 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
|
|
Rozhovor s človekom Žiarislavom o jeho novej knihe PIESŇOSLOVÁ |
3.10.2008 |
|
L:
Ahoj Žiarislav Ž:
Ahojky L:
Já jsem se chtěla zeptat na tvojí novou knihu. Prý se chystáš
vydávat další a po knihách Návrat Slovenov, Čaro štyroch živlov
a Čaro prírody čtvrtá kniha a tak se chci zeptat jaká, jak se
bude jmenovat a co bude obsahovat? Ž:
No, je to kniha piesní,
textov, teda piesňoslov. Pracovný názov bol Piesňoslová a už
je to tak, že to je aj skutočný názov tejto knihy. Je napísaná a
v tejto chvíli ju dokončieva grafička. Je to stovka alebo niečo
cez sto piesní, ktoré vznikli v priebehu desiatich rokov. Vlastne to je
kniha, ktorú človek písal neúmyselne, teda text prichádzal jeden
po druhom, jedna pieseň po druhej, no a okrem týchto textov je v
knihe asi toľko snímok, ako piesní, fotografie sú také, že ladia
s týmito piesňami. Niektoré vyrobili fotografi v priebehu nášho vývoja,
hej, niektoré si robila ty, niektoré človek. L:
A pro koho je vlastně ta kniha určená? Ž:
No, hlavne pre ľudí. L:
Pro všechny? Ž:
Asi to bude pre tých ktorých to bude zaujímať, teda
vlastne táto kniha vznikla nie pre to, že by ju chcel človek napísať,
ale pretože ľudia chceli vedieť a vidieť slová piesní.
Tam vznikali niekedy zaujímavé veci, že
nie vždy ľudia celkom porozumejú, čo vlastne človek
spieva. Hej, takže trebárs:
...posvätené čírou vodou, učesané v tieni stromov,
stromov drevných posvätných, schádzajú sa devy mladé... a tak
ďalej, tak náš bubeník z Bytostí sa pýtal, Dobyrad, že: "Počúvaj
a prečo tam spievaš to ...posvätené číro vodou"...Dobyrad
si myslel, že to je nejaké pankové posvätené číro
vodou, učesané v tieni stromov, stromov drevných posvätných...,
šlo tam o čirú vodu, hej. Alebo jedna známa sa pýtala, že:
"Prečo ako Sloven spievaš alelúja?", dost dlho trvalo, kým
som vypátral, že čo má na mysli a to je pesnička: ...a
veru ja hlavu smutnú nemám, každý deň si spievam..., a
ona rozumela: ...aleluja hlavu smutnú nemám....Zvonimírov
syn zase, Pravdomil, tak ten miesto ...neľakaj sa keď
sa kameň rúti... v piesni Stúpaj, stúpaj, si spieval že: ...nekakaj
sa keď sa kameň rúti..., to mal štyri roky. Tak ale to
bola taká zmena, ktorá nebola významová, hej, význam zachoval, mladý
básnik. L:
Pravda, že já, mám taky občas problémy s tím rozumět,
ale pak, když si to přečtu, tak těm slovům taky
nerozumím, tak se chci zeptat, jestli tam bude nějaký slovníček
nebo něco pro méně zdatné? Ž:
Pre Čechov, alebo pre akýchkolvek ľudí, ktorý...Hej, lebo
je jasné, že štvrtina až tretina ľudí, ktorý počúvajú
človekovu hudbu, tak sú vlastne z Moravy a Čiech a v zásade väčšina
pozvaní na vystúpenia a koncerty prichádza z Čiech a z Moravy, takže
aj kvôli nim tam bude slovník. Samozrejme, že sa texty nebudú prekladať
do češtiny, lebo to by zbytočne strácali, ale kde - tu budú
vypichnuté pre Čechov často nezrozumiteľné slová, ako
napríklad hviezdy jagavé sú třpytivé...Lenže tak, ako v knihe Jánošíkov
tanec, ktorú pisateľka Horana dávala aj do Čiech, je isté, že
dnes slovník pomôže aj mnohým Slovákom, keďže v piesňach
je mnoho slov spojených s pôvodnou slovenskou kultúrou a slovenskú
kultúru dnes Slováci zväčša nepoznajú. Slová
ako Perún, Vesna, alebo Mokoša, hej, mnoho Slovákov nevie, čo to je, nevie
čo sú vlastne staré božstvá, alebo divy predkov a nás, takže vďaka
tomu slovníku sa to mnohí ludia môžu dozvedieť, takisto svarga
ako nebesá, hej, alebo nebeský znak, slnečný, alebo živa ako
nielen bytosť Živa, ale
aj živa ako životná sila samotná, čo je novodrevný pojem. No je
to tak trochu hanba, keď slovenský človek nepozná svojho Slncového
koňa, alebo Svaroga a pritom pozná Fenixa, Dia alebo Jehovu a tak
ďalej. Takže aj slovensko - slovenský slovník - áno. Záver tejto
knižky piesňoslov plní aj úlohu
zatiaľ chýbajúceho skráteného národopisného slovníka pre
21.storočie, lebo vlastne naša prírodná kultúra sa vyvíja, to
vidieť aj z tých textov. A nie je to kultúra iba minulá, je to kultúra
aj súčasná a má svoje vyjadrenia. Takže vlastne nejde len o
piesne, ale aj o kultúru v hlbšom zmysle alebo o ducha v tejto knižke.
Keď si ju ľudia otvoria, tak to zistia. L:
Takže to nejsou jenom texty písní, ale nese to určité
poselství současným i budoucím generacím? Ž:
Človek sám seba nepovažuje za nejakého textárskeho, či
hudobného borca. Nie je človeku napríklad jasné, prečo si taký
úspešný textár, ako Dano, obľúbil
tieto z hľadiska spoločnosti takmer nepovšimnuté
piesne. V človeku sa často pasuje osobná utiahnutosť
s čímsi, čo vystreľuje na hranice duchovného diania s tým,
čo označuješ ty a Dano ako poslanie. Čo sa prejavuje pred
každým výjazdom z lesa. Takže posolstvo pre súčasné a budúce
pokolenia... Ale môže to byť
aj pre pokolenie, ktoré je staršie, ako to naše, teda pokolenia našich
rodičov, lebo oni sa tiež niekedy divia, čo sa to vlastne deje.
No a potom ešte takáto vec - niektoré texty pôsobia ako jednoduché,
napríklad piesne Voláme Roda, Ochraňuj nás Živa a Na
hore na hore,...to sú najstaršie texty, staršie ako desať
rokov, z trnavského obdobia, keď človek brával do Malých Karpát
k ohňu skautov, euroindiánov, vudkrafterov, a s bubnom s dutého
stromu a jednou píšťalou sme spievali tie piesne, z nich sa stali
prví duchovní sloveni novodrevnej vlny. Tak tie piesne sú úplne
jednoduché, také zvolania, výzvy, alebo popevky, ktoré si mohli ludia
pospevovať, bez toho, aby pieseň poznali, bez toho, aby vedeli
spievať, že hneď sa to naučili, vďaka jednoduchosti
textu. Ale aj keď tieto piesne možnože nie sú nositeľmi vyšívaných
básnických obrazov, aké možno nájsť v iných piesňach, oni
sú silné iným spôsobom - tá pieseň bola a je nejaký skutočný
úkon, hej, tých, ktorí ju spievali. A niektoré piesne zase v závere
knihy pripomínajú slovenské mantry - to v priebehu života sa človek
často stretol s tým že: "No Indovia majú mantry... a takéto
a takéto... nemáme aj my nejaké?" no a z tých starých obradných
piesní sa to už tažko v národopise vyťahuje, je to namiešané s
rôznými, často aj úpadkovými vsuvkami v starej obradnej hudbe.
Ale napríklad jednovetová pieseň ...Chvála ti za svetlo hrejivé
slnko, hej... , tak to je pieseň, ktorú keď na Slovensku,
na Morave, alebo v Čechách prvý
raz diváci počuli vo vrcholiacom závere nášho vystúpenia, tak sa
spievajúci dvíhali zo stoliček. Takže takýto text samozrejme nemôže
nahradiť tú pieseň, ale tiež
v tej knihe má miesto. Istý indický duchovný, sa ho Česi spýtali,
prečo nespieva mantry v českom alebo slovenskom jazyku, on
povedal, "lebo nie sú", keď budú v Čechách alebo na
Slovensku mantry, že on si zaspieva". Tak budeme vidieť, či
ten jogi splní slovo. L:
Takže si vtělil přírodní duchovno i do všech svých písní
a myslíš si teda, že to bude přístupné pro další sortu lidí,
no sortu, další okruh lidí? Ž:
Jasne, no asi tak, že prírodné duchovno je v piesňach a súčasne
piesne sú v prírodnom duchovne, hej.
Tu sa nedá zistiť, čo je vajco a čo sliepka a druhá
čásť otázky - či je
to pre všetkých? L:
No, pochopitelnost, že vlastně Návrat Slovenov byla próza,... Ž:
Jasné, jasné. Myslíš tým knihu, nie rovnomennú pieseň. Návrat
Slovenov ako reťazec prednášok a článkov v roku 1995 a
hlavne kniha Návrat Slovenov v roku 1997 spustili reťazové pohyby v
niekoľkých rovinách. Ináč človek nemá zlé skúsenosti
z kultúry tohto národa, lebo napriek počiatočným nepriaznivým
očakávaniam, sa vlastne tento pochod obrody
kultúry rodného duchovna stretol s pomerným pochopením aj v
kruhoch, kde by sa to pôvodne neočakávalo. A v zásade nedošlo k
nijakým vyslovene výrazným nepriatelským ťaženiam. Dá sa povedať,
že Slováci majú nádej, a nielen Sováci, ale aj ďalší Sloveni,
Morava a Čechy sú, dá sa povedať, mimoriadne príbuzný
duchovný okruh, a vlastne okruh Slovenov sme samozrejme všeci, takže
dalo by sa povedať, že máme možnosť napraviť staré
chyby, ako národ nebo národy, a zmierniť nepriaznivé následky
období temnôt. Od okamihu, keď prvý raz bolo v zákone zakázané
pôvodné duchovno nebo pôvodná kultúra. Tie následky sa žiaľ
dajú len zmierniť, nie odstrániť, veď pozrite sa, čo
sa stalo so zriadením a samosprávou Slovenov, čo sa stalo s prírodou,
s posvätnými živlami a tisícročnými uctievanými stromami, a
čo sa stalo s našimi dušami...No a vlastne všetky ostatné diktatúry
už len sa napájali a s pomocou opakovaných lží novelizovali tento prvý,
nevraživý počin, ktorý v deviatom storočí na Slovensku a
Morave zakázal rodné duchovno. Boli sme zakázaní nie štyridsať,
ale tisícsto rokov.
No mnoho piesňoslov je takých, že bežný človek by tam
duchovno nenašiel. Napríklad niektorí ľudia zo skupiny Bytosti
boli sklamaní niektorými textami z dosky Ó, Lada, Lada, ktorá
sa im zdala od "štúrovského"
Žiarislava príliš romanticky rozcítená. Človek potom
slovo po slove prebral s nimi slová piesne Nahí a boli dosť
prekvapení, ako neosobne sa to dá vyložiť. Dá sa povedať, že
v tejto knihe sú pre mnohých texty piesní - slovné vyjadrenia, s ktorými
sa bližšie stretnú vďaka tomu, že je to v hudbe, ktorá sa im páči.
Keďže človekove nahrávky sa nedajú zohnať v bežnom
predaji, z lesa sa ťažko vybavuje distribúcia a v distribučných
sieťach a médiách sú bloky, tak
nielen Pražáci hovoria, že si to napaľujú, ako za "sociku"
Plastikov. No v podstate sme v podobnej polohe v tom "kapiku".
