 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
|
|
"VODOSTRIK" z Vrchárskeho zápisníka píše Žiarislav |
11.3.13 |
|
Človek sa pousmial, vytiahol osekávač a zo zhodených častí prerastených liesok vysekával rovné prúty bielej liesky, ktoré sa iste hodia na násady na hrable, lopaty, zberače jabĺk, kolíky na píšťaly a fujary, ale aj na fazule, šípy, poličky do domu a všakovaké iné užitočné veci. Okolo človeka sa tmolili kozy a krpec. Ten vo chvíli zdvihol ruku a ukázal na jednu kozu, ktorá ojedala zhodenú tenkú brezu. Sneh stiahol až nad lúku a človek už tú brezu spustil, aby sa dalo prechádzať k chatke. „Fí – ha“, zahlásil hrubým hlasom, „Sivka ochutnáva brezu. Či je dobrá na papanie“. Brezu rozoznáva spoľahlivo, liesky a osiku pozná občas tiež a smrek a borovicu rozoznáva takisto. Zo desať kôz pozná po mene, hlavne tie staršie. „A je dobrá? „ pýta sa ho človek. „Ano!“. Slnko svieti, jarky tečú a prebúdzajú trávy jarnými povodňami k životu. Vtáky čvirikajú. Človek sa pozerá na mladého vrchára, ktorý „púšťa teplé vody“ a preciťuje jarné šťastie. Zimou stuhnutý chrbát sa preberá z medvedieho spánku a človeku sa po prvý raz tohto roku nechce po práci do domu. Z chatky vyberie úzky slamník a ukladá do roviny kamene navŕšené pri čurke, aby na ne položil polotvrdé ležadlo. „Čo to robíš?“ pýta sa Rodan a keď mu to človek prezradí, tiež sa pustí prinášať kamene. „Tu máš kremeň“, hovorí a kladie na hromádku kremenatú skalu. Kremene rozoznáva od ostatných kameňov, zbiera ich, keď sa mu páčia a ukladá ich medzi vodou vymleté sklíčka, ktoré na jeseň vyhraboval z privezeného riečneho piesku. Človek sa uvelebí na malom slamníku, že ide písať Vrchársky zápisník a malý sa hrnie k nemu. Treba ho ale najprv prezliecť, lebo je celý mokrý a zablatený. Potom sa uvelebí k človekovi na slamník. Odmieta zimnú čapicu a trvá na tom, že aj on chce zaviazať kolo hlavy šatku. Keď človek robí s kriačinami, nenosí klobúk, ale má na hlave zaviazanú šatku. No, nič sa nedá robiť, šatka, ktorú v zime nosí Rodan na krku, putuje na jeho čelo. Rukou si niekoľkokrát overí, či je na správnom mieste. Leží pod huňou, vrtí sa a stále prekladá kamienky a listy zo strany na stranu. Človek píše prerušovane. Po západe slnka za náprotivný kopec, na ktorom je hrubá súvislá snehová prikrývka, sa výrazne ochladzuje. O pár hodín príde s tmou aj mráz. Kým je ale ešte vidno, Rodan využíva posledné chvíle vonku a pobehuje v jarkoch s lopatkami. Občas sa vypleští do blata. Človek balí predjarný pelech a ide k domu. Krpec za ním cupitá. O chvíľu sa zozadu ozve krik: „Mamó, pomóc, mamó!“. Lada, ktorá sa vracia od agátových vešiakov s košom s vysušenými odevmi, ho vyťahuje z diery. Pod malým sa preborila škrupina snehoľadu a zapadol po stehná do podsnehového, roztopeného priestoru. Keď nás vidí, trpezlivo čaká na vyslobodenie. „TY NIE SI ČLOVEK!