Tvoja nová platňa sa začína silným zvukovým obrazom. ÓM. Ako z Chalupkovej básne Mor ho – Zasurmili surmity, volajú do zbroje... Mám z nej taký obraz - ako keď v hore, húštine alebo niečom, čo je zanesené, zatarasené - musíme najprv vyvinúť hrubú silu, aby sa čosi uvoľnilo. Čosi, čo potrebuje preraziť cestu. Pričom do tej hory (či zátarasu) nás doviedla a celý čas nás ňou sprevádza drumbľa. Prastarý nástroj , na ktorom sa zvuk vyludzuje skrze pery a jazyk . Čiže v sile Perúna, v sile slova. Pieseň jedného čaroslova činí takto prieraz do zanesenej duše dnešného poslucháča, aby sa cezeň následne mohla naliať čistá pramenistá voda. A aj rytmicky je táto pieseň akoby intro k celej platni. Pretože jej rytmus sa opakuje v ďalších piesňach. Bolo Tvojím vedomým zámerom umiestniť túto mantrickú pieseň na začiatok? 

Áno, bol to vedomý zámer. A ten tvoj obraz piesne je presne taký, ako som to myslel aj ja. Chcel som dosiahnuť zvuk fujary trombity a keďže ju nemám, pomohol som si klávesovými nástrojmi. Tvoj obraz tejto piesne je vlastne i odpoveďou. 

Hmm. A uvoľnená sila v ďalšej piesni tečie ako jemný pramienok vody z práve vyčistenej studničky. A ponúka Človeku svoju čistú živu: "Človek - Milý, kde sa tvoje city skryli? Blúdiš, hľadáš , čoraz viac pre seba žiadaš. " Tá voda toho človeka tak miluje, až z toho mrazí. Toľko lásky v sebe a so sebou nesie. „Človek - Hviezda, aj keď sa to vôbec nezdá.“ Človek - Vesmír. Človek – Láska. Verí v jeho prebudenie, návrat naspäť,domov, do raja. Táto pieseň je veľmi mocná. 

V tejto piesni sú čisté priezračné tóny gitary,nič viac. A zasa tvoj obraz - je to čarovné, ako ho vieš vykresliť. 

Keď mi tvoje cd prišlo, okrem potechy v srdci, vzbudilo vo mne aj zvedavosť, aké má nástrojové obsadenie. Pod vplyvom loga Vydavateľstva Diva na obale a na základe toho, že čosi sa hovorilo aj o hudobnej spolupráci teba a Žiarislava. Očakávala som tam píšťaly, bubny, husle. Pri počúvaní piesne Fúkaj, vetrík mi prišlo, že táto by sa dala pekne dofarbiť píšťalami. 

V piesni Fúkaj dotvára atmosféru vetríka bambusová zvonkohra,ktorú máme zavesenú v obývačke pri okne. A áno, dala by sa dofarbiť ďalšími nástrojmi. Ako každá pieseň – je to živý materiál, ktorý sa prispôsobuje stavu človeka. Niekedy si spievame tú istú pieseň radostne, druhý krát žalostne. Podľa toho, čím je nám v danej chvíli najbližšia. A niekedy sa chce brnkať len na gitaru, a inokedy pridáme aj píšťalu a môže to vyústiť aj do bubnovania akoby burácania vetra. Tvorivosti sa medze nekladú. Čo človek, to iný prístup, iný výsledok. Môžeš si pri nej pískať na píšťalu, keď to tak cítiš. Keď sa potom stretneme, zahráme si ju spolu – ja budem hrať na gitaru a ty na píšťalu.

 Hahaha, dobre. Nacvičím si to, aby si prípadný poslucháč nemusel zase zapchávať pred mojou hrou na koncovku ucho. A prizvem ešte kamaráta s fujarou. A pridáme aj jeho tampuru. 

