časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná stana

Takéto sčítanie ľudu presahuje rámec slobodného zriadenia

VYMEŇME NEPRÁVO ZA PRÁVO!

20.5.2011

19.5.11

Rodná cesta: Práve prebiehajúce sčítanie ľudu vzbudilo plno otázok, či nemôže byť zneužité?
Aký je váš názor na to?

Žiarislav: Otázky možného zneužitia sú tu úplne na mieste. Rozsah a podrobnosti tejto štatistiky sú neuveriteľné. Občania sú povinný uviesť nielen to, kde bývajú a akej sú národnosti a podobne, čo je pri sčítaní bežná vec, ale aj také hlboko intýmne veci, ako vzťahy spolubývajúcich, na čom si varia obed a kam pláva ich výkal. Vôbec sa nedá zaručiť ochrana týchto údajov, že každý dotazník je opatrený samostatným identifikačným kódom, ktorý dostanú aj novorodeniatka. Navyše keďže štatistický úrad oficiálne uvádza, že tieto údaje sú nielen užitočné pre štátnu správu, ale aj pre súkromný sektor, je už v podstate isté, že tieto údaje zneužité budú. Pretože pod týmto súkromným sektorom isteže nemajú na mysli radových živnostníkov, ktorý si za nevýhodných podmienok zarábajú na chlieb, ale sú to hlavne veľkokapitálové kruhy, ktoré sa k týmto údajom dostanú a budú z nich ťažiť. Lebo títo veľkokapitalisti sú prepojení so štátnou sférou a podľa bežných teórií demokracie by sa k nim takto naše osobné údaje nemali vôbec dostať.

Rodná cesta: Takže toto nie je demokracia ?

Žiarislav: Tento štatistický prieskum nie je prejavom ani tak občianskej demokracie, pripomína skôr praktiky autoritativného štátu. My sme mali demokraciu ešte pred Veľkou Moravou. Kmeň, alebo občina, alebo aj prírodný národ, si vytvára také pravidlá a zákony, aké sú pre neho dobré. V tom prípade občania povedia - my sme kmeň, my sme občina, my sme národ a v tom prípade my rozhodneme o tom, komu a či povieme - s kým spávame, odkiaľ berieme vodu, ktorú chcú rozpredať a kam plávajú naše výlučky. Akú máme pec, akú máme práčku a či máme, alebo nemáme internet, cez ktorý bežní ľudia komunikujú so svojimi priateľmi . Lenže toto už nie je demokracia, keď sme vystavený prieskumu, ktorý presahuje aj komumistické praktiky vyzvedania. Je úplne smiešne, že hneď v úvode dotazníka sa píše, že je to naše právo a povinnosť. Smiešne vyznieva hlavne to, že je to naše právo. Keď mám právo cestovať, tak z toho vyplýva, že mám aj právo necestovať. Keď mám právo vyplniť dotazník, tak z toho vyplýva, že mám aj právo ho nevyplniť. Keď mám právo cestovať také, že cestovať musím, strácam právo na dom, na vlasť, lebo som vyhnanec. Keď mám právo vypísať dotazník také, že ho vypísať musím, tak som vlastne podrobený štátnemu úradnemu výsluchu. Teda nie sú tomu podrobení nelegálni prisťahovalci, ale riadni občania. Tak nehovorme o práve, ale o ďalšom prikázaní a nútenej spovedi znamenanej pod identifikačným kódom, ktorý si môže „veľký brat“ hockedy prečítať. Čo nás považujú za úplných nevedomcov? Však tu máme vedy, ako etnografia, etnológia, antropológia, ale aj demografia, a všakovaké iné, ktoré sa zaobišli aj bez takýchto nútených výzvedných podujatí, jednoducho oni museli správy získavať nenásilným spôsobom. Že to má slúžiť podnikateľskej sfére? Tak nech si zaplatia, podnikatelia s našou vodou i inými posvätnými živlami, veď za správy sa platí, a každý sa môže slobodne rozhodnúť, či mu to stojí za to. Predsa štátne úrady tieto správy majú.