“ Kuchyňa je vyhriata. Všetky čižmy kladieme ku peci, aj odevy, čo mokré, to zavesiť, čo vlhké, to dosušiť. Rodan je už holý, zostal mu len tenký kožený opasok s valaskou prackou, čo mu odkiaľsi zvesila Lada, lebo v snahe byť tiež opásaný, omotával si okolo pása len šnúru. Teraz je na opasok patrične hrdý a aj keď je holý, ohmatáva si ten remeň, či ho má na mieste. Remeň je dlhý, takže ho má opásaný na dvakrát. Človek si zhodí kamizolu zošitú z dvoch zimných, hnedých, capích koží. Odkladal kožušiny, čo sa pri rôznych príležitostiach pritrafili počas desiatich rokov gazdovania a až v minulom roku ich dal vypracovať kožkárovi. Boli také krásne, že škoda ich bolo nezošiť do teplého odevu. Keď si cez hlavu zvliekol ten kožuch bez rukávov, natiahol sa, zdvihol hlavu, zapažil ruky, zazíval a po chrbte mu prebehla živa, až zapukotali uvoľnené stavce. V tom návale sily, ktorá sa do stuhnutého zálesáka dostáva s novou jarou, bezmyšlienkovite zabručal medvedím hlasom: „Som človek!“. Na to Rodan zamietavo vykríkol: „Ty nie si človek!“. Človek sa zadivil: „Nie? A čo som?“. A malý na to: „Ty si tato!“. „Mňa zaujíma, kde je tá mama. Čo myslíš, kde je?“ Pýta sa Rodan. „Šla do domu pre jedlo, asi“, odpovedá malému človek, píšuc prerušovane Vrchársky zápisník. Rodanovu vetu si doslova zapíše a uvažuje, či je bežné, aby chlapec, ktorý ešte nemá tri roky, tvoril takéto vety. On ich vlastne bežne takto netvorí, ale občas sa pritrafí. „Idem ešte do chatky, pre kožku na sedenie“, hovorí malému a ten na to: „Aj ja chcem ísť do chatky, predsa!“ A už cupitá hore svahom. Keď človek otvorí dvere od chatky, ktorá je postavená na spôsob vylepšenej dvojpodlažnej polozemnice, Rodan sa odmieta dať preniesť dole po rebríkových schodoch s rozhodným: „Ja sám!“. Človek vezme kožušinu a Rodan svižko vybehne po schodíkoch a už stojí pri dverách, lebo ich chce „zatvoriť na háčik“. Keď ich zatvorí, dá tatovi ruku a cupitá dole strmým svahom. Ustelieme si na kamennom ležadle pri čurke pekne ma mäkko. Ladomíra už prichádza s voňavým jedlom. Pochválime dary pred jedlom, Rodan hovorí tiež aspoň základné tri slová - „chvála za dary“. Pritom sa usmeje a my tiež. Počas jedla mu spadne kúsok zemiaka. Dvíha ho zo zeme, ale Lada – ho zahriakne: „Nie, nechaj to na zemi“. Ale on to rýchlo zodvihne, zoskočí zo slamníka a už beží k sliepkam: „Pipoškám to dám!“. Sliepky to samozrejme rady prijmú, vzápätí všetky tri prichádzajú k našej doske, ktorá je tu namiesto stola a zemiaky, čo sú ešte v tanieri, rýchle berieme do rúk. Aby sme sa vyhli útokom týchto vývojovo našťastie zmenšených niekdajších, asi aj dravých dinosaurov. Človek šúpe varené zemiaky, ktoré Rodan má rád aj so šupkou a hádže šupky sliepkam. Jariabka a Černica sú rýchle. Pipoška je staršia dáma a nechce sa biť s mladšími o zbytky, tak sa poberie k čurke pozrieť nejaké húsenice. „Keď im navarím hrubé zemiakové šupy, tak sa tvária, tak ich nechcú. A keď im hádžeš tenké šupy, idú po nich ako divé. Prečo?“ dume Lada. Človek si spomenie na nevábivé jedlo, čo odpočíva na kraji pece pre sliepky a spýta sa: „A ty by si si vybrala ktoré jedlo? Tamto, alebo toto?