Zdá sa, že pozorovanie divých včiel prerástlo do osobného,
dôverného vzťahu. Po uverejnení článku, ktorým pisateľ ospieval
divé včely – samotárky, si začali budovať v kuchyni hniezda. Kým
„pieskárky bielopáse“, či stepné včely, zostali na dvore,
včielky zvané „dreváre fialové“ napodobnili samotárske osičky,
ktoré v minulých týždňoch vylietali z hlinených šúľkov
v človekovej izbe. Aj tieto dreváre prikrývajú larvičky hlinou,
ale z hliny je iba príklop. Larvy sú v malých bunkách uložených
v drevených otvoroch. V tomto roku sa tieto divé včely asi
uzniesli, že keď je im človek tak naklonený, iste mu nebude
vadiť, keď sa mu udomácnia v kuchyni hlineného domu. |

Divá včela na hniezde v našej kuchyni |
 |
Cez
neustále otvorené okno sa vydali na prieskum a zakrátko našli v spodnej
strane stola, v zvislých uhlových doskách, množstvo navŕtaných otvorov,
ktoré inak skutočne nemajú žiadny význam a tak naisto boli stvorené ako
ich obydlia. Jedna včielka po druhej nenápadne začali vyrábať v týchto
otvoroch svoje bunky a zakrátko sa matky zmenili na murárky. Keď boli
diela hotové, pod oknom, pri pramienku, začali naberať mokrú hlinu.
V malých kúskoch tú mokrú hlinu prenášali do kuchyne a na plástikoch
vyrobili hlinené príkrovy. Takže početné dierky na spodku stola vyzerajú
ako zatmelené. Keď sa podarilo prvým divým včelám svoje rodové dielka dokončiť, dali
to vedieť ďalším. Nie sú teda až také samotárky, ako sa o nich hovorí.
|
Ďalšie dierky sa začali plniť a dnes už je väčšina z nich
pripravená na liahnutie. Pod stolom ich pozoruje aj malý vrchár
a pýta sa, či tieto včielky nám vynesú spod stola na stôl medík. Nuž, tieto
nie. Medík nosia iné včely.
Divé
včely a čmeliaky stihli na záhrade opeliť červené ríbezle, ale čierne sú
opelené len veľmi striedmo. Človek si spomenul, že u babky boli ako prvé
zrelé ríbezle, čo rastú priamo pri včelíne. Bol to ten istý druh ríbezlí, ale
včely sa s nimi asi dohodli a kvitnutie, opelenie a
plodenie prebehlo o dva týždne
skôr, ako u tých, čo rástli ďalej od včelína. Najbližšie medonosné včely
u nás žijú tak 4 kilometre vzdušnou čiarou, tuto ich vôbec nevidno.
A čmeliakov je o dosť menej, ako vlani. Tak s ohľadom na úrodu sa človek
rozhodol konečne pre dávno videný čin - pre dovoz prvej rodiny včiel medonosných. Vo vyhliadke
bola cez známu dušu jedna rodinka, vraj trošku pichavejšia, ktorej
hrozil zánik. Človek ju vďačne prijal aj s úľom a dal za ňu aj nejaký
darček, aby sa aj tým včelám darilo. |

Čmeliak
má agát rád
|
No,
a už máte všetko pripravené a nakúpené na včelárenie? Človek sa priznal,
že zatiaľ je pripravený len stojan na úľ - na agátových koloch, z dubových
dosiek, pevný, lebo veď zvieratá sú občas zvedavé a nechcel by mať
50 000 včiel z jedného úľa vyvalených niekde medzi ovocnými stromami na
strmej medzi. No a ešte klobúk so závojom. To je asi na chovanie včiel
málo. No, ale čo už. Po preskúmaní zväzku z roku 1910 s názvom „Pčolarstvo,
kratka nauka o pčoloch pre vichodoslovenski ľud“ a po vzhliadnutí
novších statí, človek odložil rozsiahly "Katalóg včelárskych potrieb“
a vzal kľúče od auta. Rozviezol do mesta syry a k večeru zabrúsil
k včelárskym gazdom. Manželský pár s deťmi bol veľmi vnímavý.
Prostredná dcéra sama začala rozprávať o slovanských brtníkoch, gazdiná
porozprávala, ako z úcty k matke kráľovnú vôbec neoznačujú a už vôbec
jej nepristrihávajú krídla. Boli zhovorčiví a na rozdiel od niektorých
včelárov neboli skúpi na slovo a nešetrili vedomstvami chovu.
Schyľovalo sa
k búrke. Dážď posúril aj včely. Keď posledné lietavky vbehli do úľa,
letáčik sa zatvoril a o chvíľu už bol úľ naložený v aute. Práve sa začala búrka a spolu
s ňou padol súmrak. Počasie dobré na prevoz.
Človek poklepkal včely po úle, pohladkal ho a poprial im dobrú cestu.
Po prvýkrát viezol vo voze niekoľko desiatok tisíc bytostí naraz. Vysoko nadstavkový
úľ so snímacou strieškou bol previazaný šnúrou. Snáď to
vydrží. Ktorási včielka počas jazdy občas zabzučala mimo úľa, ale všetko
prebehlo v poriadku. Ťažkosť nastala až v hore. Baterka vypovedala
službu
a človek prekladal úľ do Lady Nivy sám, bez svetla. Ani v jednom aute
totiž nešlo vnútorné svetlo a museli byť postavené zadkom k sebe. No,
podarilo sa, ale počet včiel mimo úľa sa začal zvyšovať. Človek narýchlo
zmotal dva šúľky čerešňového tabaku, núdzovo zakúpeného po ceste a zapálil ho.
Rozmočená, hrboľatá a kamenistá cesta do hory umožňovala zhrozeným a už
poplachovo bzučiacim včelám pomaličky vyliezať cez nejakú škárku z úľa.
Človeku už trochu skákal žalúdok, husté mračno doháňa, na ktorý nebol
zvyknutý, tomu tiež veľmi neprospelo. Ale dym včely spomaľuje a tak
plní svoj účel. Človek si uzrejmil, že keby ho pichli viac, ako tri
včely, zastaví auto a vystúpi. Počas celej cesty si v duchu hovoril
mudru „Večné svetlo“, a k tomu aj včelie modlitby práve ušité na mieru vo
voľnej tvorbe. Už sme na konskej lúke, krása.

