Maťo Ďurinda to nevyriešil. Starí priatelia z Tublatanky sa urazili a protikampaň bola silnejšia ako kampaň. Strana, známa niektorými „metalovými“ nápadmi, sa nedostala do snemu a tak nemohla zariadiť, aby bolo viacej pôvodnej - slovenskej hudby v slovenských rozhlasoch. Otázka je, že keby sa dostala, či by to zariadila. Odpoveď je, že asi ťažko. Lepšia hudba sa nedá zabezpečiť politicky. Dá sa jej iba nebrániť. Čo sa ale dnes nedeje.

No ale predsa len – téma vyšla na svetlo sveta. Ale zdá sa, že médiá príliš nezaujíma. Len necelých desať percent piesní hraných v rozhlasoch predstavuje slovenská hudba. V krajinách južných Slovanoch, v Rusku, Ukrajine, je nepomerne viac pôvodnej hudby. Dokonca i v Poľsku je omnoho viac pôvodnej kultúry v hudbe, percentuálne. Najlepšie je to pochopiteľne v Británii. Takmer všetka hudba je tam anglosaská. Na Slovensku je domáci pop vlastne menšinovým žánrom, keďže mu prislúcha tých necelých desať percent  a domáci menšinový žáner je v podstate mediálne nejestvujúcou hudbou, ktorej pripadá nejaké promile mediálnej pozornosti v špeciálnej relácii pre domáce kuriozity. Kultúrne vzaté, za socializmu sa tu sovietske piesne v rozhlase príliš nepúšťali, viac-menej dnes nám tu anglosaskú hudbu tlačia všetky rádiá, robí sa to však nie na politickej, ale na obchodno-propagačnej vlne. To je rozdiel. Takáto politika je nenápadnejšia a pôsobí nenásilne. I keď anglosaský pop so svojimi často idiotskými textami spúšťa v niektorých návštevníkov „civilizovaných“ podnikov odpor a agresivitu a takto podporuje domácu konzumáciu jedál a nápojov. Zasa však ide o menšinu. Väčšina si na to, zdá sa, že celkom zvykla. Asi ako kedysi na socializmus. Násilie môže mať mnoho podôb. Môže to byť nielen hulvátske vykrikovanie, ale to môže byť aj menej nápadný, ale každodenný teror stupídnou hudbou, ktorá lezie pod kožu, do hlavy a otravuje mozog a srdce ako jedovatá kyselina, ktorá deň čo deň požiera kúsok po kúsku vedomie a dušu, až kým nevyrobí masu vygumovaných otrokov duchovne vygumovanej civilizácie. Takéto očkovanie sa deje bez ihly, je nenápadné, ale deje sa takmer na všetkých frontoch civilizačného života. V autobuse, v reštaurácii, často i v práci, v médiách takých aj onakých.

Otázka môže stať aj takto: Prečo by sa mala púšťať slovenská hudba v slovenských médiách, keď je to vlastne spravidla len napodobenina hudby anglosaskej s textami zväčša (nie vždy) v domácom jazyku? Keby sme dali napríklad nemenovanej poprockovej skupine namiesto slovenského anglický text, nikomu by sa to nezdalo čudné. Bola by to v podstate anglosaská hudba. Je to v podstate anglosaská hudba so slovenskými textami. Dokonca aj slovenskí textári nevychádzajú z pôvodného kľúča, podľa ktorého  sa môže aj krátka slabika spievať dlho, tak, ako v angličtine, tak aj v stredoslovenskej trávnici alebo vo východniarskej karičke. Veď východniari nemajú dĺžne a spievajú napriek tomu aj dlhé hlásky... Naši textári chodia s ťahákmi dlhých jednoslabičných slov „a vííín, mám ho ráááád, to si pííííš“, múza im našepkáva podľa ťaháka . Skrátka, naši popoví a nielen popoví  hudobníci sú často úplne povrchní. Hovoria, že hrajú pôvodnú hudbu, ale skutočne pôvodnú hudbu takmer nepoznajú. Nejdú do hĺbky hudby, nepracujú s ňou duchovne, len technicky preberú západné spôsoby a potom sa divia, že ich nepúšťajú.  A prečo by ich aj púšťali? Do rozhlasu príde agent z jediného, a to monopolného nemenovaného západného vydavateľstva (podobné, ako sociku),  hodí na stôl najnovšie (š)hity a redaktori to “ rotujú“, lebo to je „in“. Rotovanie je otázkou trhovej dohody. Za socializmu bola hudobná súťaž ľudového hlasovania „Zlatý Slávik“ a zverejnené boli výsledky až do nejakého stopäťdesiateho miesta. Čo pripúšťalo samozrejme aj iné veci, ako najkomerčnejší stredný prúd. Dnes podobná súťaž bez nominácií v podstate nejestvuje. Nominácie sú otázkou trhovej dohody. Takže takto si my kultúrne stojíme. Stojíme.

Záver: Neklesajte na duchu, spievajte si naše piesne, bude lepšie.

 

Ž.slav

podobné články: