Zdá sa, že pozorovanie divých včiel prerástlo do osobného, dôverného vzťahu. Po uverejnení článku, ktorým pisateľ ospieval divé včely – samotárky, si začali budovať v kuchyni hniezda. Kým „pieskárky bielopáse“, či stepné včely, zostali na dvore, včielky zvané „dreváre fialové“ napodobnili samotárske osičky, ktoré v minulých týždňoch vylietali z hlinených šúľkov v človekovej izbe. Aj tieto dreváre prikrývajú larvičky hlinou, ale z hliny je iba príklop. Larvy sú v malých bunkách uložených v drevených otvoroch. V tomto roku sa tieto divé včely asi uzniesli, že keď je im človek tak naklonený, iste mu nebude vadiť, keď sa mu udomácnia v kuchyni hlineného domu.

Divá včela na hniezde v našej kuchyni

Cez neustále otvorené okno sa vydali na prieskum a zakrátko našli v spodnej strane stola, v zvislých uhlových doskách, množstvo navŕtaných otvorov, ktoré inak skutočne nemajú žiadny význam a tak naisto boli stvorené ako ich obydlia. Jedna včielka po druhej nenápadne začali vyrábať v týchto otvoroch svoje bunky a zakrátko sa matky zmenili na murárky. Keď boli diela hotové, pod oknom, pri pramienku, začali naberať mokrú hlinu. V malých kúskoch tú mokrú hlinu prenášali do kuchyne a na plástikoch vyrobili hlinené príkrovy. Takže početné dierky na spodku stola vyzerajú ako zatmelené. Keď sa podarilo prvým divým včelám svoje rodové dielka dokončiť, dali to vedieť ďalším. Nie sú teda až také samotárky, ako sa o nich hovorí.

Divé včely a čmeliaky stihli na záhrade opeliť červené ríbezle, ale čierne sú opelené len veľmi striedmo. Človek si spomenul, že u babky boli ako prvé zrelé ríbezle, čo rastú priamo pri včelíne. Bol to ten istý druh ríbezlí, ale včely sa s nimi asi dohodli a kvitnutie, opelenie a plodenie prebehlo o dva týždne skôr, ako u tých, čo rástli ďalej od včelína. Najbližšie medonosné včely u nás žijú tak 4 kilometre vzdušnou čiarou, tuto ich vôbec nevidno. A čmeliakov je o dosť menej, ako vlani. Tak s ohľadom na úrodu sa človek rozhodol konečne pre dávno videný čin -  pre dovoz prvej rodiny včiel medonosných. Vo vyhliadke bola cez známu dušu jedna rodinka, vraj trošku pichavejšia, ktorej hrozil zánik. Človek ju vďačne prijal aj s úľom a dal za ňu aj nejaký darček, aby sa aj tým včelám darilo.

Čmeliak má agát rád

včielky majú krásny výhľad do dolinky

 No, ešte tristo metrov a sme pri dome. Benzínu v nádržke nie je veľa, ale vydržal. No, ešte chvíľu, vydržte, včielky, krásavice, človek vám chce len dobre. A už sme na mieste. Úľ bzučí, ako vrtuľník. Včielky lezú po úli zvonku, akoby nebol riadne zatvorený. Práve prebudená Ladomíra vyzerá dosť vyplašene. No, nič to, pár krokov a úľ je na dubovom podstavci. Hm. Letáčik zostal dolu v diváckom cestnom aute. Kým ho človek prinesie, už sa začína brieždiť. Včely sú zjavne vybudené, ale ešte nelietajú. Letáčik je zapchatý a v úli sa to varí, bzukot je doslova hrozivý. Tabak už nepomôže, zapadol v Nive počas lesnej jazdy kdesi medzi haldu vecí. Teraz, alebo nikdy, hovorí si človek a prihovára sa milo k včielkam. Otvorí letáčik. Behom pár sekúnd sa z neho vyvalí hruda včiel, takže letáčik ani nie je kam založiť. Človek si na hlavu založí klobúk so závojom a pomaly kladie letáčik do hrudy včiel, aby ich neporanil a ešte viac nepodráždil. Včely lezú po vonkajšej i vnútornej strane závoja i po rukách. Konečne, podarilo sa, letáčik drží. Síce celkom nedosadol, ale drží. Človek sa pomaly vzďaľuje a vzdáva sa klobúka so závojom, po ktorom z oboch strán lezú včely. Pomaly si vyzlieka aj odev, po ktorom tiež lezú včely, vyzlieka si všetko, pre istotu. Chvála Bohu, chvála divom, chvála včeličkám. Ani jedna ho nepichla, ani jedna tak neprišla o život.