včielky
majú krásny výhľad do dolinky |
No,
ešte tristo metrov a sme pri dome. Benzínu v nádržke nie je veľa, ale
vydržal. No, ešte chvíľu, vydržte, včielky, krásavice, človek
vám chce len dobre. A už sme na mieste. Úľ bzučí, ako vrtuľník. Včielky lezú po úli zvonku,
akoby nebol riadne zatvorený. Práve prebudená Ladomíra vyzerá dosť
vyplašene. No, nič to, pár krokov a úľ je na dubovom podstavci. Hm.
Letáčik zostal dolu v diváckom cestnom aute. Kým ho človek prinesie, už
sa začína brieždiť. Včely sú zjavne vybudené, ale ešte nelietajú. Letáčik je
zapchatý a v úli sa to varí, bzukot je doslova hrozivý. Tabak
už nepomôže, zapadol v Nive počas lesnej jazdy kdesi medzi haldu
vecí. Teraz, alebo nikdy, hovorí si človek a prihovára sa milo
k včielkam. Otvorí letáčik. Behom pár sekúnd sa z neho vyvalí hruda
včiel, takže letáčik ani nie je kam založiť. Človek si na hlavu
založí klobúk so závojom a pomaly kladie letáčik do hrudy včiel, aby
ich neporanil a ešte viac nepodráždil. Včely lezú po vonkajšej
i vnútornej strane závoja i po rukách. Konečne, podarilo sa, letáčik
drží. Síce celkom nedosadol, ale drží. Človek sa pomaly vzďaľuje a vzdáva sa klobúka so závojom, po
ktorom z oboch strán lezú včely. Pomaly si vyzlieka aj odev, po ktorom
tiež lezú včely, vyzlieka si všetko, pre istotu. Chvála Bohu, chvála
divom, chvála včeličkám. Ani jedna ho nepichla, ani jedna tak neprišla
o život. |
Ešte
niekoľkokrát sa chodí človek pre istotu pozrieť na včely. Úľ je
nasmerovaný na juhovýchod, vidno ho pekne od domu. Je to vzrušujúci
pocit. Podobný, ako prvá koza, prvý kôň... Niečo, čo bolo dané, ale až
teraz sa to stalo. Počas dňa včielky vylietavajú a pracujú, akoby sa
nechumelilo. Isteže sa sa im tu páči. Vo vrchárskom raji. V ten deň sa
rozvinuli agáty, kvitnú iskerníky, množstvo lúčnych tráv a o chvíľu
sa rozvinú bazy. Včely si pokojne bzučia a zveľaďujú svoj rod. Zbierajú
peľ i šťavičku, kŕmia svoje deti a plnia plásty.
Nejako sa tak rozptýlili po krajine, že sa ani nezdá, že by ich bolo
veľa. Stále je tu mnoho lesných včiel i čmeliakov, tie nie sú nijako
ohrozené. Ale od tejto chvíle bude úroda lepšie oplodnená. Mladý vrchár
sa pýta – a kedy nám prinesú medík? No, teraz si robia zásoby a živia
ním včelie deti.
Na medík si budeme musieť ešte počkať. A v jednej chvíli človek začuje zo
sveta duchov spokojný hlas svojho deda - včelára: „Hm, pčolky“.
Snímky: Žiarislav a Ladomíra
podobné články:
23.4.13
DIVÉ VČELY PREŽÍVAJÚ
Nemajú nezamestnaných a nečakajú na podporu -
Žiarislav píše
29.4.13
Motýle, pavúci
a ulovené hlavy
23.4.13
LÚKA
- Zlaťa píše
26.3.12
Ako si ich v zime
kŕmil, tak ti budú na jar spievať. Peter Miler
píše
|