(Úsmev.) Super. Som otvorený spolupráci. Ja som tú pieseň zahral a naspieval tak, s vami to bude inak. Spojenie zladených duší vždy prináša dobré výsledky. Postupne pribudnú ďalší a môžeme sa pustiť potom do remixov iných piesní. A prerazíme na hudobnej scéne ako skupina. 

A budeme sa volať Popolušky a Popolvári. Z taktických dôvodov – aby sme ospravedlnili prípadnú nižšiu hudobnú kvalitu. Ako popoluška mám právo nosiť ešte zafúľané šaty a popolvár sa môže niesť aj na koníkovi – mitrhe. 

Hahahaha. Bude to veselé. 

Bude. A nakoniec z nás budú kráľovné a králi. A spievať bude celé kráľovstvo – akože Queen-i No 2. 

Hahaha. Krása. A o to vlastne ide. Aby sa ľudia oslobodili od svojich duševných blokov a pustili voľne svoju pieseň do sveta. Aj keď je bez mena, pesnička naša Bezmenná. (pozn. pieseň z albumu Dieťa veku Vodnára) 

Dobre prorokuješ, Prorok Rak. A ako je to s tou spoluprácou so Žiarislavom? 

Čo sa hudobnej spolupráce týka, boli nejaké náznaky spolupráce, zatiaľ to nevyústilo do konkrétnej podoby. Čas všetko vyrieši a ukáže cestu. Zatiaľ je to spriaznenosť v duchovnej rovine. Platňu som nahrával sám, bez spolupráce s ním a inými hudobníkmi. A ja pre túto chvíľu neovládam hru na píšťalu, husle, bubny-doby tak bravúrne ako on. Preto som si pomohol, ako som vedel a aké som mal možnosti. Mojím hlavným vyjadrovacím hudobným nástrojom je gitara. Do nej dávam najviac živy spomedzi všetkých hudobných nástrojov. Nie som multiinštrumentalista, som gitarista a pesničkár. 

Tvoje piesne, ktoré by som zaradila do kategórie žartovných, sú riadne beťárske. Z predošlých albumov napr . Kožka z mlieka, Som jak koza priviazaná ku kolíku, Zasadil som, Pacho, na novom albume zasa Krčmáročka, Slivovička. Tieto piesne majú odľahčenú vonkajšiu formu, medzi riadkami však aj tak nesú posolstvo tvojho zanietenia pre rodné korene. V mnohých piesňach načieraš do ľudových a historických prameňov. 

Pieseň KRČMÁROČKA je inšpirovaná poéziou maďarského básnika so slovenskými koreňmi Sandora Petőfiho. Je to znovu čisto gitarová pieseň, s podmazom klarinetu. V týchto vtipných piesňach ponúkam ľuďom možnosť pozrieť sa na všedné problémy života s nadhľadom. Pričom si dávam pozor, aby som nezosmiešnil ich vlastnú nadrozmernú zaujatosť problémom. Výsmech nikoho nepoteší a ani nepomáha posúvať veci k lepšiemu výsledku. A rodné korene - mám rád múdrosť našich predkov a hlboko sa pred ich múdrosťou skláňam. Páči sa mi ich schopnosť žiť naplno život vo všetkých svojich podobách, tá írečitosť, jadrovosť, zdravosť, vtip. Vyrástol som na dedine a mám veľmi silno vyvinutý vzťah k rodnej zemi. V detstve a mladosti som zažil veľa pekného pri prácach na poli aj lúkach. Niekomu sa to môže zdať ako idylické blúznenie človeka bývajúceho v meste, no sú to fakty. Môj starý otec bol najväčší gazda v dedine. A celá rodina na gazdovstve pomáhala. Mal mnohé role, horu, pasienky, statok. Keď sme kopali na jeseň zemiaky, nakopali sme 300 vriec. Ako malý chlapec som nosil koscom vodu, vyháňal som kravy zo stajne na pašu, v humne som pomáhal seno zhadzovať z rebrináka. Seno sa zvážalo koňmo, na rebrináku. Aj na koni som sa ako chlapec niesol. A nie v rámci agroturistickej atrakcie, ale cestou z polí, po práci. A to je iná kaša. Tou prácou vykonanou na úžitok celej rodiny sa to uzemní v dobrom cite. Ten dobrý pocit, radosť v duši malého chlapca nesúceho sa na chrbte koňa, zostane po celý ďalší život. A keď sa potom ocitne inde – trebárs začne žiť v meste, má to tam. A môže o tom spievať z hĺbky svojej duše. Z vlastného prežitia. 

Teraz ešte žiješ na tej dedine? 

V súčasnosti žijem so svojou ženou a deťmi v malom meste. O vlastnej dreveničke, v ktorej budem žiť s blízkymi podľa svojho srdca,ešte snívam. Žiť zase tesne obklopený prírodou, ráno bosý behať po tráve a piť vodu z prameňa. Keď príde náš čas, tak to bude. Teraz chodievame na dedinu, kde zostal domček po rodine. Máme tam kúsok poľa, ktoré obrábame. Pestujeme si tam zeleninu, zemiaky,ovocné stromy, žena kvety, muškáty v oblokoch. Všeduch to drží teraz takto – dostáva sa nám takéhoto života v obmedzenej miere. A ja som si vďaka odlúčenosti s rodnou dedinou veľa vecí uvedomil a pochopil z inej strany. Keby mi neprišla do cesty možnosť pobývať v meste, nikdy nepochopím „svoju nekonečnú závislosť na rodnú zem a pole na briežku“. ( pozn. citát z piesne O hline) Ďakujem ti, mesto. Viem, že v súčasnosti je veľa ľudí, ktorí pochádzajú z dediny a žijú v mestách. A vedia, o čom hovorím. Strýko Jozef Majerčík (pozn. skvelý tanečník z Lúčnice, súputnik Štefana Nosáľa a herec,obsadzovaný v mnohých filmoch slovenskej klasiky ako napr. Nevesta hôľ, Živý bič , Málka, Krutá ľúbost) žije v Bratislave. Kým žil vo Východnej, pracoval na poli, lúke. A túto pracovitosť, ktorej ho život na dedine naučil, preniesol potom aj na pole svojej etnografie, na pole udržania a rozvíjania rodných koreňov. Napríklad je najlepším znalcom východnianskych rodov. A tiež o ňom možno povedať – mestský človek, lebo býva v meste. Ale vedomie – je iné. Nie je mešťanom dušou, dušu má na tých východnianskych holiach a dolinách. A tú potom necháva spievať svojím hlasom v mestskom prostredí. Nie je až také dôležité, kde žiješ, ale ako žiješ. Čo si chováš v duši ako zlatý poklad. Z čoho čerpáš živu. Vedomým môžeš byť aj za múrmi paneláku. Je to o daroch, ktoré ti dali blízki v detstve do duše, je to o vzťahu, aký si človek utvorí k domovu a k prostrediu, v ktorom sa neskôr ocitne. Poviem to slovami zo Žiarislavovej piesne – je to o sile v nás. O vnútorne preciťovanej, prežívanej láske. O tejto sile, ktorá má schopnosť všetko pretvárať, formovať do pekných, ladných tvarov. Verím v silu lásky. A verím, že sa nám ju podarí vniesť do všetkých tmavých kútov. 

Tvojimi piesňami veru preteká. Na tomto albume, ako aj na predošlých, si venoval jednu pieseň Anastázii - PRIŠIEL ČAS. 

Táto pieseň je venovaná dcére sibírskej tajgy, žene, ktorú mnohí milujú i odsudzujú, nenávidia i zbožnujú. Knihy o Anastázii silno ovplyvnili môj život. S veľkou úctou a radosťou šírim jej múdrosť aspoň prostredníctvom mojich piesní o nej (Vedrussa, Rodový statok z predošlých albumov). Myslím si,že ona je pre dnešný svet veľkou nádejou.

Ústredná pieseň albumu Piesňodary pripadala mojej malej dcére po hudobnej stránke ako turecká. Ako ti prišla táto a ďalšie piesne? 

