V posledných týždňoch bolo na Rodnej ceste menej článkov.  Menej píšeš?

Ani nie menej. Človek triedi zdroje a robí vyhodnotenia dejinných výskumov. Časť toho vysielame na Rodnej ceste zo Slobodného vysielača. Je to akýsi dejinný zlom, že naša pôvodná kultúra má svoju pravidelnú reláciu. Zatiaľ.

Prečo zatiaľ? Rodná cesta na vysielači má predsa vysokú sledovanosť.

To má. Dôvod je ale celkom všedný – auto, ktorým sa človek presúva na vysielanie do Banskej Bystrice i na iné podujatia, melie z posledného. Potrebovalo by väčšie opravy. Aj do Bystrice, aj v sobotu do Bratislavy na prednášku – preplácajú mi pohonné hmoty, nie amortizáciu. Lenže jazdiť sa nedá na bandaske benzínu, potrebuješ k tomu auto, ktoré sa opotrebúva, teda amortizuje. Ešte nie je celkom splatené, ak nepodstúpi sieť opráv, onedlho, snáď s poslednou splátkou, doslúži. Z toho istého dôvodu je zrušená Bratislava v Inchebe, kde chceli prednášku s koncertom len za pohonné hmoty, ale v sobotu bude slovno-hudobné vystúpenie v  Piešťanoch, kde usporiadateľky v pohode zabezpečili prevoz. A v utorok máme v slobodnom vysielači Rodnú cestu o takzvaných „pohanských“ povstaniach polabských a iných Slovanov v 10. a 11. storočí. Ak sa s autom nič nestane, tak v blízkom čase vysielanie Rodnej cesty skončíme.

To by bola škoda. Keby bolo auto, máš dosť tém?

Tém je habadej. Po rokoch lietania a gazdovania sa podarilo roztriediť si archív a určite by bolo možné pokračovať v ďalších mesiacoch, prinajmenšom. Teraz človek opravuje knihu Návrat Slovenov. Bola to pôvodne kniha esejí o našej pôvodnej duchovnej kultúre. V knihách dejinných esejí, napríklad Mináčových, alebo Štúrových, bežne nenájdete register zdrojov. Ráta sa s tým, že kto tomu nedôveruje, môže si svoje medzery z dejín doštudovať, aj keby bol nedouk. Keď ma jeden profesor žurnalistiky na sklonku komunizmu vyhodil z politických pohovorov, prespával som na Mlynoch načierno a študoval  niekoľko smerov, tiež načierno. Chodil aj do univerzitnej knižnice v Starom meste do študovne aj na prednášky.  Dodnes mám z tej doby vysokoškolské skriptá.  Ale dnes ľudia chcú mať všetko na tanieri hotové, dajte mi svoje zdroje, jupí... V prípade Návratu Slovenov začali kolovať chýry, že sú to nepodložené veci, nie od historikov, ale zväčša od tých, čo nečítajú nič iné, ako „fasabuk“. Takže, nech sa páči,  v rozšírenom vydaní už budú doložené desiatky kníh vedeckých zdrojov.  Nový Návrat Slovenov teda bude už nielen duchovno-vedomeckou literatúrou, ale aj dejepisným dielom. A teda chvála anonymným kritikom, že to posunuli do ďalšej roviny pôsobenia. Knihu pripravíme na vydanie a keď sa podarí vyzbierať na ňu obeživo, vydáme ju ešte v tomto roku, keď nie, bude to archívna záležitosť. Človek sa nešarpe, ale stále priebežne píše. Vníma priamo vzťah medzi pisateľom a čitateľom.

Čo to znamená?

To znamená, okrem iného, že necháva na čitateľov, či sa chcú zoznámiť s jeho dielom. Nie je to teda bežný komerčný postup – vydať niečo, čo sa páči, aby sa to predalo. V dobe, keď človek písal Návrat Slovenov, sa nestretol s nikým, kto by sa zaujímal o slovanské duchovno, okrem pár publicistických výnimiek. A keďže človek mal celkom iný priezor a hlavne duchovnú cestu chápal ako životný spôsob a nie len publicistické dielo, vsadil všetko na jednu cestu a vydal knihu napriek tomu, že nebolo vôbec žiadne čitateľské zázemie. A kniha si rýchlo našla čitateľov. Raz človeka ako šéfredaktora Slovenského zahraničia zavolali k telefónu, volal známy spisovateľ a vtedajší riaditeľ Pro Slovakie, vysoký úradník ministerstva kultúry známeho mena, že kde sa dá zohnať tá kniha – Návrat Slovenov. Človek mu ju doručil na podateľňu, keďže kniha nebola v predaji. V tej dobe sa mnohí pretekali, ako sa k nemu dostať, aby dostali nejaký grant od knižného fondu, ktorému on predsedal. Bolo mi natoľko trápne ísť za ním, aj keď si pýtal knihu, aby si nemyslel, že niečo chcem, tak som mu ju nechal na podateľni ministerstva. Možno to bolo príliš plaché a nie celkom vedomecké. Ale  žiadať o granty, alebo byť v tejto polohe,  je pre niektorého človeka celkom nepríjemná vec.  Dnes to človek vidí jasne: Píše veci. Ale to, čo a kedy vyjde, do istej miery necháva na čitateľov. Žiadne grantové lobovanie. Čitatelia  nielen žiadosťou, ale aj obetinou môžu prispieť k vydaniu diela. Toto je priamy vzťah v kultúre.

Neraz sa stane, že človeka zmohne únava, ale potom vidí jasné oči, alebo listy ľudí, ktorí niečím pomôžu, alebo nadšene povzbudia  a zrazu nájde silu na ďalšiu prácu na spoločnej obrode. A tak aj človek neraz úplne unavený, keď sa ráno na ceste budí v chladnom ráne v aute na kŕče v nohách, nevyspatý, aby ušetril na penzióne, hovorí si – aj súrodenci si museli odoprieť pohodlie, možno aj chutné jedlo, tak akoby som to mohol ja nezvládať. Niekedy si kúpi oriešky, lebo tie potláčajú kŕče, na benzínovom čerpadle,  z nich v umývadle vyplaví z vrecúška soľ, naberie vodu do fľaše a ide ďalej. A potom sú chvíle, keď si u známych v Rači nazbierame hrozno a hodujeme, alebo niekde inde hráme a spievame...

Takže – nechávaš na čitateľov, či kniha vyjde?

-Človek to tak vidí, že vyjde, ale kedy, to závisí aj od ľudí.  Osobne by sa ma to vôbec nedotklo, keby o knihu teraz nebol nejaký veľký záujem, i keď nejaký asi je, keď sa na to ľudia vypytujú. Dokončím ju tak, či tak, je to teraz jedna z najdôležitejších vecí. Človek tak dlho plával nad storočiami, až sa to preňho stalo bežné. Dnes sa už tak neponáhľa, ako kedysi. Aj preto treba Návrat Slovenov vydať znova, lebo bol napísaný, alebo prepísaný z hovorov prirýchlo. Bez dostatočných upresnení.  Dnes človek vidí, že si to zaslúži prezrieť, doplniť, upresniť. Lenže teraz je čas to dokončiť, je doba a je to dobré.

Chvála za rozhovor

-rc-

 

podobné články: