V poslednom čase sme uverejnili niektoré články a ohlasy týkajúce sa otázky grantov. Už aj preto, že jeden z ohlasov sa týkal v podstate inej témy – dotácií (niekedy si tieto pojmy ľudia mýlia), svedčí o tom, že je to vec pre mnohých zaujímavá, i keď často nejasná.

ROZDIEL MEDZI GRANTOM A DOTÁCIOU

Granty a dotácie sú dve rôzne veci.

Spoločné majú to, že ide o tok obeživa (spravidla peňazí), ktoré sú viazané na určitý účel a presúvajú sa preto z nejakých zdrojov. Spravidla majú podporiť nejakú činnosť, alebo hodnoty. Rozdiel je v tom, že v prípade dotácií štát (národná republika, alebo Únia, ktorá narába s odvodmi z národných republík) prerozdeľuje (teda nie dáva) prostriedky, ktoré by mali slúžiť na určitú vec (napríklad podpora poľnohospodárstva, chov vybraných druhov zvierat a podobne). Je to spravidla obeživo, ktoré štát získal na daniach a iných odvodoch , alebo spoplatneniach občanov. V podstate, keď to ako-tak ide, by mal prostriedky na vypísaný cieľ (chov dobytka, obrábanie pôdy...) získať podľa určených podmienok každý, kto splní predpísané pravidlá, a to podľa určitých, všeobecných kľúčov. Napríklad - sú dotácie na hektár pôdy, na jednu kravu, na vybrané plemená chovných koní a podobne. Tieto dotácie sú ďalej upresňované, ale v zásade platia všeobecne. Grant je niečo iné. Granty môže udeľovať nadácia (neštátna), ale aj štátne štruktúry. Ak by sme dotáciu označili ako účelové prideľovanie podľa všeobecných pravidiel, grant je v podstate čosi ako súťaž. Uchádzač môže a nemusí dostať obeživo na svoju činnosť, aj keby spĺňal základné pravidlá. Preto sa možno v oblasti grantov stretávajú ľudia niekedy aj s nečestnými podobami súťaže, ako napríklad podplácanie tých, ktorý majú vplyv na udelenie grantu zo spoločenských zdrojov (často v podobe dielu z grantu). Nadácie a iní „udeľovači“ grantov, pokiaľ to nie je rovno štát, získavajú obeživo (spravidla peniaze, ale do obeživa zahŕňame napríklad i cenné papiere a iné hodnotové zobrazenia) hlavne zo súkromnej oblasti a prideľujú ich osobám, alebo často nevládnym spoločnostiam, ktoré všeobecne označujeme ako tretí sektor. Dotácie v zásade nie sú vypracované pre takzvaný tretí sektor, ale pre výrobcov, alebo správcov vyvolených hodnôt – súkromné osoby, alebo spoločnosti (družstvá, „eseročky“ a pod).

PREČO SÚ GRANTY?

Dajme tomu, že niekto je živnostník, alebo podnikateľ (to by sme mohli rozlišovať) a má nejaký zisk (zjednodušene zárobok, z ktorého odpočíta náklady). Časť zisku ako obetinu, alebo časť svojich daní ako usmernenie, môže dať na niečo – napríklad na kultúru, na duchovno, na slabých a nemocných, na ochranu alebo pomoc zvieratám, stromom a tak ďalej. V prípade, ak dá časť zisku rovno tomu, kto robí to, čo chce on podporiť, grant nemá význam, je zbytočný. To znamená, že dá obeživo rovno na účet útulku pre zvieratá, spoločnosti pre ochranu orlov alebo lesov, chrámu alebo duchovnej spoločnosti, ústavu pre nemocných, hudobnému festivalu a tak ďalej, pochopiteľne, spravidla na niečo, čo si podľa jeho mienky vyžaduje hospodársku podporu. Lenže môže dať časť svojho zisku aj niekomu, kto tieto prostriedky prerozdeľuje, napríklad nejakej nadácii. V tom prípade nadácia vypíše granty na činnosti, ktoré chce podporiť a prerozdelí peniaze darcov podľa svojho zváženia. Pritom „prerozdeľovatelia“ môžu byť ovplyvňovaní najrôznejšími pohnútkami, od tých najušľachtilejších, až po rôzne osobné - politické, podnikateľské a iné ciele.

PREČO SÚ DOTÁCIE?

Vyvinuli sa do dnešnej podoby hlavne po 2. „svetovej“ vojne, v podstatnej miere ako následok niektorých rozbitých štátnych hospodárstiev v západnej Európe, ktoré sa snažili vyhnúť nedostatku niektorých druhov potravín (stredná a východná Európa niečo podobné riešila inak v rámci socializmu). A tak niektorí pestovatelia, chovatelia a výrobcovia potravín boli podporení štátom a ich ceny boli nižšie, ako trhové. No ale keď si to zrátali ich nie tak zvýhodnení kolegovia v susedných štátoch, tiež začali žiadať zo

„svojich“ štátnych pokladní podpory, alebo iné úľavy. A tak sa to začalo rozrastať, ale nikdy sa to nerozrástlo všade rovnomerne, takže snaha o spravodlivosť plodila vo vzťahu k iným krajinám plodila nové skrivodlivosti. Dotačný európsky systém napríklad súvisí aj s hladomormi krajín tretieho sveta.