(Milý úsmev) V PIESŇODAROCH znie na začiatku zvuk indickej sitary, ktorej zvuk je použitý i v pesničke MÚZA . V oboch prípadoch zvuk vychádza z klávesových nástrojov. A dobre si formulovala túto otázku,keď si sa spýtala, ako ti piesne prichádzajú. Pretože mne naozaj prichádzajú niekde z môjho podvedomia. Múzu vnímam ako skutočnú živú energiu,ktorú dostal každý človek do vienka pri zrode. Rozdiel je len v tom,že niekto s jej pomocou svoju tvorbu rozvíja (je to jedno v akej činnosti) a niekto jej nedovolí prebudiť sa. Ja sa inšpirujem minulosťou,budúcnosťou a tak vlastne dostávam odpovede na súčasnosť. Alebo povedané slovami, ktoré spievam v piesni O HLINE: "čo bolo a bude je ukryté v dnešku." 

Páči sa mi tá závitnica v názve na obale. 

Závitnica v názve CD je špirála,ktorá znázorňuje pohyb buniek v našich fyzických telách. Pravotočivý pohyb symbolizuje starnutie buniek a ľavotočivý pohyb symbolizuje mladnutie alebo nesmrteľnosť. Veľmi zaujímavé je, že všetky pozemské tvory, počnúc miniatúrnou amébou a končiac mužom a ženou, majú sklon pohybovať sa po špirálovitej dráhe. Baranie rohy sú špirálovité, pupočná šnúra je špirála, špirálovité sú aj odtlačky prstov, ramenná kosť, panvová kosť aj potné žľazy. Tú špirálu som nakreslil v ľavotočivom pohybe, chcel som tým vyjadriť mladosť a silu obyčajnej piesne. Ako daru pre všetky bytosti, ktoré to chcú prijať ako dar. 

Pri prvom počúvaní platne sa môjho srdca veľmi dotkla pieseň ROZLADENÁ. 

Pieseň ROZLADENÁ je reakciou na rozladenú spoločnosť. Je prirodzené,že sa ťa dotkla táto pieseň,pretože túžiš po súlade, Hľadáš ho v živote. I ja ho hľadám. Je krehký ako motýlie krídla. 

Pieseň SPADLO SI NÁM Z NEBA vie človeku dlho znieť v ušiach. 

Ak je to pravda, že táto pieseň vie človeku dlho znieť v ušiach, tak sa z toho veľmi teším. Pretože táto krajina - naše rodné Slovensko si to určite zaslúži. Vždy som sa po ňom rád túlal a najradšej na vlastných nohách. Doteraz chodievam po horách, napokon láska k horám je vlastná každému, kto sa v horách narodil. Inak by sa tam nezrodil. Je už individuálne, či si tento vzťah ku krajine v sebe uvedomujeme. Lebo iba takto sa Ti vryjú do živej pamäti - na vlastnej koži prežité - chvíle s krajinou. Pre mňa je veľkým darom, že som sa tu mohol narodiť a môžem žiť. 

Slová tejto piesne hovoria o tvojej láske k rodnej krajine veľmi jednoduchým spôsobom. Ako detské čisté obrázky. Vystihujú podstatu, majú jasné farby a nie je na nich zbytočne veľa ozdôb. Môjmu uchu toto veľmi ladí, mám rada tú detskú prostoduchosť. Podobne aj v piesni Idem poľnou cestou – jednoduchý hudobný motív a čisté obrázky, ktoré v duši poslucháča hneď vyvstanú – krajina voňajúca medom, lampáš osvetľujúci cestu. Na albume Dieťa veku Vodnára je touto jednoduchosťou presiaknutá pieseň Furtek.

