 |
|||
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|||
|
|
|||
|
Prichádza zima, prichádza Morana (Zimný
slnovrat) Píše: Henrich H. Hujbert | Dátum 11.12.2012 Foto: Manik |
21.12.12 |
||
|
Skrátený deň ubehne pod nesmelým žmurknutím oka, zatiaľ čo noc stúpa do výšin. Zimný slnovrat. Podobne, ako prírode, aj človečine ubúda síl. Dlhé páľavy ustúpili vlhkým ránam, chladným nociam. Rozťahovanie tmy láka k spánku. Napokon dych Morany oveje krajinu a svet vôkol upadne do driemot. Vločky potrú Matku Zem, obťažkajú nahé konáre, prekryjú výdobytky doby. Pestrosť farieb pominie, len aby k novej obrode nadobudli ešte sýtejších odtieňov. Pod vládou Morany pretrváva iba biela v jagavých, trblietavých odleskoch. I keď udrie aj tá najtemnejšia a najhustejšia temnota, krajina ostáva v tom ligote jasná, ako zrod čerstvého dňa pred svitaním. Kúzelný svet na okamih pripomenie detské časy a upokojí boľavú myseľ. Vtedy prichádza kračúň. Slnko ledva vykukne, len aby predalo vládu mesiacu. Najkratší deň, najdlhšia noc. Hranice medzi svetmi praskajú, čaro opantá telo, pohladí dušu. Rusalky žblnknú do vĺn, bludičky nezlákajú z cesty, trpaslíci odložia na okamih krompáč. Možno v diaľke vzhliadneme draka, či vodníka rátajúceho hviezdy na hladine. Duchovia zabudnutých pošepkajú do vánku, ktorý nežne oveje tvár. Naše svety sa zlejú dovedna. Tieto chvíle sú neopakovateľné a mizivé, ako prvá vločka na jazyku. Zatiaľ čo príroda zachumlaná do klbka v hlbokom snení naberá sily k ďalšiemu boju o prežitie, človek bdie. Podobne ako naši predkovia, aj v nás hmýria otázky nad novým brieždením. Netušíme, či bude plné nového Slnka, alebo neduh potrie Všehomír. Preto ďakujeme za dary nám dané a s prosbou žiadame o ďalšie požehnanie. Dvadsiatyprvý deň posledného mesiaca treba chváliť. Treba na okamih postáť a započúvať sa do dávnej piesne čo nám bije v hrudi. Srdce a v ňom odkaz predkov. Vyrezávaná bábka znázorňujúca príchod nového Slnka – Svarogovho syna – obchádza domy. V období mrazu a zúfalstva má priniesť nádej lepšieho zajtrajška, čo presvieti a zahreje. Každý dom, gazdovstvo, humno nesmie ostať zabudnuté, aby si lúče našli smer nielen do hlinených múrov pod strechami, ale aj do duší všetkých tvorov. Spievané koledy potrú pery koledníkov zababušených do masiek. Nielen bábka v ich sprievode má privodiť dobro, ale aj verše zaklínadiel či prianí. Veselí sa na každom kroku a tanec iba vypĺňa prázdne miesta. V tú noc, v tie chvíle sa veci zakázané prísne povolia v opratách.
Keďže väčšinu času kračúňa prebdieme v zajatí tmy, treba si posvietiť. Očistné plamene potlačia temnotu, presvietia novú cestu. Kresadlo útočí na kremeň, zatiaľ čo iskry zachvievajú práchnom. Teplý dych fúkne a prvý žeravý jazyk pretne tmu.
Viem, že na Slovensku, ale aj Čechách sa pôvodné sviatky stále tradujú a ľudia skočia do tanca, či nakreslia X medom na čelo. Treba si spomenúť, že je to odkaz našej krvi a ten by nebolo hodno zahodiť. Bohovia nech sprevádzajú každý váš krok a dožičia pokoj duši aj tela. Preto aj ja dvíham ruky k oblohe a plnými hrsťami zrna posypávam vaše hlavy. Úrodu a hojnosť vášmu rodu. napísané pre MFantasy.cz podobné články:
|
|||
Hodostoly
sa prehnú pod ťarchou pochutín, poživín. Hriaty mok ovlaží hrdlo.
Stolovníci si na kračúňa doprajú bravčovú hostinu. Vidina zlatého
prasaťa nie je len výplod dávnych povestí. Mäso, ktoré nebývalo
zvyklosťou ponúkať vo všedný deň, prichodilo ako hlavný pokrm. Na
sviatok prevládala pohostinnosť, s vôľou dožičiť si sýtosti. Nejestvoval
pôst (i keď napokon aj vianočná ryba je len kus mäsa), práve naopak.
Každé zvýsknutie, mľasknutie iba zvestovalo, koľkej hojnosti vyklíčilo.
Ak príroda s prispením pluhu dopriala úrody, žena napiekla ohromný
koláč. Skôr než ho podelí, skryje sa za ním s otázkou „Je ma vidieť?
Lebo ak áno, tak o rok bude ešte väčší a schová nás všetkých.“Zatiaľ kým
koláč putuje do lačných úst hodovníkov, muž pretrie medom čelá všetkých
prísediacich. Tvar X (ochranný Perúnov znak) má zažehnať neduhy, zlú
chvíľu. Podobne, ako Perúnov znak, aj reťaz zväzujúca nohy stola nesmie
dopustiť, aby sa zväzok rodiny roztrhal. Tesné oká kovu posplietaného do
hutnej reťaze a medzi nimi na podlahe kovový nástroj. Predmet, podľa
povahy gazdu, má zabezpečiť dostatok úrody, či dobrú zručnosť v remesle.
Roľník položí pluh, drevorubač sekeru, rezbár dláto, bača zas zvonec
dobytka.
Sviatok
zimného slnovratu – kračúňa svätili naši predkovia „od nepamäti“. Mnohí
zabudli, alebo ich zlákala lepkavá vidina sladších svetiel. Mnohí však
vytrvali a toto posolstvo nesú ďalej, kde ho predajú novým ratolestiam.
Môžeme dúfať, že naša história nebude zabudnutá a uväznená len v hárkoch
ťažkých kroník, strčených v spodnom regáli zakázaných kníh.