Ak si môžete vybrať medzi chemicky a biologicky znečistenou vodou – to ešte neznamená, že máte skutočné právo voľby. Skutočné právo voľby máme až vtedy, keď si môžeme vybrať aj čistú vodu. Občas sa nájde politik, ktorý chvíľku hovorí o tretej ceste. Nestretávame sa však s jasným videním, čo tou cestou má byť. Môžeme si vybrať medzi komunizmom a kapitalizmom, čo je asi ako medzi chemicky a biologicky znečistenou vodou. Keď ich zmiešate ako tretiu možnosť, veľmi si nepomôžete. Nie náhodou máme na Slovensku obľúbené príslovia, ako "Politika je panské huncútstvo" a "Jeden čert, druhý diabol".

Kapitalizmus a komunizmus sú v zásade dve podoby toho istého politického smeru: ľudostredného (antropocentrického). Ku kapitalizmu a komunizmu patrí z tohto pohľadu aj fašizmus. Ľudská duša je chorá a niet pre ňu lieku, pokiaľ sa bude hystericky držať ľudského sebectva. Prirodzená cesta je celostná. To znamená, že človek nie je stred vesmíru a človek nie je ani najvyššia hodnota. Širšia, vyššia a hlbšia hodnota je súlad, a to je v konečnom dôsledku pre človeka oveľa lepšie. Človek nemôže žiť bez prírody. Rebríček hodnôt je zapeklitá krútňava, my potrebujeme obnoviť KRUH hodnôt. Zhodiť pyramídu a prestať sa hádať, či má byť vlastníctvo spoločné, alebo súkromné. Vlastníctvo v zmysle výlučného panstva, to je zakliatie. Odkliatie je zodpoVEDnosť. V prírodnej spoločnosti je prirodzené aj spoločné vlastníctvo, aj osobné vlastníctvo, ale v zmysle zodpovednosti a nie v zmysle samoľúbeho ničenia životného prostredia a trápenie iných bytostí. Prvýkrat v dejinách sme sa naozaj dostali k pokraju priepasti. Koncom dubňa a v máji sme tu mali obdobie dažďov, teraz máme tropické horúčavy. Spotrebnícky politik síce tvrdí, že zem sa ochladzuje a naďalej treba udržiavať kapitalistický kult, ale málokto už si myslí, že to má v hlave v poriadku.

Stretávame sa v dvojakých prostrediach so snahou o tretiu cestu – v kapitalizme aj komunizme. V celom svete sú myšlienkové a duchovné prúdy, ktoré smerujú k priamej slobode a správe a k spoločenskej prírodnej zodpovednosti. V západnej Europe vznikajú komunity spravidla s podporou tretieho sektoru, ktoré sa pokúšajú vytvoriť akési prírodné osady. Zväčša sú ovplyvnené hnutím njú ejďž, niekedy náboženskými, či inými duchovnými sfarbeniami. Trochu inak sa začína prejavovať stredná Európa. Tá sa javí teoreticky trochu pozadu, avšak prakticky prírodne vpredu. Spoločenstiev (komunít) je menej ako na Západe, avšak ľudia sú tu schopný prírodnejšie prežiť, na rozdiel od dlhšie konzumnej a tradične kapitalistickej západnej spoločnosti. Ľudia na Slovensku sú roztrúsenejší, avšak dokážu lepšie nenápadne, prírodne hospodáriť, keďže prírodné hospodárstvo je na dedinách a lazoch na na rozdiel od západu ešte bežnou záležitosťou. Na východ od nás - v Bielorusku, na Ukrajine, Rusku sú osady väčšie, na grantoch pomerne nezávislé, boria sa však, podobne, ako západ, s určitým idealizmom, i keď z iného súdka, ako njú ejdž (rodina sa pokúša poľnohospodársky vyžiť zo zadeleného jedného hektára, isteže bez zvierat, lebo Anastázia nemá rada ploty, a susedia zas nemajú radi pošliapané a ohryzené hriadky, k tomuto u nás ani nedôjde, lebo bežný Slovák chce, na rozdiel od Rusa, obrábanú pôdu mať na papieri). V Amerike sú občinové prúdy menej smelé, vzhľadom na vyšší stupeň odtrhnutia od prírody (civilizačnej degenerácie) a v zásade aj vyššieho štátneho dohľadu (viď zásahy americkej tajnej služby voči "mládežníckym konšpiračným spoločnostiam".... ).