“ Lada sa usmeje“ „No toto“. Smejeme sa obaja. Človek lyžicou škrabe z misky posledné kúsky cícera pečeného s cibuľkou. Rodan sa tiež smeje, aj keď úplne nerozumie, čo nás tak rozveselilo. Potom zahlási. „Mňa zaujíma, čo sme jedli“. Človek znovu uvažuje nad jeho slovníkom. Potom odpovedá“ No predsa zemiaky a cícer“. Rodan sa tvári, že s odpoveďou nie je spokojný. Chvíľu uvažujeme, ako to myslel. Nakoniec zahlási: No predsa, papanicu! Človek uvažuje, že v tomto mesiaci, v ľutni, nemal žiadny príjem. Začal znovu písať, popri tom predjarné práce na gazdovstve a pritom sa nedá pobehovať po svete a zarábať peniaze. Občas niečo prikúpime. Ale v komore je ešte dosť potravín, sú tam strukoviny, zemiaky, múka nejaká, orechy, v pivnici naše tekvice a jablká, každý deň nám dve kozy dajú mlieko a v tomto mesiaci sme viackrát siahli aj po mäse. Pravdaže, z nášho chovu. Rodan mäso úplne odmieta. Odkedy Lada prestala kojiť, rád pije kozie mlieko. Syr len zriedka. Mäso odmieta úplne. Hneď ho pozná v miske, niet o čom. Nasilu doňho nič nepcháme.
Človek uvažuje o prírode, o raji a o civilizácii. Ešte má čas, ale raz pôjde do školy. Jeho svet sa zmení. Aj náš sa zmenil. Pravda, škôlka nie je nutná. Človek si spomenul, ako v škôlke cvičili spartakiádu, s polystyrénovými tehličkami. Všetko bolo v poriadku, až kým neprišiel čas na oblečenie dresov. Červenožlté, sťahujúce úbory z Tatrasvitu. Ako chlapča to človek odmietol. Obliekli mu to vychovávateľky násilím, bol to strašný cirkus, nepomohol ani krik. Mama spomína, že odvtedy mal z toho nervy. A neznášal úbory. Po celý život. Malému nasilu nič neobliekame. Často si môže vybrať. podobné články: 4.3.13 POD SNEHOM A ODKVAPOM z Vrchárskeho zápisníka |
|
Dnes
človek orezával bazy a liesky v dvojmetrovej výške, aby hodili rovné
prúty na píšťaly a na šípy. Dvojmetrová výška je tu nutná, aby mladé
výhonky neožrali kozy. Kozy, jedna po druhej, prichádzali na lieskové
jahňady a nahlas sa pritom smiali. Prišiel s nimi aj Rodan. Ruky mal
celé od blata, tak ho človek poslal umyť sa pár krokov odtiaľ k čurke,
ktorá teraz triskala z lúky na lesnú cestu, ktorú sme spravili pred
rokmi na privážanie sena z konskej lúky. „Fiha, aj tu je teplá voda“,
zhíkol hlasom hrubším ako obyčajne, ktorý mu naskočí, keď zvestuje niečo
veľmi dôležité. A už stál pri prírodnej novej čurke a umýval si v nej
ruky: „Aká je teplá, hú, celkom teplá je“, vykrikuje, umývajúc si
ruky vo vode z topiacich sa snehov, ktorá možno o pár stupňov teplejšia,
ako tá pred mesiacom. Vzápätí si človek všimol, ako palicou udiera do
vody a pritom sa rozradostene usmieva. „Čo robíš?“ pýta sa ho
človek. „No vodostrik, predsa!“ Človek sa smeje až sa zadúša.
Rodan videl v dedine vodotrysk a odvtedy sa ho snaží občas svojpomocne
napodobniť, ale nevolá to „vodotrysk“, ale „vodostrik“. Prirodzene,
predsa!
Ako
si tak „lebedíme“, pribehne pes. Vrhne sa na toho najmenšieho a poď ho
doňho čumákom. Ako ho sučka šteklí, Rodan ju odstrkuje: „Ty čuva
jedna dobrá, ty čumáku!“ Pozrie sa na človeka a smeje sa: „Tu
mazlíme sa zase“.