otázky pre Žiarislava: Ľudia sa vypytujú, ako to vyzerá s Rodnou cestou, či časopis vyjde. Áno, ak v Bratislave nevypnú zajtra elektriku, tak časopis vyjde, pretože tlačiareň v tejto chvíli tlačí stranu po strane. My sme boli pár dní – v čase najväčších prác, bez elektriky, tak sme sa presunuli do dediny do penziónu, hore chodili len kŕmiť zvieratá a uzávierku sme za cenu ešte troch ďalších prebdených nocí stihli. Vrcholné práce sme na časopise robili traja - s Ladomírou a Lukášom, v kuse  od Silvestra do tejto stredy, každý deň a každú noc. Teda v čase najväčších pôrodov, keď sa nám narodilo tridsať mláďat kôz a oviec.  Zalamoval to hrdinsky jediný človek – grafik Lukáš, ktorý pôvodne k nám neprišiel pracovať, ale iba silvestrovať. Textovo ide  o spoločnú prácu štrnástich pisateľov a niekoľkých ďalších ľudí. V tejto chvíli môžeme povedať, že ak bude časopis vytlačený tak, ako si to predstavujeme, tak sme dokázali naozaj husársky kúsok. Počet strán sme zvyšovali postupne až na 44, čo je rozsah dnes bežného časopisu bez reklám, z hľadiska množstva textu. V časopise skutočne nie je žiadna slovná, ani výtvarná vata, takže je to naozaj hustý časopis, ktorý sa dá čítať ako kniha.

Takže zbierka na časopis sa vydarila?  

Z tohto hľadiska ešte nie sme za vodou, ešte nemáme peniaze na zaplatenie celého účtu v tlačiarni. Dúfam, že toto nebude čítať majiteľ tlačiarne, ha hm. Zbierka sa spustila až po novoročnom článku, takže sa ozvalo niekoľko darcov, bežných ľudí, žiadnych boháčov. Týmto im srdečne ďakujeme za podporu, okrem toho, že im budeme zasielať časopis a dáme im z vydavateľstva aj iné dary. Takto kedysi pred jeden a pol storočím začínali Slovenskie národnie noviny, ktoré takmer celé  písal spravidla jeden odhodlaný človek – Jozef Miloslav Hurban. Som rád, že je nás dnes viacero pisateľov, v podstate je nás zo pätnásť. Potrebujeme ešte nejaké obeživo, ale snáď keď ľudia uvidia ten časopis, tak sa to nazbiera. Dobré je to, že vychádzame z duchovného náboja a nie z nejakých politických, či surovo obchodných zdrojov. To, že máme v časopise oznamy o novodrevných cedečkách troch autorov, nepovažujem za surový obchod, ale za príležitosť, aby hudba a duch oslovili ďalších ľudí.  Mali by sme sa naučiť narábať s obeživom, aby naša obroda postupovala. Keby sme napríklad nevydávali hudbu, rodné duchovno by driemalo ako Šípková Ruženka. Takto sa budí, len má ešte meravé hnáty, ale už sa trochu rozcvičila. Časopis Rodná cesta by nám mohol pomôcť v dennom živote, to nie je len nejaká jalové teoretické vypisovanie názorov.

V dennom živote?

Áno. Čo ľudí trápi? podľa prieskumu čítanosti našich článkov ich trápi strieľanie psov pri lesných prechádzkach, nemúdre spôsoby očkovania, nepríjemné praktiky v pôrodníctve, znečistenie zeme a stravy...Ľudí prírodného vyznania trápia dnešné veci, nie sochy bohov. Isteže, v časopise máme aj články z dejín, nakoniec, máme tam aj sochu Runy a popílených baníkov, ale máme tam aj veci, ktoré sa riešia v národnej rade a týkajú sa nás, prírodných ľudí. Rodná cesta, to nie je len vzdelávanie, je to aj naša sebaobrana. Mali by sme sa naučiť narábať s obeživom, aby sme mali a udržali si svoj časopis. Vieme, ako dopadli slovenské časopisy. Väčšina je bulvár a menšina je vieme aká politika. Naše témy nik hĺbkovo nerieši. Časopis Rodná cesta je životne dôležitá vec pre udržanie našej kultúry.   

Takže v piatok v Hlave 22.

Áno, tam. Je to džezový klub, ktorý nás má rád a bolo by dobre, keby sme ho natrieskali a poriadne to tam oslávili hudbičkou. Aj ja sa na to prídem pozrieť a zavolám aj Bytosti.

Chvála.

podobné články:

18.1.12 čo je v Rodnej ceste?

 

 

PODPORTE VYDANIE časopisu RODNÁ CESTA 

číslo účtu Rodnej cesty: 034 30 30 332/0900 Slovenská sporiteľňa

darujte Rodnej ceste 2% z dane - napíšte nám na diva@ved.sk - my vám pošleme návod ako to urobiť

ĎAKUJEME