 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
|
|
KOVBOJKA PO DOMÁCOM PôRODE |
28.6.10 |
|
Primár na rodičov zavolal policajtov a v rozpore s právom odmietol vystaviť hlásenie o narodení „Domáci pôrod nie je trestný čin“, povedali privolaní policajti z kriminálky hneď v úvode. Primár to zobral na vedomie, ale aj tak sme mali pocit, že si hru na vyšetrovanie celkom vychutnával. "Ale vy ste chceli rodiť doma, však?" Opýtal sa, akoby nás chcel z niečoho usvedčiť. "Áno. Chcela som rodiť doma" Odpovedala čerstvá rodička. "A prečo ste hneď po pôrode neprišli?" "Prišli sme na tretí deň, kvôli zápisom. Neprišli sme hneď, lebo na to nebol dôvod a nechcela som byť v nemocnici". NOVORODENEC AKO OBJEKT? My sme z viacerých dôvodov neplánovali pôrod v nemocnici. Podstatné pri tom bolo rozhodnutie ženy, ktorá nemocniciam úplne nedôveruje a nechcela dieťa ani seba vystaviť v prvých 4 dňoch klasickým nemocničním prístupom. V rozhodnutí rodiť doma som ju z viacerých dôvodov podporil a zabezpečili sme si prítomnosť našej známej, ktorá má skúsenosti. Chlapec sa narodil doma na vrchoch v piatok , v poriadku bolo dieťa i matka a v pondelok sme ho šli zapísať. Ku kokavskej detskej lekárke, ktorá už videla nejedno vrchárske dieťa narodené doma. Tá však bola práve v nemocnici ako nemocná, sestrička nás poslala ku detskej lekárke v okresnom meste Poltár. Dr. Gasperová nás priala s meravou tvárou a výčitkou, ako sme mohli rodiť doma (po telefonáte z predchádzajúcej ambulancie nás očakávala). Odmietla nám vystaviť hlásenie o narodení dieťaťa. Detské potničky vo svojej správe označila za „rozsiahlu infekciu“ a hneď nás poslala do nemocnice v Lučenci. Tam prítomné lekárky žiadnu „rozsiahlu infekciu“ nevideli, čo potvrdili v lekárskej správe, podľa ktorej je dieťa zdravé a má len drobné postulky (bežné potničky). Mierna kojenecká žltačka, ktorú má väčšina novorodencov (ide o prirodzený krvný pochod) však mala byť dôvodom na hospitalizáciu a krvné vyšetrenia. Keďže sme o bilirubíne niečo vedeli a naši známi lekári nám potvrdili, že hospitalizácia je v tomto prípade nepatričná, súhlasili sme len s okamžitým vyšetrením a odmietli sme opustiť novorodenca. Prebehlo to však trochu strhujúcejšie. Žena vybehla z ambulancie, že si ho tu chcú nechať. Nabehol som dnu s tým, že tam dieťa nenecháme a že podpíšeme reverz. Chlapec v tej chvíli už ležal holý v železnej postieľke a cez neho bola prehodená plachta s číslom, bol v miestnosti, kde v podobných postieľkach už plakali iné deti . Podľa lekárky, ktorá nás tam poslala, sme mali ísť len na vyšetrenie, ale keďže ho žene odobrali bez opýtania, či s tým súhlasí, v prvej chvíli sme mali pocit, že sme niekde v Rumunsku za Čeaučeska. Aj keď v niektorých nemocniciach už dnes robia vyšetrenia na hladinu bilirubínu bez odberu krvi, nám to šli skúmať odberom krvi zo žily (chlapec nemal ešte celé tri dni). Po dvoch minútach neúspešných pokusov o napíchnutie žily (chlapec jačal) sme pokusy o odber zastavili. Prítomné lekárky priznali, že nažltkavý odtieň je naozaj iba mierny, keď v tom vtrhol primár ... a začal vykrikovať nad malým, že dieťa bude v nemocnici a dajú mu infúziu (!), pričom sa na dieťa ani len nepozrel. Pôsobil