 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
|
|
STUDNIČKY MAJÚ SVOJE PIESNE Peter Miler píše |
5.11.12 |
|
Koľkokrát neprichádza, koľkokrát ostáva vnútro Zeme vyprahnuté. No potom natrafíte na studničku a neviete si vysvetliť, odkiaľ sa len v nej tá voda berie... To snáď vie len ona sama. A nepovie... Len spieva. Spieva si svoju pieseň o vode, o dobrých ľuďoch, ktorí ju tu, vysoko v horách vybudovali len preto, aby ako krásna malá drevenička zastrešovala poklad hodnoty nevyčísliteľnej... Poživeň, ktorá cez ňu preteká. Spieva si o prameni, ktorý v sebe ukrýva a možno aj o tajomstvách o pôvode vody z útrob Zeme. Spieva si nádhernú melódiu, ktorej dirigentom je prameň. Ten vychádza z vnútra Zeme a predierajúc sa pod ochranným krovom studničky na svetlo sveta si hudie tú svoju, no v dokonalej symbióze so studničkou už priam koncertnú melódiu... Nič na svete neznie tak, ako studnička. Studničku spoznáte podľa melódie aj so zaviazanými očami. Tá hudba jednoducho neklame. Je to hudba bez vypočítavosti, bez nároku na zisk, bez akejkoľvek kalkulácie a bez zbytočných slov. To preto, lebo je to HUDBA. Úprimná, milá, nevtieravá a ukľudňujúca, posilňujúca a očarujúca. Je to hudba, ktorá lieči ducha a aj telo, keď sa z nej napijete. Je to niečo, čo sťa by hudobný nástroj, výraznou mierou prispieva k orchestru hôr, v ktorom účinkuje vietor v korunách stromov, šum lesov, hukot dolín, či jarné piesne drozdov, aby sme tak v lone prírody mali silný zážitok z dokonalého koncertu... Studničky sú rôzne... Sú ako dobré víly. Každá má čistú, no inak krásnu dušu a aj vzhľad. Či ako snehové vločky – každá je dokonalá a nádherná, no dve rovnaké nenájdete. Neraz ich na jar môžete nájsť v tôni, obklopené žltým morom kvietkov záružlia močiarneho. Môžete ich objaviť v objatí topiaceho sa snehu, ktorý vo forme starého záveja obklopuje a ochraňuje ako aura studničku, no v bezprostrednom okolí studničky sa už roztopil sneh a teraz okolo nej kvitnú šafrany. Nájdete ich aj v zime plné cencúľov nádherných tvarov, nad ktorými čnie snehom obsypaná strieška a studnička vyzerá, ako chalúpka z rozprávky. Nájdete ich aj v lete v obklopení margarétok, či modrých zvončekov, horcov, alebo v objatí žeruchy siatej – rastlinného indikátora čistých vôd... Aj na jeseň ich zbadáte pod záľahou farebného lístia, ktoré sem navial neposedný jesenný vetrík, aby tak na chvíľu studničku ukryl pod zlatisté lístie javorov, jaseňov, či červené listy jarabiny. Neraz ich objavíte pod prastarým smrekom, jedľou, dubom, či bukom. Starý strom pamätajúci stáročia, tu svojimi mohutnými, mocnými a pokrútenými koreňmi objíma poklad – malú dreveničku vo svojom lone, z ktorej vyteká tá najchutnejšia voda v širokom – ďalekom okolí... Dreveničku, sťa by miniatúrny model. Domček, ako zo sveta škriatkov. Domček, ktorý zdobí takmer každú dolinu všetkých našich krásnych hôr. Domček, v ktorom je doma prameň a jeho silný duch. Domček, z ktorého neúnavne žičlivo vyteká liečivá voda, aby svojou chuťou a vôňou opájala zmysly všetkým živým bytostiam, ktoré sa z nej napijú. Domček, ktorý svojou neraz čarovnou architektúrou poteší oko každého vnímavého človeka, ktorý sa z nej napije a vpustí do seba živú vodu a čaro miesta. Domček, ktorý človeku dokáže spôsobiť nekonečnú radosť, keď ho unavený a smädný zbadá... Domček plný sviežosti, radosti a života – lebo toto je studnička – je vždy naporúdzi, keď je živá bytosť smädná. Každá studnička má svoju moc. Moc liečiť, moc ukľudňovať, moc zmieriť, moc vyčarovať dobrú náladu a úsmev na unavenej tvári po celodennej lopote, moc spievať. A tak si neustále spieva svoju pieseň o prameni, ktorý sa v nej rodí a na ktorého nezbednosť sťa by matka dohliada. Spieva si o poctivých mozoľnatých rukách, ktoré ju stvorili, o čistých dušiach s ušľachtilým úmyslom a o hudbe sekier a vôni čerstvo naštiepaných šindľov, ktoré ju pokrývajú. Zanôti si aj spolu s vetrom, ktorý sa pohráva s tenkým prúdom vody vytekajúcim z úzkeho žliabku a mení tak smer cikajúcej vody a aj jej melódiu. Spieva si o kvietkoch, ktoré ju od jari až do jesene obklopujú zakaždým v inom druhovom, no priateľskom zložení. Ba zaspieva si aj o bytostiach, ktoré z nej pijú. Aj o smiešnom turistovi nevedno odkiaľ, v značkovom odeve, ktorý sa tu minule snažiac sa napiť pošmykol a spadol na zem rozvaliac si raťafák o jej striešku potom, čo sa na jednej z horských chát nalial goralskou pálenkou a potom vykrikujúc dolinou na plné hrdlo zrazu zistil, že je v horách a že je smädný. Zahudie si aj o malých deťoch, ktoré sa neraz šantia pred jej očami a ostrekujú sa za neustáleho