Do Čiech áno, ale na slovenské festivaly nás nevolajú. Minulého
roku sme mali koncerty v Dánsku, v Rusku, tohto roku nás volajú na šnúru
do Poľska, ale Slovensko je v tomto zakliata krajina, hráme, len keď
si to vybavíme sami. Slncový kôň dávno zmizol, ani len pátranie
nevyhlásili, popolvári sa zašívajú, robia bírešov a trasú sa, aby
ich neobvinili zo sektárstva. No a my, čo chodíme so svojou kožou
aj vonku, sme pre mistrov Smitov príliš divní. Nehráme bežne folklór
a nie sme ani moderní. Keby človek spieval o chlaste a fete, o
opalovaní báb a namotávkach, o rozbíjaní dvier, o mordoch, sem tam
nejaká jebácka nadávka, na zadku americké
montérky, všetko by bolo vporiadku. Ale takto sme podozriví. Keď
sme hrali na Letnej, boli sme prekvapení, ako tam na naše piesne
pogovali pankáči a poznali aj texty. Mnohým ľuďom sa páči
predovšetkým tá hudba, niektorým sa javí ako čistá, prírodná,
historická, iným naopak - ako divoká a rebelská - dokonca bez
elektriky to odpálime...ale nie, že by ich slová nezaujímali, ale
hudba je pre mnohých prvoradá. Ale človek vníma, že je dobré
vedieť, čo si pospevujeme. A to je vlastne rozdiel mezi našou
novodrevnou hudbou, ktorá je vlastne napriek menšinovej uplatnenosti
tesne za začiatkom, a mezi mnohými
popovými štýlmi. Mnoho ľudí sa napríklad nezaoberá vôbec otázkou,
čo anglické texty znamenajú a hatlajú tú angličtinu a v
podstate, často sa ľudia až prekvapia, že aké banálne sú
tie texty, o ktorých si myslia, aké budú asi úžasné, a keď
čítajú preklady, zisťujú, že vlastne slovenský a český
textári sú oproti západu velmi často skvelý. Ani za socializmu tu
nebola zlá úroveň textov, hej, nehovoríme teraz o nejakých
ideologických slaboduchostiach... Nutnosť vkladať veci mezi
riadky v podstate istým spôsobom podporila
básnickosť mnohých piesní. Isteže je dobre, že teraz tá nutnosť
nie je... No ale napriek všetkému máme na Slovensku desaťtisíce
poslucháčov, a čitateľov, a to je dôležité. Že tu sú,
to vieme aj podľa množstva umiestnených nosičov - desiatich
CD, troch kníh a ôsmych čísel samizdatového
časopisu občasníka
Diva, ktorý mal dlhšiu prestávku a bude v budúcnosti má vychádzať
pod menom Rodná cesta.
Mohli sme vychádzať aj vďaka občasnej podpore niekoľkých
uvedomelých jednotlivcov, čo je pre našu kultúru veľmi dôležitá
vec, za to im chvála. Ž:
Človek vníma tak, že je
dobre, keď pieseň v živote pomáha. V dnešných umeniach sa
často nosí exhibícia a ventilácia, v kombinácii. To ale nie je
jadro umeleckosti a ani prirodzenosti. Pôvodne pieseň a báseň
bolo jedno a to isté slovo, básnik - igric - vedomec - pevec hovoril
staré čaroslová alebo tvoril nové a spieval ich podľa starého
vzoru alebo vnuknutia okamihu. Báj sa v poľštine dodnes
povie baseň. Teda pieseň a báseň v pôvodnom význame
bola ospievaním nejakého javu, divu, božskosti, krásna, pravdy, príbehu.
Takže z tohoto hľadiska by človekove piesne nemuseli byť až
také podozrivé. Pri akomkoľvek umení a prejave si môže človek
položiť vedomeckú otázku - čo to spôsobuje? Toto človek
považuje za veľmi podstatnú vec. Tiež je dôležitá určitá
pravdivosť podania. V skupine máme dohodu, že vlastne nikdo
nespieva slová, vety, piesňoslová tých piesní, ktoré necítí.
Buď to cítí a to spieva, alebo to necítí a v tom prípade nikto
od neho neočakává, že to bude spievať, radšej nech nespieva,
ale iba hrá, alebo nech v pohode tú pesničku ani nehrá, keď
ju necítí. L:
A co znamená kniha přímo pro tebe? Ž:
Nie je dobré hovoriť, čo znamená táto knižka pre človeka,
lebo tá kniha sa ešte nenarodila, nedá sa to povedať v deviatom
mesiaci, ale potom, keď sa narodí, tak budeme vedieť, čo
znamená. Obvykle,
keď človek niečo zverejňuje, tak väčšinou to súvisí
s tým, že niečo sa končí. A možno aj niečo začína.