DOTÁCIE A GRANTY PôSOBIA RôZNE

Označiť ich vo všeobecnosti za dobré, alebo zlé, by nebolo veľmi vedomecké.

Výhoda dotácii je pomerne lacnejšie mäso, napríklad. Nevýhoda je to, že prehnané pojedanie lacného mäsa zhoršuje zdravotný stav obyvateľstva a husto mäsový chov zaberá väčšiu rozlohu a viac živy, ako živovo (energeticky) a výživovo porovnateľné hodnotné pestovanie rastlinnej stravy. Výhoda dotácií môže byť taká, že poľnohospodári majú viac peňazí na výrobu lacnejších potravín. Nevýhoda môže byť taká, že vďaka tomu môžu viac chemizovať stravu. Výhoda je, že máme lacnejšie rožky. Nevýhoda je, že mnohé skončia v smetných košoch a naše lúky, pasienky aj doliny brázda obrie mulčovače, ktoré z pestrých kvitnúcich tráv, hmyzu (aj vzácneho), vtáctva i cicavcov menších ako teľa, čo sa učupia v doterajších úkrytoch, urobia drť, len aby boli pozemky „čisté“ a aby ich majitelia, alebo správcovia dostali dotačné peniaze. Výhoda je, že slovenský poľnohospodár nie je vďaka dotáciám tak nezvýhodnený voči zahraničnému, tiež dotovanému poľnohospodárovi. Nevýhoda je, že vďaka dotáciám môže dotovaný hospodár podstielať stajne senom (teda dávať do hnoja najlepšie krmivo, čo sa deje), alebo skosiť množstvo hektárov v „pravom“ čase a nechať na lúke vedome zhniť seno, lebo tak - či tak, vďaka bohapustému kombajnovému skoseniu, alebo „zmulčovaniu“ (sledujú nás satelity a vrtuľníky) dostane peniaze „na hektár“, ktorý často ani nie je jeho, lebo patrí napríklad drobnému gazdovi, ktorý v týchto podmienkach gazdovanie vzdal. Výhoda štátnej (nielen dotačnej) podpory je, že správcovia lesov dostanú peniaze na údržbu lesov, za ktoré ale kúpia chemikálie na zbytočné a neúčinné chemické postreky, ktorými zamoria aj okolité vody a ničia vzácny hmyz a následne aj vtáky, čo ho pojedajú, lebo je to tak-nejako podnikateľsky „ošetrené“. Mafie pôsobia a ako to už v prírode chodí, čo je dobré pre jedného, nemusí byť dobré aj pre druhého.

DOLNOZEMSKÝ VEĽMOŽ...

Granty v globalizačných dejinách Európy je sám o sebe zvláštny jav. Vo všeobecnosti by sme mohli povedať, že kapitalistickým spôsobom grantovníci zastúpili miesto socialistických kultúrnych pák. Nesporne umožňujú väčšiu slobodu „tretieho sektoru“, i keď, samozrejme, nesú (často záludné) riziká zneužitia. V zásade na našich územiach granty umožnili širšie pôsobenie západnej kultúry a politiky, čo je pochopiteľné, keďže v našom kultúrno-spoločenskom priestore, zdá sa, nevytvorila sa žiadna výrazná kultúra, iná ako socialistická a iná ako kapitalistická. A ak sa utvorila, tak ju veľmi nevidieť. Napríklad grantový, pôvodom dolnozemský „veľmož“ zo zámoria, ktorý má pod vplyvným prstom nemalú časť (náhodou?) slovenskej kultúry a (nielen mediálnej) politiky, a to vďaka svojej mnohograntovej (nie príliš otvorenej) nadácii pre otvorenú spoločnosť, je v domácej Amerike nie až tak známy človek. Tu si však šikovne rozprplenými grantami dokázal získať nemalú časť prírodne cieleného tretieho sektoru, i keď v jeho knihe sa prírodným záujmom, zdá sa, (náhodou?) neušlo miesto. Aj kvôli spolitizovaniu časti tretieho sektoru (ktorého podstata má byť podľa teoretikov nielen nevládna, ale z istého hľadiska nepolitická) sa posunulo vedomie nie najhĺbavejšej časti milovníkov národných hodnôt do zaujímavej, zhola neprirodzenej roviny, v ktorej stoja prírodné hodnoty akoby proti národným. Tento chorobný stav však nevznikol v zásade v grantovej politike, tá ho len zvýraznila. Vznikol v hlavách spoločensky činných ľudí, ktorí si nielenže neuvedomujú podstatu koreňoslovia, čo by nebolo až také strašné (že náROD a príRODa úzko aj slovne súvisia), ale jednoducho nemajú celostnejší prírodno-spoločenský vhľad a podliehajú politickým súbojom - stavajúc sa jednostranne proti starým nedokonalostiam, robia chyby nové. A pritom politikárčenie nie je jediný bočný (?) produkt grantovníctva (a naopak). Vyvinula sa akási vrstva grantových beťárov, ktorí majú dôsledne prekuknuté najnovšie smerovania – na čo idú granty a tomu sa hneď venujú, keď grant skončí, ostanú po nich haldy zbytočných vecí, ktoré sa „roztratia“, alebo skončia na smetisku. Ale popravde povedané mohli by sme vidieť aj mnoho dobrých vecí, ktoré boli „zgrantované“. Napríklad Honza Hraničář, čo sa ozval článkom pred týždňom, síce o sebe nič nenapísal, ale v Brne založil veľmi zaujímavý festival na podporu prírodných plen, ktorý by asi ťažko mohol byť teraz oproti chemickej plienkovej propagande bez grantu úspešný, zaježovské novolaznícke osadníctvo