pritom mierne povedané veľmi nevyrovnane až nelekársky. Nedali sme sa vyprovokovať a oznámili, že podpíšeme odmietnutie hospitalizácie. Dali nám podpísať prehlásenie o tom, že odmietame základné vyšetrenia, i keď základné vyšetrenia sme v zásade neodmietali. Primár nám aj tu, na detskej klinike, odmietol dať hlásenie o narodení dieťaťa. Oznámili nám, že by nám to hlásenie mohli dať v pôrodnici. VYVRCHOLENIE KOVBOJKY V PôRODNICI V pôrodnici nás prijal primár Dr. Peter Bielik. Na dieťa sa nepozeral a rovno zavolal na nás policajtov, ktorí nás „vypočúvali“. Opýtal som sa, že keďže sami povedali, že domáci pôrod nie je trestný čin, prečo nás teda „vypočúvajú“. Odpovedali v tom duchu, že keďže ich privolal lekár, robia si svoju prácu. Dr. Bielik nás prekvapoval ďalej. Oznámil, že čo ak to nie je naše dieťa. Keďže žena mala ukážkovo vyplnenú tehotenskú knižku a pri pôrode sme mali tretieho človeka, vyzeralo to ako zbytočná urážka. Jeden z policajtov nám priateľsky povedal, že nás videl pred pár dňami nakupovať, pani bola tehotná a teraz nie je, takže je jasné, že porodila. Žena navrhla primárovi pôrodnice, nech ju teda prehliadne, čo odmietol. Vzápätí položil otázku, že čo ak napriek tehotenskej knižke dieťa nie naše. To sa mi už zdalo priveľa, ale odpovedal som lekárovi, že z vlasu sa dá podľa DNA zistiť, či to tak je (detektív Babôčka by sa divil). Na to nás ešte Dr. Bielik osviežil otázkou, že čo ak sa vôbec nenarodil vtedy, keď hovoríme, ale čo ak sa narodil inokedy. Zdalo sa, že týmto prekvapil, alebo inak zaujal už aj policajtov. Oznámil som primárovi, že keďže má chlapec pupočnú šnúru a tri kilá a jeho matka je po pôrode s tehotenskou knižkou pred sebou, je snáď jasné, že chlapec je novorodenec. „No ale mohol sa narodiť aj v iný deň, a nie v piatok“. V tej chvíli som sa vážne zamyslel, či sme podozriví ešte aj zo zavádzania majstrov horoskopu. Dostali sme aj otázku – a čo keby sa pri domácom pôrode niečo stalo? Začal som odpovedať príbehmi našich známych, že čo sa im stalo pri nemocničných pôrodoch, no primár vetu prerušil slovami: „Tento rozhovor sa neuberá správnym smerom“. Pochopili sme, že sme tu v akejsi neoficiálnej polohe nezmyselne obžalovaných, (aj keď je dieťa a žena zdravá, až doteraz spokojná a šťastná, dokonca nenarezaná a nezošitá) pričom opačný smer spochybnenia by nebol vítaný. Primár nám opätovne oznámil, že hlásenie o narodení dieťaťa nám nenapíše, lebo podľa neho sa malo narodiť v pôrodnici a nie doma. Na poznámku, že tu už viacero ľudí na vrchoch rodilo doma a boli im vypísané správy o narodení novorodenca. Dr. Bielik odvetil: „No to som tu ešte nebol ja“. „HĽADAJTE SI PRÁVNIKA“ V tej chvíli to začalo vyzerať, že bez hlásenia o narodení dieťaťa nám chlapca nezapíšu do matriky. No to by znamenalo, že by nebol občanom. Správanie niektorých lučeneckých lekárov nám pripadalo ako šikanovanie a pomsta za domáci pôrod. Prežili sme s trojdňovým novorodencom na začiatku šestonedieľky sparný deň plný nepriateľského správania tých, ktorých platíme zo svojich peňazí. A oni sa k nám správali ako k podriadeným, akoby oni platili nás. A ako k vyvrheľom. Pritom poznáme viacerých lekárov, ktorí ich správanie a hlavne