň, sú ľudové, nahrávka neznie ani trocha folklóristicky.
Žiarislav používa nové vlastné hudobné postupy, vtipne nástroje
kombinuje, pracuje so stupňovaním piesne, náladami, rôznymi drobnými
motívmi, prirodzene si osvojuje a používa prvky iných hudobných žánrov.
Cez všetok bohatý
zvuk a priamočiaru tanečnosť vidím v "Pri prastarom
dube" predovšetkým osobnú výpoveď zrejúceho muža o láske. O
láske a vzťahu k ženskosti v jej najrôznejších podobách: všeobjímajúca
Matka Zem, patetická vlasť, intimita osobného ľúbostného vzťahu.
V textoch nájdete
aj poéziu (súsek vedomia / snehová pechota / pohorí ten, kto zlo horí
do hory / na brehu lesa / zase nás láska láska... Aj pátos a veľké
slová (vlasti slúžiť ku cti / naša vlasť zranená vás volá /
v hlbokých očiach tisíc krás), aj odvahu jasne až ironicky vyjadriť
svoj postoj (tak strč si to svoje vodítko/ kľudne pozdrav celú
vládu, aj všetky špica hviezdičky...). Nemusíte s nimi vždy súhlasiť,
ale viete, že máte pred sebou silnú osobnosť, ktorá tomu, čo
spieva aj verí, nebojí sa zastať si svoju pravdu, trebárs aj proti
prúdu, so silou v páse. Pravdu, ktorá niekedy nehľadí napravo - naľavo,
niekedy je hlboko osobná, inokedy všeobjímajúca, niekedy patetická a
tvrdá ako tatranská žula. Ostáva len dúfať, že sa nenájde tupec,
ktorý by ju chcel len pre svoje potešenie zobrať do rúk a hodiť
ju blížnemu do tváre.
My ostatní predsa dávno
vieme, že pravda je kruh a nie je v silách žiadneho človeka mať
ho celý. Že ho môžeme len kúsok po kúsku skladať spoločne so
všetkými ostatnými bytosťami...
|
