časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná stana

Žiarislav k 20. výročiu pádu komunizmu v Česko-Slovensku, k SNP, gulagom, komunistickému experimentu, dejinným tieňom a možnostiam

17.11.2009

NIEKTORÉ VECI SA DIALI INAK

Neoslavujem výročia, dokonca ani narodeniny. Ale to neznamená že by si človek nevšimol túto udalosť, ani

že by jej neprikladal význam, ani že by ju podceňoval. Je to jedna z našich dejinných chýb, že oslavujeme

len 17. november, keď už, tak Slováci by mali oslavovať 16. november, keď sa začal prevrat veľkou

študentskou demonštráciou v Bratislave, na ktorej študenti okrem iného žiadali slobodu slova. Je zaujímavé,

že česká oblasť je najznámejšia v hnutí odporu, avšak protikomunistický odpor bol z istého hľadiska

najmohutnejší na Slovensku.

Pamätám si, akoby to bolo včera. Vtedy som to dianie veľmi preciťoval. Vyše roka predtým som si na

výročie sovietskej invázie namaľoval veľké 68-ky červenou a žltou farbou na tričká a takto sme traja

chodili ešte s dvoma kamarátmi celý deň po meste a k večeru spievali na ulici Tichá noc, tmavá noc, krásna

je, Šlagovič s Biľakom zradzuje, keď noc odíde, príde deň, nad zradou zaplače celá zem...Toto si spievali

u nás niektorí potajomky na nápev známej slovenskej povstaleckej piesne.

Tichá noc tmavá noc krásna je na horách partizán bojuje....

Skrátka, zmenili sa invázne vojská a zmenil sa aj text piesne. U nás v rodine boli tieto veci citlivou

záležitosťou. No a chvíľami to vo mne vrelo.

Po praslici som z rodiny Hatalovcov. Babkin brat, Bartolomej Hatala, padol na Dukle koncom 2. svetovej

vojny. A mamkinho bratanca, Janka Hatalu, zastrelili dávkou z guľometu zo sovietskeho tanku v auguste

v roku 1968 v Košiciach pri hoteli Slovan, ako osemnásťročného študenta vysokej školy. Keď niektorí

študenti hádzali do tankov zo strechy Slovanu tehly, začali strieľať do tých, čo boli pred vchodom. A vždy,

keď sa stretol rod v Hnileckej doline, odkiaľ pochádzam , na kosačky a hrabačky, čo bolo množstvo ľudí,

lebo dedo mal 7 detí, a všetky mali rodiny, tak ženy a deti večer zaľahli, a muži sa rozprávali niekedy až do

rána o politike. A riešili, či je horší komunizmus ,alebo kapitalizmus. S takým zápalom, ako by to práve oni

mali rozhodnúť, čo bude ďalej.

Žiadné z týchto zriadení z toho nevyšlo dobre. Bolo to skôr v neprospech komunizmu. Ako chlapec si pamätám bujaré hádky, aj to, ako dedo občas vyťahoval vojnové príbehy a pomerne triezvo kritizoval kapitalizmus, okrem iného poukázal na otázku amerických indiánov. Pritom nikdy necestoval, bol stolárom a včelárom, v poslednom dome za dedinou, pri lese, ale bol rozhľadený. Pamätám si, keď som bol s mamou obom páliť sviečky na Dušičky a zapálil som ich aj obom padlým Hatalovcom a krátko na to prišiel ten prevrat, ktorý som očakával, i keď nie tak náhle.

Na Slovensku bolo hnutie protikomunistického odporu skryté, tu vlastne komunisti voľby v 46-om

nevyhrali. Ale kvôli znovuzavedeniu pražského centralizmu v roku 1945 bol komunizmus pár rokov na to

nastolený cez Prahu, keď nie na Slovensku, ale v Čechách vyhrali voľby komunisti. Po vojne boli

v Bratislave veľké demonštrácie, o čom vie málokto , píše o tom vo svojej knihe František Mikloško. V 68.

roku došlo náznakovo k obrodnému hnutiu, ktoré sa prejavilo nielen zmiernením komunistického režimu,

ale aj náznakmi národnej obrodou , napríklad začali sa aj štefánikovské púte na Bradlo , kde niektorí Slováci

začali prijímať slovanské mená.

Potom spomeňme, že najväčšia demonštrácia medzi 68. rokom a prevratom bola tiež v Bratislave, bola to

známa sviečková demonštrácia.

Po maturite som sa nedostal na vysokú školu, ale potajomky som študoval dejiny v tajnej knižnici profesora

Goleňu, ktorého po roku 1970 vyhodili zo školy kvôli politike. Čítal som zakázané „indexové“ knihy,

takže som poznal v čase komunizmu veci, ktoré poznal málokto, vrátane Štefánikovho a Hlinkovho

životopisu, nahliadol do Masarykových spisov, tajných povstaleckých dejín a ďalších zaujímavostí,

z ktorých niektoré ani dnes nie sú známe. Profesor Goleňa bol dedom Stana , ktorý so mnou na v to 20.

výročie okupácie chodil po meste s tou 68-čkou s otáznikom na tričku, tak isto, ako David, z ktorého sa

medzičasom, po prevrate, stal mestský policajt. Dosť sme sa divili, že nás vtedy „žandári“ vlastne

nezadržali, lebo sme boli dosť hlasní a na výročie invázie zvykli mať zvýšenú pohotovosť. Tie 68-ky sme

nastriekali aj na autobusové zastávky v Spišskej Novej Vsi a na zastávke pri Tatrasvite potom bola vyše

roka, nikto ju nepremaľoval, a to vtedy, za komunizmu, vtedy čo sa dalo, sledovali. Pravdepodobne aj

tamojší policajti považovali túto otázku za neuzavretú. Isteže to nebol žiaden veľký čin, ale ako mladých

chlapcov nás v tej chvíli nič duchaplnejšie nenapadlo.