Mám rád v piesňach jednoduchosť. Možno je to tým,že sa snažím jednoducho aj žiť. Nemať prehnané nároky, nebyť nadmieru spotrebný a konzumný, byť sebestačný v čo najväčšej možnej miere. Nezanášať sa nadbytkom hmotných vecí. A toto sa prejavuje v mnohých oblastiach. Aj v mojej hudobnej tvorbe. Piesňam jedného akordu a čistého jasného obrazu dávam väčší priestor aj na ďalšom pripravovanom albume. V dnešnom presýtenom svete sú takéto piesne potrebné ako soľ. V záplave rôznych zvukov, ktoré znejú svetom, môžu pôsobiť ako liek. Keď je pokazený žalúdok , tiež sa to lieči jednoduchou stravou. A namáhanému a preťaženému sluchu dnešných ľudí to môže zlepšiť stav. Nájsť a ukázať krásu v jednoduchosti, prostote .

A čo štúrovci a ich úsilie ? Niekoľko tvojich piesní z predošlých albumov je inšpirovaných básnikom Jankom Kráľom, na tejto zase maďarský buditeľ tiež z toho obdobia - Sándor Petőfi. 

V tvorbe Štúrovcov sa mi páči ich priamočiarosť, dravosť, láska k vlasti, k národu, k rodnému jazyku, k človečine. Je mi to veľmi blízke. Vždy som ctil spravodlivosť a bránil slabších - tak ako oni svojim úsilím obhajovali práva utláčaných, práva prostého slovenského človeka. Odkaz ich tvorby je aktuálny dodnes. Forma je prežitá – málokto si dnes číta básne, ľudia sedia pred televízormi. Ale piesne počúvajú. A podať im to cez pieseň je vcelku dobrá cesta. A mne táto cesta pesničkára ladí. Čo sa týka maďarského básnika Sándora Petőfiho, k jeho tvorbe som prišiel náhodou. V knižnici mi padla jeho kniha poézie do oka, požičal som si ju a inšpiroval k napísaniu piesne Krčmáročka. Neskôr som sa dozvedel, že obaja jeho rodičia boli Slováci a jeho slovanské korene sú známe do 16.storočia.. 

Okrem hudby zaujme tvoje cd vydareným výtvarným návrhom obalu. Kto je tvorcom? 

Obal je všetko moja robota - od začiatku do konca. Veľmi rád už od mala kreslím, píšem, hrám, rezbárčim. Stále musím niečo robiť. Keď som chodil na základnú školu, dali ma rodičia do ľudovej školy umenia - na výtvarný odbor. Rád kreslím uhlom a fotografujem. Na obale je fotografia kôry starej, možno 300-ročnej lipky a dubové listy mladého, asi 6-ročného dubčeka. Je to vlastne obraz súladu starého s novým. 

Nielen starého s novým. Aj perného s ladným. Lipa aj dub sú posvätné stromy. Lipa je stromom Lady, dub stromom Perúna. Páči sa mi štvorlupeňová svarga na platni samotnej. 

Tá svarga na disku samotnom je zložená z viacerých čiar. To preto, aby mala väčšiu silu a zároveň slobodu. Pretože niektoré čiary nie sú ukončené, nech si cestu vyberú samé. Človeku bola daná sloboda voľby. Vždy je na ňom, pre ktorú z ponúkaných ciest sa rozhodne. Ktorou dôjde do cieľa. Hmm (úsmev). Vtip je v tom, že cesta po závitnici sa nekončí, cieľom tejto cesty je ďalší krok na nej. Preto aj tá svarga svojou podobou zvýrazňuje túto možnosť voľby ciest, voľby postupných krokov. Niekedy sa zdanlivo vraciame na tie isté cesty, prežívame podobné situácie – no nie je to to isté. My sme už iní a môžeme ten krok urobiť inak a budú z neho iné dôsledky pre naše duše. Vyrezávame tú svargu nad prahom dverí na viac zárezov. Je to úplne v súlade s postupným vývojom, s postupným sebauvedomovaním sa. Tým ladným opakovaním čiar v jednom smere sa vzájomne spletáme a naberáme silu. Takže výsledok môže byť silnejší.

Zhovárala sa Ľudmila

Album nie je distribuovaný cez obchodnú sieť, objednávky: janomajercik23@gmail.com