časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

Z vrchárskeho zápisníka                                                                               Žiarislav píše

24.11.14

Malý vrchár sa zastaví pri otvorenom historickom časopise a pozerá sa na obrázok. „Vidíš, tento obrázok je nakreslený. Niekto ho tak pekne podrobne namaľoval“, vraví mu človek. Malý vrchár sa pozerá, pozerá a potom povie. „Tato, a prečo  nakreslil tak rovno?“ Človek sa pýta. „Čo myslíš, čo rovno? Tých ľudí v rade, ako stoja rovno?“ „Nie ľudí, ale tú zem nakreslil rovno. Celkom všade ju nakreslil rovno“. Človek si uvedomil, že malý vrchár asi ešte takú rovinu nikde nevidel. I keď sme cestovali k babke, všade boli kopce. Nevidel ešte rovinu. „No vieš, my žijeme vo vrchoch, sme vrchári, aj dole, okolo dediny sú vrchy, aj okolo mesta, kde žije babka. Ale niekde ďaleko, niekde úplne ďaleko je zem taká rovná, ako na tomto obrázku. Niekde je všade dookola rovno a vôbec tam nevidno hory“.   Malý vrchár sa pozerá na obrázok a nejde mu to do hlavy. Takáto rovina sa mu veľmi nepozdáva.

V noci prituhlo. Práve načase sme skončili úpravu knihy. Tieto práce robíme v kolovom priedomku, pod strieškou, ktorá chráni pred dažďom a onedlho sa na nej usadí prvý sneh. Vždy večer sme sedeli, na dlhej „lavici“ vytvorenej z naskladaného dreva na zimu, v poslednom čase už v hnedých kožušinových halenách, čo človek ušil minulého roku zo zimných kožiek. V lete človek zaspával po tejto práci pred domom, vo vystlanom pelechu na dreve pri stene a malý vrchár trval na tom, že i on chce taký pelech. Práve toľko miesta tam ešte bolo, tak človek vzal zo stodoly sena do dvoch mechov a pekne ho rozložil ako v slamenom stružliaku. Na to dal dve hnedé capie kožky a pelech bol hotový. Malý vrchár až do neskorých listopadových večerov odmietal zaspávať v posteli a trval na svojom umiestnení „do pelieška“ a ešte k tomu celkom bez šiat, „na nahaťáka“. V peliešku sa každý večer pohemžil pod dekou, teraz už dvojitou a zaspal ako dudok. Zvuky lesa a blízkosť rodiny ho upokojujú. Spánok má pohotovostný. To znamená, že v ňom do nejakej miery vníma. Nenechal sa preniesť do postele skôr, než ako sme aj my šli do domu. „Do pelieška“, kričal, so zatvorenými očami, keď človek vybral z pelecha predčasne. Dnes sme odoslali knihu do tlačiarne a už na priedomku po večeroch toľko nepracujeme. Práve načase, zima sa blíži. Malý vrchár už zaspáva v pelechu v kuchyni pod stolom. Tam má prestreté dve hnedé ovčie hune a pripravenú prikrývku. Pod hlavou má plstený vankúšik s farebnou svargou. Ten si drží pri líci, aj keď ho človek, už spiaceho, prenáša do postele. V izbe už svieti kozub a v posteli, ešte trochu studenej, sa skrčí do klbka a so zavretými očami zachmúrený, s našpúlenými perami čaká, kým ho prikryje perina. Trochu sa zahemží a po chvíli, v teple postele sa mu tvár vyjasní.

Pesnička sa mu veľmi páči a chce ju do nemoty opakovať. Kolíky však počíta len do sedem a pri poslednom vyhlási, že sedem kolíkov mu stačí a ďalej už počítať nebude. Pesničku si však zažiada pri večeri celú a na konci sa opýta: „Nemá tam byť devätnásť a dvanásť?“ Človek odpovedá.: „Nie, má byť devätnásť a dvadsať“. Nejako sa mu to nezdá. „Tato, a nemá tam byť  devätnásť a dvanásť a ty spievaš dvadsať, aby sa to rýmovalo, však, „devätnásť a dvadsať, to bol do dobrý nápad?“, nedá sa. „Vieš, po devätnástke ide dvadsať, preto to tak spievam“.  „A prečo ide dvadsať?“, vyzvedá. Človek ukáže na prstoch desať a znovu desať. „Lebo dvadsať je dvakrát desať,  dva-desať, vieš, ale je to skrátené, dva-desať na dvadsať. Rozumieš?“ „Rozumiem“.

Ráno si človek zapisuje sny. Malý vrchár sa pristaví, pozerá a po chvíli zahlási: „Tato, aj ja si chcem zapísať sny“. No tak to je vážne. Štyriapolročný chlapec  ešte písať nevie, kreslí ale celkom rád, tak mu dá človek zošit a pero. „Tato, ale ja nechcem také obyčajné pero, ja chcem písať takým, ako máš ty“. No dobre, ale musíš písať opatrne, zľahka a netlačiť, ukazuje mu človek ťahy atramentovým, kaligrafickým perom. Malý vrchár to zvláda. A píše, nie kreslí, ale píše a kreslí si iba riadky. Samozrejme, píše „klikiháky“.  Minule zahlásil: „Tato, ja nechcem ísť do školy, ja chcem tu s vami gazdovať, ako ty a mama“.  Tak mu človek vysvetlil, že v škole sa deti učia písať, a že je to dobré – vedieť písať. Ale priznal, že písať sa dá v podstate naučiť aj doma. Hneď nato malý zahlásil, že sa teda chce učiť ´doma. Tak sa snaží. Niektoré písmená už pozná. Niektoré nie. „No, pekne si to zapísal“, pochváli ho tato. „A  vieš to teraz aj prečítať, či si napísal?“.  Malý priznáva, že nevie. „No, ale je dobré, keď vieš tak písať, že sa to dá potom aj prečítať. Chcel by si sa naučiť tak písať?“ Malý vrchár prikyvuje.  „No tak ťa to môžem naučiť“. Malý sa teší. „Tak zatiaľ si napíš na zošit svoje meno, a pod to napíšeme slovo  sny“. Človek mu kreslí na papier písmenko po písmenku. N ešte nepozná. Napíše ho naopak, aj S. Ale aj tak sa z toho tešíme.  Malý  vrchár píše do svojho prvého snového zošita.

Podobné články:

10.3.14 Malý vrchár padá a vstáva

10.12.13 Ako malý vrchár sníval

 hlavná strana