privolanie polície prudko odsúdili. Lenže tí boli v tej chvíli v iných mestách. Na matrike je milá pracovníčka pani Lásková. Tá zavolala najprv na ministerstvo vnútra a potom telefonicky hovorila s primárom Bielikom. Citovala mu právnu normu, ktoré poskytlo ministerstvo a podľa ktorej boli všetci lekári, ktorých sme navštívili, povinní nám vystaviť Hlásenie o narodení dieťaťa. „Doktor Bielik bol nevrlý. Arogantne mi povedal, že nám žiadne hlásenie nevystaví a že si môžeme zháňať právnika, a potom mi zložil telefón“, povedala nám pani Lásková z matriky. Niektorý z tých lekárov na nás vzápätí poslal „sociálku“. Pracovníčky úradu sociálnej starostlivosti boli milé, usúdili, že dieťa je veľmi pekné, vyzerá dobre a že ani keby bývalo na salaši, nebol by dôvod zobrať ho od rodičov, ktorí sa oňho starajú (lebo v Muránskej Zdychave ich poslali na salaš). Takže po výjazde na matriku (bývame v horách, nie v susednej ulici) nás čakal další výjazd – do Brezna. Tam primár pôrodnice nám vystavil potrebný doklad, aby náš syn bol občanom (keby nie, šli by sme bývať na Sibír?). V prvom týždni šestonedieľky sme boli nútení s novorodencom precestovať tri dni. Potničky sa mu rýchle stratili a málo badateľný nažltkavý odtieň sa mu stratil po jedinom nahriatí slnkom cez sklo (bežný a najjednoduchší postup). V zápätí sme boli pre istotu na dvoch kontrolách, v dvoch rôznych mestách, ktoré potvrdili, že je všetko v poriadku. NIEKTORÍ LEKÁRI SA POVAŽUJÚ ZA ... Jedna vec však v poriadku nie je. Že sme natrafili na nepriateľský prístup zo strany tých, ktorý by nám mali byť nápomocní. Ale možnože je to tak dobré. Podávame o tom svedectvo a vyzývame tých, ktorí môžu pôsobiť smerom k zlepšenie stavu, aby tak urobili. Keď sme sa v sparný deň tej „kovbojky“ zastavili na nápoj v kokavskej cukrárni, pani Bielčiková (žena známeho fujaristu) tomu rozumela a tešila sa: „Ako sa volá? Rodan, to znamená doma narodený, však? Aj ja som rodila doma, nechcela som rodiť v nemocnici“ a dve ďalšie tam prítomné ženy nadšene popisovali domáce pôrody zo svojich rodín. V dedine sme ešte stretli Eriku, pôvodom Belgičanku, ktorá povedala, že u nich väčšina žien rodí zväčša s odbornou asistenciou doma a že do nemocnice idú rodiť, len keď je nejaké podozrenie z nemoci. Aj domáci pôrod aj nemocničný pôrod majú svoje výhody a riziká. Čo je dobré pre jedného, nemusí byť pre druhého. Súčasný právny stav domáci pôrod nekriminalizuje, prirodzenosť v tomto smere kriminalizujú len niektorí lekári, pričom sami môžu jednať takto protiprávne. Niektoré z dnešných pôrodných postupov budú v budúcnosti aj medicínou odvrhnuté, už dnes sa upúšťa od niektorých pôrodníckych zlozvykov z obdobia kolektivizácie a normalizácie, kde sa s dieťaťom neraz narábalo ako s bezduchým majetkom štátu a materské city a prirodzenosť boli potláčané a urážané. Mnoho žien sa dnes rozhoduje pre domáci pôrod, i keď sa pomaličky množia nemocnice s citlivejším prístupom. Je nezodpovedné neumožniť lekárom asistenciu pri domácich pôrodoch. Hlavne keď vieme, že sú krajiny s dobrou zdravotníckou starostlivosťou, kde sa toto bežne deje k spokojnosti občanov. No a my, bytosti prírodné, sa zatiaľ pomalyčky množíme. Ž.slav |
|