 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
Stretnutia s pôvodnými Američanmi |
2.6.2009 |
Z ošúchaného zápisníka (4.) Ekvádorsky
vedomec prišiel oblečený celkom nenápadne. Teda aspoň doma,
medzi Kečuáncami, bol pomerne nenápadný. Jeho krojové súčiastky
boli jednoduché, na Slovensku tomu hovoríme novodrevo. V duchovnej hale
Strediska nového myslenia sedel na stoličke, oči sklopené,
skromný a nenápadný, chudý, postarší
chlapík, ktorý je doma, v dedine, navštevovaný bezradnými a
nemocnými, čo prídu o radu. Tu niežeby nebol v úcte, ale pripadá
si taktrochu ako exotické stvorenie. Zjavne sa tu necíti ani trochu doma.
Aj to povie, že je to preňho veľmi ťažké. Vedomec hovorí
len Kečuánsky (v škole doňho našťastie včas
nenahustili cudzie jazyky, takže aj rozmýšľa kečuánsky a aj
tak lieči). Jeho kečuánsky syn to prekladá do španielčiny.
Prekladateľka do angličtiny. Zornička do slovenčiny.
Hovorí veľa viet, do španielčiny preložených, v angličtine
z toho vyjde nakoniec nejaká krátka veta podobajúca sa na odrhovačky
umelých šamanov njú ejdž, ktorých tu občas prekladajú, akože -
všetci sme spoločne.... a tak. Človek to pozná z vlastnej skúsenosti,
keď slovenské slová prekladá do angličtiny niekto, kto sa
nevyzná vo vedomectve a vyjdu z toho nejaké čudné frázy, ktoré
treba opravovať, lebo anglicky predsa len trochu rozumieme, tak
potajomky. Preto si človek nechá prekladať veci, vety len Zorničke,
ak je to možné. Lebo Zornička sa roky venuje vedomectvu a na tom
slovníku dosť pracuje. Niekedy netreba ani prekladať, stačí
keď niekto prerozpráva vetu, kto nemá vhľad, a je z toho
celkom iná vec. Medzičasom kečuánsky vedomec hovorí o
siedmych živloch, kde okrem vody, zeme a iných Kečuovia rozoznávajú
živel vtákov, čo sú veci dobre preložené. Tiež hovorí o srdci
Zeme ..... a tomu venuje spoločnú spevavú motlitbu. Tam sú ľudia,
zväčša narodení v Amerike, ktorí nie sú tak povýšení, aby si
neuctili inú kultúru. Takí tam sú. Spievajú všetci. S
indiánskym vedomcom sa predsa len stretneme. Ideme za ním. Stretneme sa
nie cez reči, ale cez oči. Sú pokojné, ale naliehavé a
akoby nepochopené. Onedlho po tom zisťujeme, prečo. Pretože
toto spojenie nám prináša aj v zásade ľahko vysvetliteľné
správy. V susednej krajine tohoto muža, dochádza k ďalšej genocíde.
Naftárske a drevorubačské kruhy prostredníctvom peruánskych zákonov
zaútočili na povodie horného toku Amazonky a chystá sa úplné zničenie
posledných slobodných indiánskych kmeňov. Násilie voči pôvodným
Peruáncom tejto oblasti sa už začalo. Iné tiché stretnutie podobného druhu sa konalo v bližšie neurčenom mieste v bližšie neurčenom supermarkete východnej Pensylvánie, po návrate z indiánskych umeleckých a obradových stretnutí. Vošli sme do akejsi reštaurácie, obrovskej, kde sa jedlo na stojaka. Jedli sme niečo zeleninové, keď sa na človeka upreli oči. Boli to tmavohnedé oči indiána odetého v bežnom americkom odeve. Človek mal vlasy z minulého dňa zviazané remienkami na bokoch hlavy, na horehronský spôsob, konopnú vestu na holom tele, kokavský opasok a široké plátené gety visiace na spodku bedier. A krpce. Lenže on sa nepozeral na odev, pozeral sa len do očí, uprene, dlho. Keď sme dojedli, už tam nebol. Vychádzali sme von, a ten indián znova vchádzal dnu. Tentokrát sa naliehavo pozeral z jedného metra a medzi nami prebehla sila ako medzi dvoma nezakrytými káblami elektrického vedenia. Po tomto vzájomnom spoznaní veci nabrali väčšie obrátky. Začali sa spájať. Ozval
sa chlapík, ktorí zbieral podklady na knihu o Viliamovi Penovi, Pensylvánii
a spolužití belochov s Indiánmi. Bolo to v čínskej reštaurácii,
on dostal nejaké zeleniny, človekovi priniesli akési morské chrústy.
