Po tom, ako nám na tisíc rokov vnútili biblický výklad sveta, niektorí chlapíci zistili, že znova sa stáva stredobodom nášho sveta Slnko. Ale už nie ako slnečný duch Svarog, ktorý podľa staroslovanskej povesti z ohňa uhnietil svet, ale ako hviezda strednej veľkosti, okolo ktorej sa točia planétky, vrátane našej rodnej matičky Zeme. No a to už by aj podľa mnohých mohlo stačiť, lebo veď svet sa skladal z nedeliteľných atómov a bola to taká pekná materialistická predstava. Ku ktorej patrila aj teória stáleho (stacionárneho) vesmíru, podľa ktorej Všehomír nikdy nevznikol, ale je tu veruže odjakživa. A teda netreba žiadneho Svaroga, či inú mystiku.

Vesmír podľa tohoto názoru bol tu odjakživa a teda nevznikol a tým pádom otázka stvorenia nie je. Fú-ha, veď predsa nemohol vzniknúť nejakým veľkým treskom (Big Bengom). Slovák by povedal – z ničoho nič. Angličanovi ale z ničoho nič nemôže nič vzniknúť(presnejšie - nemôže „niečo“ vzniknúť, lebo „nič“ vznikať nemusí, keďže „nič“ vlastne nie je, alebo je?). No veď to len skúste preložiť do logickej angličtiny - že - z ničoho nič. Veď to nič neznamená. A práve preto Angličania vymýšľajú všakovaké teórie, lebo z ničoho nič sa nenaučia po slovensky, „nic-méně" ani česky (to je zas aký slovanský alogizmus – nic-méně?!), a preto nemôže v Anglicku ani „z ničoho nič“ vzniknúť vesmír. Teória Veľkého tresku vznikla pôvodne ako výsmešná „paródia“, až potom sa z nej stala „ródia“, z ničoho niečo sa jej chytili samotní Briti a keďže už chudáci nemali ľudovky, začali robiť popmjúzik.

Lebo, tisíc hrmených, chlapíci s kukučmi, veľkými aj malými, premeriavali viditeľný stvet a veruže aj zistili, že hviezdozhluky, galaxie, sa od seba neustále vzďaľujú a prisamejzemi, keď sa vzďaľujú, znamená to, že kedysi boli spolu a najviac spolu boli tie hviezdne zhluky, keď vybuchli z jedného bodu. A teda začalo sa to Veľkým treskom. Z nekonečne malého priestoru, keď nebol ešte priestor ani čas, z nejakého dôvodu, ktorý nemáme možnosť vedecky zistiť (možnože za týmto tvorivým počinom stál predsa len náš praboh Svarog, vedci to nevedia dokázať ani vyvrátiť), skrátka, vtedy vznikol čas a priestor a sme doma. Aké jednoduché. Lenže nie tak celkom. Ak by to tak naozaj bolo, že z jediného bodu sa živohmota (energia a matéria) rozpína všade dokola, tak vesmír by bol ako nejaká stále sa viac a viac nafukujúca lopta a v strede by samozrejme nebolo nič ani vovnútri nič, bola by to len dutá guľa a vesmír nami viditeľný by bol len povrch tej gule, teda len povrch balóna. Stred by bol čierna diera, čarna džura, černá díra. Pretože ak zo stredu všetko vybuchlo, nemôže tam nič ostať, keďže od okamihu výbuchu to všetko odletelo na všetky strane sveta, ktorých je viac, ako si myslíme. No ale my vidíme na oblohe v noci (isteže mimo veľkomesta, ktoré nás oslepuje) krásne priestory a nielen nejaký svetlotemný balón. A ani s najväčším kukučom nevidíme nejaký prázdny svet. Lenže keďže chlapíci s kukučmi malými aj veľkými žiadne lepšie vysvetlenie o vesmíre nemajú, jediné východisko je uznať, že to tak nie je, lebo - čo sa týka tej lopty, aj tak to tak nie je, ak to tak nie je. Ale prečo to tak nie je? No podľa vedcov to tak nie je preto, lebo vesmír má okrem nami vnímaných troch rozmerov aj nejaký ďalší, šamanský, či vedomecký, štvrtý rozmer, ktorý bežní ľudia nevnímajú, ale on je. No a preto vesmír nie je nejaká vianočná bambuľa, ale je to nekonečný časopriestor. No a ten štvrtý rozmer nejako súvisí so zahýbaním priestoru a preto, tak, ako keď plávate na lodi kolo matičky zeme stále na západ, dostanete sa na z východ a vrátite sa z opačnej strany (politici to ešte nepochopili, ale moreplavci to už dokázali), tak nejako podobne, keď prirátate ešte jeden rozmer navyše, ak by ste na kozmickej lodi odleteli jednym smerom, po čase by ste sa vrátili zo smeru opačného. Áno, áno, nie, nie je to jednoduchá predstava a hlavne nie je jednoduché ju dokázať. Lebo na rozdiel od niektorých moreplavcov, sa hviezdoplavci (kozmonauti, astronauti), čo dúfajme, že len neplánovite stratili smer (a že ich niekto konšpiračne neodpálil, aby dokázal napríklad zahýbanie vesmíru), tak títo vesmíroplavci sa z opačnej strany zatiaľ nevrátili. A ak by sa náhodou vrátili, bolo by zaujímavé zvedieť, koľkože si myslia, že majú rokov. Aj keď im v zásade hrozí, že ich budú zase považovať za mimozemšťanov.

