Známy hokejista, dovtedy veľmi obľúbený, si nechal pred kamerami naftovej spoločnosti, podľa názvu vraj slovenskej, svoje povestné dlhšie vlasy ostrihať dohola. Možnože je to náhoda, že jeho účes bol potom o chlp kratší, ako účes majiteľa naftovej siete. Na čerpacích staniciach túto trápnu scénu dookola opakovali cez monitory svojich „špicových“ obrazoviek a ďalším dobrovoľníkom, ktorí sa nechali ostrihať, vyplácali cez svoje podnikateľské prevody odmeny (ako kedysi za skalpy).

Aj dnes istá sporiteľňa, podľa názvu tiež slovenská, dookola vysiela ostrihanie – hlavové oholenie svojho pánčaťa, ktorému to nie je akoby nepríjemné. A ak je, tak za to dostal nemalé odškodnenie - to asi má byť podprahový význam celého cirkusu.

Za Veľkej Moravy boli podľa zákona Metoda a Rastica (Zákon ľuďom) po predaní do otroctva a zohavení (odrezanie nosa a pod.) boli dva ťažké štátno-cirkevné tresty – vyhnanstvo a ostrihanie (orezanie) vlasov.

Vyhnanie z občiny bola od dávna trestom z hľadiska čestnosti porovnateľným k trestu smrti. Nežiješ s nami – nežiješ. To súviselo s tvrdšími prírodnými podmienkami. Človek silného ducha napriek tomu mohol v prípade nespravodlivého rozsudku v  prírode s určitou cťou prežiť (s tým súvisí "boží súd")..

Trest odrezania vlasov za Veľkej Moravy mohol vychádzať z pôvodného presvedčenia, že vlasy súvisia s osobnou silou. Orezanie, či ostrihanie vlasov, navodené, alebo uskutočnené pod nátlakom, bolo VŽDY spojené so stratou cti. V niektorých kultúrach si ľudia, čo sa vzdali osobných záujmov a slobody (budhistickí kňazi) na dôkaz toho strihali dohola. Účes sám o sebe nestačí na určenie stavu, ale býva jeho dôsledkom. Len človek chabého ducha si zmýli oholeného  tibetského kňaza so skinhedom alebo dlhovlasého slovena s dlhovlasým hipisákom, a teda z istého hľadiska je nedostatok rozlišovania podobne scestný, ako prehnané zovšeobecňovanie. Samozrejme, že len podľa vlasov možno hodnotiť človeka iba  nevedomecky. 

Ostrihanie, či odrezanie vlasov, bolo potupnejším trestom, ako zabitie. Niekto iný chytil nejakému človeku vlasy (vôľu - silu) a odrezal ju od zdroja, čím uskutočnil nielen poškodenie zdroja, ale aj privlastnenie. Slovo vlas koreňoslovne  môže súvisieť s vlastnosťou i s vlasťou. Zavesenie hláv ulovených zvierat na stenu je iná podoba „skalpovacej“ činnosti, ktorá v Amerike je vraj pozostatkom prenesených starogermánskych praktík (pred príchodom Európanov to nebolo známe).

Počas vekov slobody – rodového zriadenia, i prechodného zriadenia kniežacieho, bolo nemysliteľné, že by slobodný človek (či už vladyka, alebo "radový" slobodný občan), bol zbavený vlasov. V cirkevnom stredoveku boli poddaní v mnohých krajinách vlasov zbavovaní a dlhé vlasy boli výsadou šľachty (viď britské parochne, vrkoč toreadora, čínskeho šľachtica, vrkoč samuraja, alebo vrkoče zvrchovaného Slováka). Slovensko je európska výnimka, kde bežní ľudia mali právo vlasov (a v podstate aj nepísané právo zbrane - valašky) a až do 20. storočia nosili chlapi dlhé vlasy, či už navoľno, alebo spletené na bokoch hlavy, alebo podľa potreby do 4, či viac vrkočov zviazané. Pisateľ stretol na Orave posledného deda s kečkami v osemdesiatych rokoch a dnes si ich pletú mnohí, reťaz nebola preseknutá).

Farári ťahali chlapcov za vlasy a nútili ich takýmto malým mučením strihať sa, čím dokazovali svoje panské postavenie (zaujímavé, veď Ježiš mal dlhé vlasy). Podobné  postupy (útrpné krútenie vlasov na spánkoch) opakovali aj niektorí komunistickí učitelia (fuj).

