Je známe, že granty nie sú len kultúrnou, ale aj politickou záležitosťou. Takmer nik presne nevie, odkiaľ tie peniaze sú, ale mnoho ľudí z tretieho sektoru tvrdí, že sú „prepierané“. Granty v kultúre sú pre nezávislých prírodných ľudí podobnou pascou, ako dotácie v poľnoshospodárstve. Tí, čo ich neberú, sú hospodársky znevýhodnení. Ale tí, čo ich berú, môžu za istých okolností strácať slobodu. Už nerobia to, čo pôvodne robiť chceli, už robia to, na čo sú vypísané granty. Po grantoch často ostávajú haldy nakúpených zbytočností, o ktoré sa najprv zakopáva a potom sa nimi plnia smetiská, ktoré raz budú triediť vaši potomkovia. Takto sa kultúra, ale i ochrana prírody dostáva postupne,tam, kam nechcela. Dostáva sa viacmenej slobodne a naisto nevedome do rúk neviditeľných „režisérov“, ktorí svojich na príspevkoch čoraz viac závislých „hercov“ (pôvodne na vlastnú žiadosť) z roka na rok viac a viac ovládajú. V podstate tu vzniká nový „socik“, ale taký kapitalistický. Slobodne, ale dôsledne kontrolovaný, digitálnymi fotoaparátmi spolupracovníkov grantových systémov, ktorí sami seba nahlasujú tajomným chápadlám spoločností, ktoré sa nezodpovedajú žiadnym voličom. Spoločností, ktoré hlásajú otvorenú spoločnosť, ale sami pracujú neotvorene až utajene. Zatiaľ je to akože slobodné. Ale – nie je to hrozba novej diktatúry?

A čo by to znamenalo pre kultúru? Len to, že ľudia by si uvedomili, že na kultúru treba niečo obetovať, a že nestačí „odušu“ papierovať . Boli by sme možno bližšie k pravde. V kultúre by bolo menej tých, čo to robia len pre peniaze a viac tých, čo to robia z nadšenia. Lenže – koľkí sú schopní na to vybudiť dostatok duchovnej sily?