No a teda s tým zahýbaním vesmíru to nie je pre väčšinu ľudí pôvabná predstava. Už keď zahýba niekomu žena, alebo muž, tak to môže byť náročné pre živodráhy, no ale keby zahýbal celý vesmír, tak to by nebola pre hmotárov vôbec príjemná predstava. Znamenalo by to, že vôbec nič nevidíme tam, kde to v skutočnosti je. Že Slnko je inde, než ho vidíme, aj mesiac, a určite aj všetky hviezdy. A v podstate, aj keď sa pozriete na svojich blízkych, sú o trošku posunutí. Už aj preto, že svetlo je priťahované zemskou (gravitačnou) silou a teda je vždy posunuté, pretože všade je niečo, čo narúša prázdny priestor svojou prítomnosťou a svojou príťažlivosťou nám spôsobuje skreslenie. Všetko pôsobí na všetko a o žiadnej vesmírnej nezávislosti nemôže byť ani reči. Všetko je všade a všetci sme prepojení. A navyše – všetko je inak, než ako sa to zdá, keďže všetko je posunuté. Niekto zaútočí na jednu krajinu a trafí druhú, útok na dvojičky dopadol inak na Irak, kresliči máp veľkého Maďarska možnože dosiahnu veľké Slovensko. Pohanov trápili farári, farárov trápili komunisti, komunistov trápili kapitalisti a kapitalistov teraz trápia pohania konšpiráciami o tom, že kapitál je v skutočnosti len výmysel zvrhlej časti čarodejníkov, ktorí pokrytecky tvrdia, že sú materialistami. A kde je tu istota, kde je tu stály vesmír, kde je tu stacionárna istota, keď aj vesmír má v sebe „mir“, teda mieru, pomer, nie absolutizmus, ale relativita, pomer je základom (videnia) istoty a rovnováhy. Správca vesmíru sa na díva, ako tápeme, ako sa medzi sebou hádame a bijeme o čiastkové pravdy, keď aj tak v skutočnosti je všetko trochu inak. Díva sa na nás, ako si ničíme Matičku Zem, ako si znečisťujeme vody a duše, díva sa, ako nevidíme, že všetko je všade. Ak je všetko všade, tak kde je potom nič? Nič nie je nikde? Alebo naopak – nič je nikde? A čo ak je nič tiež všade?

Ž.slav

kresby SlavŽ.