smiechu vodou a radujú sa zo života. Aj o starom horárovi, ktorý sem každý večer po pochôdzke prichádza, aby sa s ustarostenou hlavou sklonil a napil sa zázračnej a priezračnej vody, oprúc si starú vyrezávanú palicu z lieskového dreva o jej striešku. Ba zanôti si aj o jeho psíkovi, slovenskom kopovovi, ktorý keď sa napije a múdrym pohľadom sa pozrie do očí svojho gazdu, obidve tváre sa ako na povel rozosmejú. Áno, studničky sú tu pre radosť, pre múdrosť, pre poživeň a pre potechu. Nezabúdajme preto poďakovať každej studničke, keď sa z nej napijeme. Neďakujeme len jej, ale aj prameňu a dobrým a statočným ľuďom, ktorí ju vytvorili zároveň. Ďakovať by sme teda mali trikrát. No stačí iba raz. Lebo studnička je skromná. Lebo len to, čo je skutočne čisté, je skromné a nenárokuje si nič a rozdáva radosti a sviežosti zôkol – vôkol. Vďaka by to mala byť preto úprimná. Ako tie deti – tie jej ďakujú svojou radosťou a úsmevmi – a ona to cíti a vie... O prameňoch. Ej prameň, prameň. Na kameni leží kameň a pod nimi hľa – prameň. Tam, kde voda pociťuje potrebu, aby vyšla z útrob Zeme, tam ho možno nájsť... V močiaroch, či dolinách, v sedlách, či kotlinách. Na úbočiach strmých, na zrázoch neprístupných. Na holiach aj rovinách, v skalách, ba aj v nížinách.... Naša krásna vlasť je na vodu stále oproti iným krajinám nadmieru bohatá. A práve toto bohatstvo je to, čo činí našu rodnú hrudu výnimočnou. Prameň lezúci z útrob Zeme si nevybral krajinu v ktorej uzrie svetlo sveta náhodou. Kedysi to bola krajina čistého a silného ducha, dobra, cti a hrdosti. Tak, ako tomu bolo aj v iných krajinách. Statočných činov statočných ľudí – našich múdrych predkov. A práve týchto ľudí tieto pramene napájali už odmalička. Preto je na čase napiť sa z prameňa priatelia! Napiť sa a porozmýšľať nad tým, čím a kým vlastne sme... Porozmýšľať aj nad prameňom, čím a kým vlastne je a prečo tu je. A aj si zaspievať spolu so žblnkotajúcou vodou, ktorá si veselo zurčí dolu svahom, aby napojila potok, ten zase iný potok, ten rieku a rieka zas more. Bez prameňov by totižto nebolo ani jedného, ani druhého a ani tretieho... Pramene sú darcami života i osvieženia, sú veselou súčasťou dolín, v ktorých by bez nich bolo smutno a pusto. Neraz ich nájdete na tých najkrajších miestach, o akých ste počuli len kedysi dávno v rozprávkach a ktoré sa zrazu stávajú skutočnosťou... Pod veľkými balvanmi obrastenými zeleným machom, či na trávnatých úbočiach, na strmých svahoch v záveroch dolín. Alebo sú ukryté hlboko v húštinách, kde ich prezrádza len ich žblnkot. Možno ich nájsť v neprístupných roklinách, kam vedú len kamzičie chodníčky, či pod príkrymi zrázmi v hustých lesoch, kde vás k nim spoľahlivo dovedú stopy lesnej zveri. Len tých sa v núdzi treba držať a smädný človek bez vody dlho neostane... Stačí občas nastražiť uši a počúvať, či už nepočuť tú známu melódiu, ktorú si prameň neúnavne hudie už po tisíce rokov. Tú melódiu, tú večnú pieseň, v ktorej sa spieva o stromoch, kameňoch, trblietavom piesku, či kamienkoch. O pstruhoch, rakoch, či zveri, ktorá sa z neho chodí každý večer sprevádzaná červenejúcimi lúčmi zapadajúceho slnka napájať. A o vode, ktorá dáva prameňu život... Voda z každého prameňa chutí inak. Nenájdete dolinu, v ktorej by chutila rovnako, či mala rovnakú teplotu. Každý kopec, či hora je iná a tak aj prameň, ktorý je s ňou spätý a z ktorej vychádza, je vždy iný. Prameň v sebe nesie podstatu hory. Len cez prameň nám hora dáva na známosť, aké je jej vnútro. Lebo práve v prameni je ukrytý duch hory, z ktorej vyteká... Prameň nám porozpráva aj o zložení hornín v útrobách Zeme, ale aj o tom, ako dlho sa voda musí predierať vnútrom hory, aby sa na povrch dostala čistá, prefiltrovaná a obohatená o minerálne látky, ktoré k životu potrebuje každá živá bytosť. A možno vám porozpráva aj o tom, ako dômyselne je to všetko vymyslené a ako jednoducho a spoľahlivo to funguje... Pramene nám môžu povedať veľmi, veľmi veľa, možno viac, než si myslíme. Je preto len na nás, či chceme počúvať, čo nám vravia... podobné články:
|
|
Studnička.
Najkrajší to zjav po ťažkej túre, či práci v lese bez vody, ktorý sa vám
môže zjaviť v doline, či pod horským sedlom. Najmä v týchto suchotách,
ktoré už nejednu sezónu sužujú naše končiny, v ktorých už prevládajú len
prívalové dažde – ak vôbec prší. Voda sa len zvezie dolu svahom ako
o preteky a stužky a malé korýtka dočasných potôčikov zanikajú tak
rýchlo, ako aj vznikli. Vlaha už do pôdy nestihne vsiaknuť a smädné
útroby Zeme darmo úpenlivo prosia a čakajú na príchod vody –
životodarnej potravy pre všetko živé.