Neslobodné režimy nedovolili občanom nosiť vlasy – napríklad poznáme účesy ríše rímskej, ríše Inkov, „svätej ríše nemeckého národa“ i účesy komunistických papalášov, ktorí dlhé vlasy neznášalim napriek tomu, že zakladatelia komunizmu ich mali. Naši predkovia, ktorí nosili vlasy sily až do 20. storočia , sa na to dívajú ako na ústup sily. Pisateľ článku do piatich rokov nosil vlasy na pleciach, bola to rodová obyčaj. To znamená, že toto čaro sily nezaniklo. 

Keď sme chodili do školy, hovorila nám učiteľka, že vtáčika nesmieš chytiť a hladkať, lebo mu to zoberie silu. Kto pracuje s vtákmi, ten tomu rozumie. Učiteľka hovorila popravde. Vtáčik môže po dotykoch ľudskej ruky, ktorá stiahne silu z jeho peria (vlasov), zhynúť. Jeho milá bytosť vtáčika ozobávať môže.

Sloveni nosili na slávnostných odevoch aj vtáčie perá (Slováci umiestňovali pero sily na klobúk). Dlhé vlasy si uväzovali, zdobili záušnicami, viazaničky s vlasmi obetovali rodostromu...

V básni Detvan si podpoliansky Slovák na dôkaz svojej zvrchovanosti nenechá vo vojne ostrihať vlasy...

Detviansky básnik 19. Storočia popisuje zvyky, pri ktorých ženy zomretých mužov obetovali prameň vlasov pri posvätnom dube... a píše tiež, že miestni Detvanci odmietali ísť na bohoslužby. Odpoveď bola – smiali sa, že keď pán farár majú krátke vlasy... A pán potom farár si nechali narásť dlhé vlasy, aby ho Detvanci uznali. Dnes by ho možno neuznali, lebo za socializmu sa rozšírilo, že ani v detvianskom súbore kečky nie sú vítané a podľa vojenského vzoru sa treba ostrihať „na kačičku“. Nehnevali by sa za toto predkovia?

Tvrdenie, že dlhé vlasy sú "nehygienické", je nepravdivé. Aj vystrihaný človek môže byť "humusák" a keby to bola pravda, nemohli by sme vidieť okolo seba toľko dlhovlasých čistých žien a dievčat. Vši sa držia tesne pri koži, v podstate na koži a hnidy (vajíčka) kladú len tesne ku skalpu.  V zavšivavených školách ich mali žiaci bez ohľadu na dĺžku vlasov, v podstate len celkom holá hlava im nedáva živný priestor, preto to bol kedysi účes nových vojakov, ktorí prišli z nie najčistejšieho prostredia. Aj predstava, že dlhé vlasy majú narkomani, je "predpotopná". Drvivá väčšina užívateľov tvrdých drog má úplne krátke vlasy a aj priekupníci - "díleri" bývajú spravidla krátkovlasí, často až úplne vyholení. 

Chlapi, čo nosia vlasy, sú v mnohých povolaniach a zamestnaniach znevýhodnený. Známy je len jeden podnikateľ na Slovensku, ktorý prednostne prijíma dlhovlasých chlapov – vedúci obchodu Urob si sám v Košiciach. V lepších školách budú mať učitelia bežne dlhé vlasy a ich zverenci budú na svoju školu hrdí.

Je začiatok 21. Storočia. V obchode sa z viacerých dôvodov strácajú slobodní muži. Z nejakých dôvodov sú vlasy na hlave nevítané. Dnes ale nejde len o spôsob výtvarného - stavovského vyjadrenia. Je dosť možné, že je to istý druh mocenského čara – spoločensky uplatnenej mágie. Alebo veríš tomu, že to všetko je len náhoda?

Prečo niektorí vodcovia peňažných spoločností zosmiešňujú ostrihaním ľudí, ktorí predtým pôsobili ako slobodní? Aby ukázali , že až taká je ich moc? Rátajú s tým, že nik tieto magické trápnosti neprehliadnie? Nerobia to preto, aby dokázali silu svojich peňazí, ktorými si môžu kúpiť nielen predajnú ženu, ale aj zosmiešniť chlapa? Nie je to podobné, ako keď v stredoveku na dôkaz poníženia niekto očural porazeného nepriateľa? To sme ešte v reklame nevideli.

Účelom tohoto článku v žiadnom prípade nie je boj proti krátkym vlasom a už vôbec nie urážať tých, ktorí z rôznych dôvodov si nakrátko strihajú, alebo holia hlavy. Podstatou tohoto článku je vysvetlenie našej tradície vo veci mužských účesov. Tiež obrana tejto veci, aj keď - utláčaný môže byť len ten, kto sa utláčať nechá. 

Žiarislav

galéria Tradičné slovenské chlapské účesy