bolo takmer od začiatku podporované grantami a nadchli mnoho ľudí pre prírodné veci (i keď možno aj kvôli grantovaniu zatiaľ Zaježka nevykazuje všetky znaky skutočnej prírodnej osady, za ktorú ich občas považuje zahraničná tlač, to jej ale neuberá na dôležitosti), aj vďaka grantom je spojazdnená nejedna čistička odpadových vôd a mnoho iných, isto užitočných vecí ...

...A BABKINA HRUDA

V zásade možno povedať, že kto nepoberá dotácie a granty, je hospodársky v určitej nevýhode oproti tomu, kto poberá. Napríklad v poľnohospodárstve a chove je to častejšie veľkopodnikateľ, čo poberá výhody a skôr drobní a prírodní chovatelia a pestovatelia sú v nevýhode, keďže častejšie (obeživové výhody) nepoberajú. Napríklad – keby nebolo dotácií, babkina hruda prírodného masla by sa lepšie predala, ako chemický margarín (ropné maslo „bez cholesterolu“) od veľkopodnikateľa. Lenže keby sme tu nemali slovenské ropné maslo, ľudia by si kúpili zahraničné, („aha akcia, no nekúp to“) a babka by na tom bola tak isto nevýhodne, podobne, ako prepchatý, chemicky stužený žalúdok „chudáka“ spotrebiteľa. Takže v tejto oblasti je to podobné, ako niektoré iné teórie - muselo by sa to zrušiť naraz všade. Čo, akiste uznáte, asi nie je až tak jednoduché (keby bolo, to by bolo...).

Celospoločenská osvietenosť (ešte sme sa s ňou nestretli) by mohla spôsobiť aj úplný úpadok grantov, pretože by boli zbytočné. Ľudia výrobou ziskoví by priamo podporovali kultúrne, prírodné, spoločenské, zdravotné, vedné a vzdelanostné, umelecké a iné duchovné hodnoty, ktoré nevytvárajú priamo výrobný zisk, pretože títo ľudia výrobne ziskoví by si uvedomovali, že tieto hodnoty potrebujú a nenechávali by to na nadácie, politikov, štát a iné páky. Spoločnosť by bola menej ušomraná a viacej vedomá , v podstate by bola lepšia a šťastnejšia. Lenže tento stav, zdá sa, že nemáme, a nič nenasvedčuje tomu, že by sme ho mali, takže mohli by sme vziať do úvahy takú dosť pravdepodobnú možnosť, že nie sme celospoločensky osvietení. A teda sa stretávame s javmi, ktoré sme zjednodušene a isteže nie celkom dokonale popísali. Stretávame sa s tým, že sa využívajú toky obeživa nie vždy duchaplnejšie a čestnejšie, ale aj pokryteckejšie a nemúdrejšie, čo nie je jav zriedkavý.

KAM Z KONOPÍ BEZ KONOPÍ?

Je tu ešte taká možnosť, že by sme sa skúsili zahĺbiť do podstaty veci a zvážiť, ako by sa mohli správať a zariadiť vzhľadom k tokom obeživa takí ľudkovia, ktorým záleží na tom, aby sa v krajine, alebo krajinách dobre žilo. Aby sme sa pohli na ceste obrody, aby sme neprepadli chmúram a beznádeji, aby bolo lepšie nám i ďalším bytostiam, ktoré tú s nami žijú. Možnože aj vy by ste mohli o tom podumať alebo aj niečo napísať. Pisateľ tohto článku ide pozrieť, ako sa majú kozy a keby bol o tom záujem, tak potom napíše niečo o vedomeckom hospodárstve vzhľadom k otázke grantov, dotácií a našich prírodných a obrodných pohybov. Zatiaľ dovidenia.

Ž.slav