Podstatné údaje - ako kde sa kto narodil a kde kto býva, kto je vlastník bytu, to už úrady majú. Teraz však niekto chce, aby sa mohol nakliknutím na osobný kód dozvediet o komkoľvek čokoľvek. Takže už nie my sme kmeň, takže už nie my sme občina, takže už nie my sme národ, ktorý sám seba spravuje. Od veľkomoravského prevratu je to inak. Je tu nejaký ľud, ľud na jednej strane a štát na druhej strane, alebo rovno nad ním. A vyberá sa odvtedy aj povinná daň na cirkev, mimochodom dodnes tu nie je odluka cirkvi od štátu. Zemepán núti poddaného, hoci aj útrpným spôsobom, aby povedal, čo on chce. Potom tu boli nejakí akože komunisti, ktorý stoja nad občanmi a za pomoci svojho štátu im obmedzujú slobodu a páčia z nich informácie. No a dneska je tu štát kapitalistický, ktorý sa nás už ani nepýta či sa nám to páči, či chceme mať čiarový kód ako sójová tyčinka, či chceme alebo nechceme sa im spovedať, akú máme kúpeľnu, zamestávateľa a bohvie, čo všetko by ešte chceli vedieť. Aby presne vedeli, čo je to za mravca, ktorého vidíme z družice. Nie my sme štát, ale oni sú štát, ktorý má svojich politikov, úradníkov a policajtov. Lenže správne, prirodzene, by to malo byť tak, že my občania máme svoj štát, máme svojich politikov a máme tu našich úradníkov a našich policajtov, našich učiteľov, lekárov a tak ďalej, ktorý nás chránia a s nami spolupracujú...

Rodná cesta: Čo teda môžu občania urobiť pre to, aby to bolo pre nich prijateľnejšie?

Žiarislav: Dnes je stav taký, že občania sú povinný bez ohľadu na to, čo si o ňom myslia a či je zneužiteľný, požadované údaje odovzdať. V digitálnej dobe je mocenské zneužitie ťažšie kontrolovateľné a mali by sme si na to dávať väčší pozor, ak si chceme uchrániť slobodu. Podľa všetkého je lepšie dotazník vyplniť na papieri, teda nie cez internet a takto ho odovzdať. Je možné zvážiť prilepovanie, či neprilepovanie osobného identifikačného kódu. Ľudia z nášho kultúrneho okruhu môžu tento dotazník naozaj v podstate využiť aj v prospech svojho práva. Keď už to tu je, môžeme deklarovať svoju duchovnú identitu a to tým, že do kolónky vyznania napíšeme "RODNÉ DUCHOVNO". Týmto v podstate napomáhame aj tomu, aby sme si v budúcnosti mohli povedať: My sme občania, my sme národ aj my sme štát a máme svojich úradníkov, poslancov, učiteľov, policajtov a iných štátnych zamestnancov, ktorý sú tu na to, aby nás - všetkých občanov, tento štát chránil a nebránil nám uskutočňovať svoju cestu.

Rodná cesta: Často hovoríte o rodnom duchovne – vyznaní, ako o rodnej kultúre, lenže v dotazníku štatistického úradu sa vo vysvetlivkách k náboženskému vyznaniu píše: "Náboženským vyznaním sa rozumie účasť na náboženskom živote niektorej cirkvi (náboženskej spoločnosti) alebo vzťah k nej..." a teda nepíše sa o vyznaní, ale o cirkvi.

Žiarislav: No, napríklad aj v tom sa prejavuje to, že nie je odluka cirkvi od štátu a teda buď nie sme v demokracii, alebo je pôvodné vyznanie znevýhodnené pred tým násilne ustanoveným. Keď nám dávajú na výber cirkev alebo bez vyznania, to je ako keby nám dávali na výber uniformu, alebo nahotu. To je ale v podstate ďalší štatistický švindeľ, ktorý sa konal aj pred vyše desiatimi rokmi.
To nie je tak, že máš buď náboženstvo, alebo si ateista, napríklad budhismus, joga, japonský šintoismus, taoizmus, rôzne šamanizmy, to nie sú náboženstvá, ale sú to vyznania a teda duchovná. Naše pôvodné - rodné duchovno, naše vedomectvo, sa nedá označiť ako náboženstvo. Je to duchovno, teda vyznanie a nik nám nemá právo vnucovať svoju náboženskú definíciu, lebo aj to patrí k nášmu vyznaniu, že my si naše vyznanie popíšeme tak, ako to cítime a to nielen vo svojom jazyku, ale aj vo svojich duchovných obrazoch. Lebo my máme také vedomstvá. Kultúra je od slova kult, a teda uctievanie. My si uctievame a teda ctíme božskú podstatu prírody, posvätné živly a aj našu zasľúbenú krajinu, v ktorej sme sa narodili. Takže aj veci, ktoré vyzerajú ako nedobré, môžu v sebe niesť niečo dobré. Tak je to aj s touto štatistikou, ktorá síce nemôže ukázať koľko ľudí je prírodného vyznania, lebo toto nechce, nepovie, koľko ľudí nechce postavenie liečivých bylín mimo zákon, koľko ľudí si ctí svoju kultúru, uctieva pôvodné sviatky, hoci v štátnom kalendári sfalšované pod inými názvami, a aj týmto sa v podstate zúčastňuje kultúrného života a rodných obradov. Takáto štatistika nemôže ukázať, koľko ľudí si ctí prírodné živly a vidí boha v prírode, ale môže ukázať aspoň toľko, že niektorí z nich sa už prebudili a prihlásili ku svojmu rodnému duchovnu. Tak využime túto príležitosť a nahraďme neprávo právom.

hlavná stana