Napriek rôznemu jedlu sme si hneď našli spoločné témy. Nejaké
úvody, inak dôležité. Džon je
bývalý hipisák, nosil dlhé vlasy. V dobe, keď človek
ešte cucal z mamkyných cecíkov. Človek mu prezradil, že keď
bol malý chlapec, tiež mal
dlhé vlasy, lebo v našej rodine zvykli chlapcov niekoľko
rokov nestrihať, čo je staroslovenský zvyk. Začudoval sa
tiež, že dlhé vlasy vo vrkočoch sú až do začiatku
dvadsiateho storočia tradičný slovenský účes a že
poddaní iných európskych krajín taký účes nenosili. Porozprávali
sme si o komunizme a kapitalizme, o rodinných príslušníkoch, čo nám
padli na rôznych frontoch od prvej vojny až po 68. rok. Chlapík si
povzdychol. Keď som bol ja mladý, boli vojny, v Amerike husto, teraz
je vo všetkých smeroch lepšie, uvoľnenie, Obama..."Ale ľadovec
sa topí", nadhodí človek. A sme v ďalšej téme a v
celkovej zhode. Chlapík je historik, myslí si , že aj človek je
historik. Hodíme sa na spolužitie v Amerike a na indiánsku tému. To je
zatiaľ najrozhľadenejší Američan, z tých, čo za
mesiac neustálych
presunov a stretnutí bolo možné stretnúť. Chlapík otvoril
internetové múzeum. A bojuje o zachovanie parku, v ktorom podpísal
Viliam Pen zmluvu s Indiánmi. Označil Pena za jediného amerického
štátnika, ktorý sa k nim správal čestne. Ak bol indiánsko -
belošský spor, zasadalo päť bielych a päť červených
predstaviteľov, aby dospeli k dohode. V tej dobe mali indiánske
kmene pri styku s bielymi pri uzatváraní zmluv štatút iných štátov,
čo využili nedávno niektorí Lakoti nie tým, že by vyhlásili nezávislosť
na USA, ale tým, že vypovedali Američanmi porušené zmluvy a nezávislosť
len obnovili. Čo si samozrejme v dobe osamostatňovania Kosova v
Európe nikto nevšimol, a v Amerike tiež iba príslušné úrady. O tom
ale nehovoríme. Hovoríme o tom, ako on zachraňuje ten pamätný
park, v ktorom sú tie posvätné miesta, a ako človek sa snaží na
Slovensku o niečo podobné - o zachovanie svätohájov a posvätných
miest. Hovorí mu - v tom je rozdiel, že my sme sami seba skolonizovali,
síce cudzími silami, ale je to tak, sme a j domorodci, aj kolonizátori.
