casopis na obrodu rodnej kultúry a prírodného života a duchovna

časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

V reštauráciách je zmluvne dohodnutý stredný prúd na anglosaský spôsob
V TAKÝCH KRČMÁCH SA NESMIE SPIEVAŤ
Chlopi, zle je, na spievanie už veruže treba certifikát!

20.4.2011

Boli časy, keď Slovákov a Slovanov považovali za spevavý národ. Dnes to celkom tak nie je. Poprvé – média nám posúvajú piesne a aj spievanie (viď nemenovaná súťaž) v angličtine. Podruhé – spievanie sa stáva znovu zakázaným. A to nie kvôli komunizmu, ale kvôli kapitalizmu.

Najprv to bolo tak – že spievanie bolo bežné vo všedný deň, i na každý sviatok, veselý i pohreb. Potom to bolo tak, že spievať sa mohlo len na oficiálne určených príležitostiach. Potom už ľudia boli tak stresovaný, že na rozdiel od vtáčikov a divochov už spievali, len keď sa podnapili. Dnes je to tak, že sa nesmie spievať už ani pri víne. Technokratická a kapitalistická spoločnosť skrátka nemá rada poburovanie verejnosti, ktoré by mohlo nastať, keby rozhlasový a iný „mainstream“, teda lepivý anglosaský stredný prúd, prekričali nejakí, dosť možné, že oveľa lepší speváci z dedín a lazov,

alebo aj miest. To ale nie až tak otázkou vkusu, ako skôr moderného európskeho práva. Komerčné rádiá, zdá sa, že v súnaležitosti so spoločnosťou na ochranu autorských práv, si to obehli tak, že majú s krčmami a reštauráciami zmluvy, podľa ktorých sa ich hudba hrať jednoducho musí a musí a musí... Dokonca i keď je v telke „superstár“, v pozadí musí hrať podľa zmluvy rádio. Isteže, keď príde do takto „ošetrenej“ krčmy nejaký heligonkár, alebo huslista, alebo jednoducho nejaká dobrá spevavá partia, zrušia ich hneď v prvých taktoch a to celkom netaktne.

Za komunizmu sa nesmelo spievať proti štátu. Teraz máme dosť silný nábeh na to, aby sa mimo súťaže nesmelo spievať vôbec. "Kúa, to je ale demo".
No dobre, ked ticho, tak ticho. Ale prečo stále hrá to "haľóvju"?

Na tento jav pred časom poukazoval Andrej Šeban, špičkový slovenský gitarista, ktorý má ešte sluch a teda mu to vadí, keď mu vnucujú hudbu k jedlu. Zaujímavé je, že sa toho neujala žiadna nátlaková, či obranná skupina pre sluch, alebo pokoj v duši, alebo tak. Členovia spoločnosti na ochranu autorských práv podľa majiteľov čajovní sliedia aj po čajovniach, ktoré púšťajú hudbu neregistrovaných členov ochrannej spoločnosti, avšak ochranná spoločnosť tvrdí, že aj tak majú platiť a to nie skutočným autorom, ale im, registrovaným, a to len preto, že tam nejaká hudba hrá... Možnože to ani tak nie je. Bola by to v podstate právna otázka, keby neregistrovaní hudobníci a poslucháči vedeli s tým niečo účinné urobiť...
Čo sa týka krčiem, povedzme teda solídne, že reštaurácii, v ktorých ste z toho rozplýzleho „meinstrimu“, namiesto oddychu, ohučaný ako robotník v hutníckom priemysle, tak tam je to jednoduché – púšťajú tú hudbu legálne, lebo keby púšťali nejakú inú hudbu, presvedčili ich, že bolo by to ilegálne. Pisateľ článku síce býva bez mestkého stredného prúdu, aj kvôli ktorému kedysi z mesta odišiel. Ale občas chodí na festivaly ľudovej, i inej hudby, kde si hudobníci i nehudobníci mimo pódia spustia tie najlepšie odpaľovačky. Naposledy som bol na Východnej vtedy, keď sme ako obvykle zastali s husľami, basami a tak pri stánkoch sa tam sa zhrčili k hudbe mnoho desiatok spevavých ľudí a takýchto zhlukov bolo viacero. Ale o chvíľu zazneli amplióny a na celé nádvorie pustili disko. Všetci sa schladili. Odvtedy som tam nebol a ani sa nechystám, okrem výnimky. Tuto, v Kokave, sa v lete na Koliesku hrá do rána najmenej v desiatich krčmách, nazvime ich seriózne, v krčmách. Všetci sa na to tešia a kvôli tomu tu chodí mnoho tisíc ľudí. Kvôli pravde – hrá sa i rovno na ulici. Nevýhoda je, že mnoho ľudí je opitých. Výhoda je, že aspoň niekedy sa vrátia ku svojej spevavej slobode. I keď som si nie istý, či si ju celkom vychutnajú.

Kvôli pravde – nepovažujem hranie v krčme za vrchol hudobného zážitku. Hrám a spievam doma, i zvieratám na pasienku, i kdekoľvek. Odkedy nám oficialisti v stredoveku zrušili občinové domy a obsadili ich kupci s pitím, krčmy sa stali v podstate jedným z mála miest verejného života a kultúry. Dnes už ani to neplatí. Sloboda, hoc len „odtál-potál“ - a to v speve, sa ruší. Vzniká tu nesloboda – byť podrobený na oddychovom priestranstve akýmsi strednošumivým vymývačom mozgu,oblbnutý nielen dobrovoľne, keď si slobodne zapneš, ale aj keď ideš so známymi na čaj, na kávu, na pivo, či na obed, do autobusu, často i do práce...

Isteže, naša sloboda a stav ducha nezávisí len na reštauráciách a ich povinnom anglosaskom „strednom prúde“, ktorý chvíľami podobne otravný, možnože podobne potupný, ako niekdajší stredný prúd socialistický, ten sa až tak do jedla nepchal. I keď bol z iného hľadiska tiež isteže pre mnohých otrasný.

Žiaľ, alebo - chvála bohu? – zdá sa, že slobodné prirodzené bytosti už nie sú ľudia, a ak, tak len niektorí. Slobodné bytosti - to sú napríklad sýkorky,či drozdi, čo spievajú ránom, slávikovia, čo spievajú nocou, cvrčky ku večeru, divosi v lese a vy, ľudkovia mestkí, kedyže si zaspievate? Kiež by aspoň niekedy. A ak sa to niekomu náhodou podarí, skúste ho hneď nezahlušiť.

Ž.slav

hlavná stana