 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
|
|
Kohútik jarabý, lastovička pekný vták, sokol biely vták, žlna žlna... Nie je to také jednoduché Žiarislav píše |
14.3.13 |
|
Tá pieseň „kohútik jarabý“ je naozaj nechutná. Nemali by sme ju len kvôli jednoduchému nápevu učiť deti. Jarabému kohútikovi sa za prečin vstupu do záhrady vyhrážajú smrťou. Vidina pochovania pod lavičku, na ktorú si sadajú páni, namiesto plávania v polievke, to nám už pesničku z biedy nevytiahne. Pisateľ článku to už prednáša 15 rokov a tak nečudo, že to už aj niekto napísal, avšak v zvláštnych súvislostiach. Pisateľka, tiež hudobníčka, porovnala jedinú zo slovenských detských piesní s jedinou židovskou piesňou, duchovno – filozofickou, ktorú si v Izraeli spievajú aj deti. To je podobné ako by niekto porovnával jediného Slováka, dajme tomu malého vzrastu, s jediným Krovákom, dajme tomu vysokého vzrastu, s vývodom, že Slováci sú malí a Krováci vysokí.
„V ľeše som še zrodzil, viter me koľisal, vtački mi špivaľi a ja som ich šľichal...Poľana, Poľana v ľece maľovana, ten fto ce maľoval, farbi nešanoval...“ prihovára sa bačovské dieťa nepriamo k Stvoriteľovi alebo k Perúnovi, vládcovi počasia, ktorý maľoval tie listy? Prichádza jar a aj k tomuto obdobiu sa viaže množstvo obradných piesní, aj detských. Ako napríklad: „Kvetná kráľovná, čos` priletela...“ alebo „Hoja ďunďa hoja, poslala nás kráľovná...zlaté mosty stavati...“. Je to vlastne zázrak, že sa nám zachovalo vyše stotisíc slovenských ľudových piesní, aj tisíce obradných, ktoré sa viažu k nášmu rodnému duchovnu. Nebolo to jednoduché, pretože po nástupe židokresťanského náboženstva boli všetky naše pôvodné obradné piesne zakázané, ako aj celá pôvodná duchovná filozofia. A to po dobu celého tisícročia. Takže určité kruhy nám nanútili kostolné piesne „vyvoleného náboženstva“ a preklady žalmov národa, ktorý mal na púšti krvavou cestou dohodnutý monoteizmus. Keď sa ale znovu zastaví priateľ Šachar z Izraela iste si zase spolu zahráme a zaspievame a možno aj tú izraelskú pesničku, ktorú spomína naša kritička Lucia. Má v mene svetlo, ale zdá sa, že ho vidí len kdesi v diaľke. Môže byť v panku, môže byť aj v Izraeli ale v slovenskom národe akoby byť nemohlo. Musí to byť veľmi nepríjemné, žiť uprostred národa, na ktorom vidíme len chyby. Chyba pritom môže byť aj kdesi inde. Svetlo prichádza s poznaním, ale s poznaním nie povrchným, ale s poznaním hĺbkovým. Ak chceme poznať našu kultúru, musíme naše duchovné piesne hľadať, pretože ony sa skryli. To ale neznamená, že nie sú. To svetlo tu je. foto: 1.lastovička - slav, 2.sokol - www.horyinfo.cz podobné články: 5.2.13 Žiarislav: Možno to bude tvrdé, ale podstatné veci prežijú
|
|
Háji sa
sám: „Sedí sokol na javori, preberá si v drobným perí, prišiel k nemu
mladý jagar, ja ťa sokol zastreliť mám. Nestrieľaj ma jagarečku, mám ja
doma frajerečku...“. Západoslovenská pieseň napovedá, že nie len
poľovník ale aj sokol môže byť zakladateľom rodiny, je to bytosť s
dušou. Zdá sa, že vznešené obrazy sa nám ľahšie vysvetľujú sokolími ako kohútimi
krídlami. Náš sokol, vták oddávna zasvätený Perúnovi, sa veruže
neuchlácholí predstavou hrobu v záhrade, kde na neho budú cikať páni.