Druhé prostredie je nám menej známe. Vychádza v podstate z pozostatkov prírodného spoločenského zriadenia pôvodných Američanov (Indiánov). Môžeme ho sledovať na americkom svetadiele severnom i južnom. Obyvatelia niekdajších amerických rezervácií samotnými niektorými indiánmi označovanými ako koncentrační tábory (koncom 19. a začiatkom 20. storočia boli pôvodní Američania držaní v rezerváciách bez občianstva a základných ľudských práv) sa znovu a znovu pokúšajú, súc úplne ignorovaní našimi "demokratickými" médiami, o nezávislosť od USA, či Kanady. V tomto smere sú známe hlavne pnutia a hnutia Lakotov (Siouxe), Irokézov (Mohawk a ďalší), ale i mierové a cieľavedomé kroky Hopiov a iných kmeňov.

Dodnes sa neskončilo, skôr sa zaujímavo vyvíja povstanie zapatistického hnutia, ktoré súvisí s indiánskym odbojom v Mexickom Chiapase a priľahlých oblastiach. Zdá sa však, že v týchto dňoch dochádza k dejinnému modernému prvopokusu o umožnenie plnoprávnejších komunít, ktorým štát dáva časť svojej moci a prostriedkov (ktoré má samozrejme od občanov). Deje sa to v krajine Venezuele. V zákonodarnom zbore práve prejednávané komunity majú byť pomerne nezávislé, podstatne viac, ako indiánske rezervácie v USA, keďže si majú zavádzať aj vlastné zákony. Autor tohto projektu je prezident indiánskeho pôvodu Hugo Chávez. Keď sa pozrime na vec antropologicky, zistíme, že nejde o  ríšsky komunizmus marxistického typu, aký poznáme u nás. Keďže v komunitách má byť do 400 rodín, v zásade to pripomína veľkosť indiánskeho kmeňa – nie z obdobie ríše (Inka, May, Azteka...) ale z obdobia občín. To je podstatný rozdiel – nie ríša, ale občina. Pochopiteľne, že tlak kapitalistických politikov a médií (v krajine nie sú v menšine, Venezuela je pluralitná krajina) proti tomu je veľký. Ak by sa po obdobiach španielskej katolíckej konqisty, ktorá bola prvou americkou globalizáciou, a po období kapitalistického imperializmu amerického typu, ktorý ju vystriedal, dokázalo, že prírodná občina je možná, bol by to v juhoamerickom priestore plnom chudobných miešancov a indiánov, a úzkej vrstvy spravidla postkolonialistických zbohatlíkov, bol by to veľmi zaujímavý precedens. Že tento experiment má ekologické črty, je vzhľadom na v tomto smere uskutočnené Chávezom presadené zákony, zrejmé. Že naša cesta je celkom iná, v iných podmienkach a stupňoch vývoja spoločnosti a ducha, to je zrejmé tiež. Naša cesta je tiež iná, ako severoamerická. Je iná, ako západoeurópska, i ako ruská. Takto by sme mohli pokračovať. Avšak nemôžeme sa tváriť, že sa nič nedeje, vo svete, ale ani v našej duši.

Ak sa zamyslíme nad vývojom na zemi, musíme dospieť k výsledku, že ak sa niečo nezmení, tak ľudstvo i príroda v našom poňatí skončía. Ak má človek pud sebazáchovy, nutne musí dospieť ku zmene. Kapitalistické, komunistické a fašistické spôsoby uvažovania mali svoje dobové dôvody, ale ako rôzne vetvy toho istého antropocentrického poňatia, musíme ich prekonať. Prekonať, ako detskú nemoc, ak chceme prežiť. Preto je dôležité, aby k prírodnej kultúre smerovali aj štáty, ako aj nadnárodné živodráhy. Avšak je jasné, že k tomu dospievajú v prvom rade jedinci, ktorý nie sú v nevedomej krútňave štyroch zvieracích pudov - rozmnožovací (sex), obranný (boj), napodobňovací (masmédia) a potravinový (kapitál). To, čo presahuje tieto štyri základné pudy, je duch. Kruh. A v kruhu spoločenskom nám medzi jednotlivcom, rodinou, a potom štátom a nadnárodnými združeniami chýba jeden veľmi dôležitý medzičlánok – občina. Občina je v našich zmutovaných podmienkach obec – občinové lesy sú obecné lesy. Veľkoobčinové lesy sú štátne. Na západe to takmer vymizlo. Lenže máme na mysli občinu už nie ako dnešnú obec, ktorá sa zmenila z cirkevnej na kapitalistickú, socialistickú a znova na kapitalistickú. Zaujímavá by pre nás mohla byť občina prírodná. Dobrovoľná a teda v dnešných podmienkach novovytvorená, prípadne novodrevná. Pretože Rasticom a Metodom (druhá polovica 9. storočia, Veľká Morava) boli prírodné občiny zakázané (Súdny zákonník pre ľud), predané (do otroctva), okradnuté (v prospech cirkvy) a v podstate zničené. Ich prvky však čiastočne prebrali obce.