A niečo ostáva. Z niektorých životných vecí ostala len pieseň.
Človekova pieseň, to je reportáž, po slovensky to znamená
svedectvo. Napríklad Tá sila je v nás ktorá lietať môže...
tak to je pieseň, ktorá vznikla po tom, keď odletel dravec z prístrešku
na Medzi. Zrazilo ho auto, dedinčania ho priniesli zverolekárovi,
človek ho zobral na Medzu, aby sa vyliečil, aby v horách nabral
silu. Človek sa stal na tri týždne neplánovite sokoliarom. Najprv
Jastroň odletel na tri dni a vrátil sa hladný a slabý. Potom
odletel naozaj. Vždy keď sa ozvala človekovi v duši tá pieseň,
krátko na to priletel sa ukázať. Ostalo po ňom len jarabé
pero a pieseň. Po koze Divke (Kde je tá kozička) ostali
len rožky. A pieseň. A
obaja majú pri svojej piesni zhodou
okolností fotku. Z našich tiel raz ostanú len kosti a popol. Z našich
duší budú piesne. Ž:
Hej,potom uvidíme, keď to bude hotové, či sme
spokojní. L:
Říkal si, že jsi doplnil texty fotkami. Jaký jsi volil výběr,
co to je za fotky? Ž:
Tak štyria ludia sme
robili na tom výbere. Po tvojom prvovýbere prírodných snímkov vo
vrchoch sme sa radili s Danom
Hevierom a grafičkou Jelou, takže takto zostavená redakcia
pracovala s konečnou podobou knihy. Dano navrhoval širšiu verziu s
množstvom fotografií a tiež radil, aby bol na fotkách aj človek a
to vo svojom prostredí. Tiež navrhol zaradiť aj tie texty, ktoré
človek považoval za hraničné pre zverejnenie. Redakčný
kompromis je v tom, že nejaké človekove snímky tam sú, ale nie
detaily tváre. A sú tam fotky jednak z dôb, kedy tie piesne vznikali, sú
tam mnohé snímky zo slnovratov a iných stretnutí a velmi veľa snímkov
je prírodných, z Medze, vrátane zvierat, od koňov až po lúčnych
koníkov... dosť fotiek je tam z natáčania obrazu k piesni Stúpaj
stúpaj od Bratislavy cez Slovenský raj, Kokavu až po Tatry, čo
je filmársky nezverejnená vec, ale prinajmenšom
v podobe fotografií to prinieslo plody. L:
A rozhodl ses pro netradiční formát i barvu, můžeš to
popsat? Ž:
Vzniklo to tak, že vlastne, človek si vytlačil tie texty
tak, aby nemíňal zbytočne papier - do dvoch stľpcov.
Vznikol taký pracovný spevník v náklade jeden kus, s plátenou obálkou
z domáceho plátna z onuce. Ten formát vznikol tým, že A-štvorku
papier, ako je vysoký, tak sa po výške ešte prehol, že vznikol taký
rezanec. Strana je trochu užšia a dosť vysoká a to vyhovuje tomu,
že veršíky sú krátké a pieseň sa zväčša ťahá do dlžky,
takže nemíňa sa ani zbytočne papier. Lebo keď človek
nahliadal na rôzne knihy básní a knihy hudobných textov, tak som si všimol,
že tam je dosť priestoru na bokoch, takého nevyužitého, no tak
náš priestor je využitý viacej. Človek bol milo prekvapený,
že s tým tlačiareň nemá ťažkosť. No a tlačí
sa to tmavohnedou farbou, aj tie fotky sú vlastne hnedobiele, okrem obálky,
takže vzniká taký dobový pocit. Chvíľami vlastne človek
nevie, v ktorom je storočí, keď si v tom listuje, čo je
nielen vec obrazu, ale azda aj slov. L:
Chtěl by si něco vzkázat budoucím čitatelům tvojí
knihy? Zhovárala
sa Ladomíra |
|