časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná stana

SLÁVIME DUŠIČKY - SLÁVA PREDKOM !

1.11.11

I keď sa nemusíme úplne stotožniť so staroslovanskými vedami o živote a smrti, patrí k základnému vzdelaniu vedieť o našom pôvodnom duchovne. Podľa prastarého duchovna našich predkov duša mŕtveho prechádza cez bránu posvätného ohňa na ďalšiu cestu. Preto súčasťou tryzny (karu) bolo až do nedávna aj spievanie piesní, pretože Boh (predkresťanské meno svätosti z časov slobody rodného duchovna) sa zmiloval nad mŕtvym. Duša mŕtveho podľa pôvodnej viery ide do raja (všeslovanské predkresťanské slovo). Avšak spojenie so svojimi potomkami duša predkov neukončí. Z miesta predkov ich môže ochrániť a pohanenie predkov a neúcta k predkom môže priniesť živým nešťastie (taká je dnešná spoločnosť). Sošky dedov, i babiek (bábka - názov pre neskôr divadeľnú sošku) boli umiestnené v posvätnom kúte predkov oproti peci. Žiarový "pohreb" sa konal spravidla po troch dňoch po smrti. Druhý "pohreb" zvolali slovanskí predkovia po 40 dňoch a tretí po roku. Tento tretí pohrebný obrad prevzala na nátlak ľudu aj cirkev v podobe zádušnej omše. Inak však cirkev uctievanie duší a duchovna predkov (kult predkov) nám zakazovala po vyše tisícročie. Táto kultúrna nehoráznosť v podobe dlhodobého duchovného útlaku dodnes nie je napravená a ani odstránená. 

Pôvodné zádušné sviatky Slovanov boli najväčšie na jar, aj keď boli neskôr presunuté na jeseň. Aby cirkev potlačila prejavy rodného duchovna v podobe uctievania duší predkov, prekryla ako obyčajne aj tento sviatok sviatkom iným. Namiesto predkov sme museli oslavovať kresťanských svätých, z ktorých mnohí potláčali duchovno našich predkov, mnísi zo Solúna dokonca takýmto duchovným prevratom uzákonnili vládu jednej cirkvy a nevoľníctvo. A aj dnes je sviatok všetkých svätých štátnym sviatkom, akoby ich počas roka nebolo dosť. A sviatok Dušičiek, teda sviatok predkov, samozrejme štátnym sviatkom nie je. Aj keď predkov by si mohli, na rozdiel od "všesvätých", uctiť všetci občania právneho štátu, keby sa tak "právny štát" aj správal a nepotláčal by pôvodnú kultúru tou, ktorá nám zaviedla tisícročnú diktatúru. Na ňu potom nadviazala diktatúra komunistická, ktorá z duší predkov urobila zosnulých, keďže komunisti dušu (predkresťanské slovo) neuznávali... "Zosnulý" znamená ten, ktorý usnul - zaspal, čo isteže je len obrazné pomenovanie a nezodpovedá jadrovému slovu "duša", ktorú my ctíme, keď zapálime predkom sviečku. Podľa spravodlivosti, na ktorú máme sväté právo, by sviatok dnes vedený pod umelým názvom "Pamiatka zosnulých", by mal byť premenovaný buď na pôvodný ľudový názov "Dušičky", alebo radšej na ešte presnejší a výstižnejší pojem, ako "SVIATOK DUŠÍ PREDKOV". Takýto názov nie je v rozpore so žiadnym duchovným zameraním, ktoré nevylučuje pojem duše a úctu k predkom.

AKO SI UCTIŤ PREDKOV V ČASE ZÁDUŠNÝCH SVIATKOV

Vráťme sa teda k duchovnu predkov, ktorého očistenie je našim posvätným právom i celospoločenským liečebným úkonom. Na znak úcty k dušiam predkov v čase tohoto sviatku, ale môžeme to urobiť aj v inom čase, zapaľujeme oheň. V starej dobe boli na miestach hrobov priamo ohniská, dnes sú to sviečky. Pred zapálením ohňa zatajíme dych a požiadame silu, ktorá podľa staroslovanských vedomstiev ohňom splodila všehomír (vesmír), o oheň. Potom vykrešeme (zapaľovačom, zápalkou...) a opatrne zapálime sviečku, lebo takto vyprosený oheň by nemal zhasnúť a nemali by sme znovu žiadať o to, čo sme uz raz dostali. Od takto zapáleného ohňa odpaľujeme ďalšie sviečky, a teda neškrtáme už zápalkami ani zapaľovačmi, pretože by vznikol na hrobe rozpor. Počas obradu uctenia duší predkov nemá byť rozpor ani v dušiach. Ľudia by sa nad hrobom, či žiarom  hádať, nemali by byť v zlej nálade. Cez ovládanie dychu sa zosúladia s dušami predkov a počas obradov nerozprávajú o iných veciach, a ani nerozprávajú príliš nahlas. Môžu hovoriť pochvalné slová a chvály na dušu predkov. Tiež môžu spievať posvätné, alebo pochvalné a oslavné piesne, tak, ako to bývalo zvykom. Kedysi obetovali pozostalí duši predkov jedlo a jedli ho na žiarisku alebo pohrebisku, čo sa zachovalo u južných Slovanov. Dnes to robíme skôr tak, že v deň Sviatku duší predkov, po tom, ako pred jedlom pri stole slávnostne pochválime dary (jedlo), prednesieme, alebo zvoláme "Chvála predkom!", alebo "Sláva predkom!", alebo obe mudry spojíme do spojenia "Chvála predkom, sláva predkom!". Toto uctenie si predkov môže prísť pri slávnostnom stole aj po akejkoľvek modlitbe.

Sviatok dnes známy ako "Sviatok všetkých svätých" si my, v súlade so základnou slušnosťou a kultúrou, môžeme ctiť ako "SVIATOK VŠETKÝCH SVäTOSTÍ". Oslávime to, čo považujeme za sväté a nenecháme sa pritom vyrušovať nevedomeckými, nepravdivými, alebo slaboduchými "vysvetleniami". Cudzie nežiadame, ale svoje si nedáme!

Chvála predkom, sláva predkom!

K Sviatku všetkých svätostí

a k Sviatku duší a duchovna predkov

1. 11. 11., Na Medzi,

 hlavná stana