Diví sa nieklen ten, čo to počul, ale aj ten, čo to
povedal. Sú to čarovné chvíle. Dostáva nahrávku Vrchársky raj a
daruje knihu, na ktorú zberal podklady. V knihe je jeho fotka i meno:
John Connors. Isto sa ešte uvidíme. Počas
koncertu pri jazere prichádza s hrkálkami Katka, Hviezdna žiara, z kmeňa
Lenapi. Lenny lenape, to je vlastný názov kmeňa Delavarov, po ktorých
je pomenovaný štát aj rieka. Katy má na sebe novodrevné indiánske šaty,
ktoré si možno sama vyrobila, keďže je výrobkyňou indiánskych
predmetov. Prináša viazaničku posvätnej indiánskej šalvie a šiltovku
s nápisov native pride, čo zo žartu prečítam po slovensky a
preložím do angličtiny. Vzápätí prichádza iná Indiánka,
zaoberajúca sa duchovnom, z kmeňa Micmac, zo severu od Veľkých
jazier. A
onedlho na to prichádza ten ohlásený šaman z Arizony. Po tom, ako
preberieme dejiny Navahov, ich pôsobenia v dodávkach koní do prvej
vojny a spojárskym husárskym kúskom - v druhej svetovej vojne sa Nemcom
nepodarilo rozlúštiť jediný jazyk - jazyk spojárov kmeňa
Navaho (chlapíkova prekladateľka nazýva človeka chodiacou
encyklopédiou)
a potom,
ako preberieme zopár iných bezpečných tém, sa človek
šamana spýta, či náhodou nepočul o tom, že sa v posledných
rokoch chystá v Amerike privatizácia rezervácii. Chlapík sa napruží
- jasné, takto nás chcú zničiť. Ale v Amerike to takmer nikto
nevie. "To som si všimol", hovorí človek. Zhodneme sa na
tom, že rozdelenie pôdy medzi chudobných Indiánov po zbavení ich
kolektívnych práv znamená okamžité rozpredávanie poslednej indiánskej
pôdy a rozpustenie pôvodných Američanov v kozmopolitnom guláši.
Na otázku, či vyvíjajú pôvodní nejakú protisilu, odpovedá, že
pôvodní sú pomerne slabí v tom, aby takýmto veciam vedeli sami zabrániť.
Nakoniec hovoríme o duchovných zážitkoch, rozhovoroch a stretávaní
sa s duchmi predkov. To je posledný indiánsky rozhovor na tejto šnúre.
Na
záver si človek pripomenie jednu príhodu, ktorá zakaždým stisne
hrdlo. Príhodu
rozpovedal Džon, ochranca bývalého
svätohája kmeňa Delavarov. Ten príbeh rozpovedal Džon po tom, ako mu človek hovoril o filme 1492, kde zahral Depardié
Kolumba ako ľudomila, a nie ako otrokára, ktorým v skutočnosti
Kolumbus bol.
Keď v meste chceli nedávno premenovať Delavarskú ulicu
na Kolumbovu, v rade prebehli o tom hádky. Hlavne Taliani presadzovali
Kolumbovu ulicu (Kristobal Kolon známy ako Kolumbus bol Talian). Vtedy
vyskočil jeden z predstaviteľov Delavarov a obrátil sa na nich
so slovami: "Neviete, nechcete vedieť, alebo je vám to jedno?
Kolumbus je pre nás ako Hitler! Zabíjal našich ľudí, znásilňoval,
dával nás do otroctva!" Jeho slová neboli ale v rade pochopené.
Rada rozdelila ulicu na dve časti a jednu polovicu nazvala Kolumbovou.
Keď
sa človek vrátil do krajiny, zistil, že na Slovensku zaviedli zákon,
podľa ktorého je trestné spochybňovať genocídu a
holokaust. Uvidíme, či pri dodržiavaní tohoto zákona sa bude
sledovať aj spochybňovanie genocídy a holokaustu prírodných národov,
ako vyhubených polabských Slovanov, alebo indiánskych kmeňov.
Alebo, čo je dosť možné, sa bude na tieto prírodné národy
naďalej nahliadať ako na pohanských podľudí a chrániť
sa budú len tí "vyvolení". Čujme, dívajme sa, vedzme.
Či nevidíte, nechcete vidieť, alebo je vám to jedno? predch. |
|