V tej dobe už bola v náznakoch tzv. glasnosť a perestrojka, teda uvoľnenie tvrdého komunizmu , ale to bolo

do istej miery len teoretické, lebo zahraničné vysielačky boli stále rušené. Počúval som všetky, ktoré sa dali

chytiť, Slobodnú Európu, Hlas Ameriky, pomerne triezvejšie BBC (vysielali v slovenčine a češtine)

a albánske komunistické rádio Tyrana. Keď sa ozvalo „Vysílá stanice Svobodná Evropa“, alebo „Volá

Londýn“, to bolo sprevádzané zvukmi pripomínajúcimi vysávač, traktor, fén na vlasy a to sa tak obmieňalo,

zoslabovalo a zosilňovalo, nepriamo úmerne k sile hlásateľa. S obľubou sme to „na priváte“ zvukovo

napodobňovali. Počúval som to aj na vojne na hranici, kde som mal tajné rádio v psovodskej kuchyni

v priečinku za skráteným šuflíkom.

Český vývoj bol oveľa známejší, avšak bol to vývoj vo veľkej miere lobistický. Západné vysielačky každú

chvíľu hlásili demonštráciu malej disidentskej skupinky, bežne to bolo napríklad šesť, deväť, alebo

sedemnásť ľudí na Václaváku. Boli to dnes nie až tak známi chartisti, ktorých mená sa často opakovali, ako

trebárs Deváty, ale aj čoraz známejší Havel , ktorý sa takto dostal do povedomia.

To bolo deň po Bratislave. A keďže bola Praha hlavné mocenské stredisko, tak je prirodzené, že to hlavné

potom muselo prebiehať v Prahe. Jeden bývalý spolužiak mal mamu poslankyňu vo federálnom parlamente,

takže sme sa niekoľko mesiacov pred prevratom dozvedeli, že podľa tajného prieskumu je drvivá väčšina

bratislavských vysokoškolských študentov proti komunizmu a že hospodárske vyhliadky komunistického

bloku sú pesimistické. Tieto dve smerovania robili komunistom vrásky na čele. V podstate som trávili dosť

veľa času aj na internáte na Mlynoch u priateľov, kde som však nemohol bývať vzhľadom na to, že ma ako

jediného nie neprijali, ale vyhodili z prijímačiek na žurnalistiku.

Áno, čo nebol normálny postup.

Normálny postup bol oznámiť, ktorí sú prijatí. Lenže mňa vyhodili z miestnosti z politických pohovorov,

takže som ako jediný hneď vedel výsledok. Politické pohovory boli na žurnalistike na filozofickej fakulte

tretí predmet, z ktorého sa po písomnom dejepise a slovenčine robili skúšky. Z tohto pohovoru ma vykázal

jeden profesor po tom, čo si vypočul nie dokonca moju odpoveď na otázku dôvodov SNP.

Z dnešného hľadiska nič zvláštne. Zaradil som medzi dôvody aj snahu slovenských povstalcov odpútať

nemecké sily od východného frontu a viazať ich v slovenských horách. Toto je už dnes bežné vysvetlenie

jedného z dôvodov povstania , ale vtedy, za komunizmu, to bolo neprípustné. Ten profesor sa opýtal, odkiaľ

mám takéto informácie a s krikom ma vykázal ma z miestnosti. Niektorí skúšky nespravili, lebo hovorili

k veci primálo, ja som zo skúšok vyletel, lebo som povedal priveľa. Potom som uvažoval, či to nemohlo

súvisieť s jednou udalosťou , že keď raz prišiel domov otec, ja som bol ešte na strednej škole, a otec bol

nahnevaný, že ma eštebáci registrovali vraj za protištátne texty počas koncertu na spišskonovoveskej Malej

scéne, kde na „Zimušnej“ strane občas vystupovali študentské skupiny. Mama sa ma zastala a vyhlásila, že

policajti tomu nerozumejú a označila ich nelichotivým výrazom a bola z toho rodinná hádka. Do nemilosti

padla aj dlhá biela košeľa, v ktorej som koncertoval a na ktorej boli nejaké nápisy.

Neskôr som sa otázkou povstania zaoberal ako novinár hneď po prevrate.

No dôvody boli , že Slováci nechcú fašizmus, čo bolo v podstate popravde, a tiež, že nechcú Slovenský štát

ale že chcú dokonca komunizmus. Čo tak jednoznačne popravde nebolo.

Po kapitalistickom prevrate som napísal ohlas do Spišských hlasov, aby hlavnú ulicu nepomenovali ako

Masarykovú, ako to navrhovalo VPN , keďže na Spiši (zhodou okolností práve v našej Hnileckej doline) do

ľudí za Masaryka strieľali žandári (Krompachy). Navrhol som v tom článku, že keď už sa má po niekom

volať, tak nech sa volá Štefánikova, keďže cez tú ulicu chodil Štefánik na návštevy za rodinou do Levoče

a jeho skutky neboli v rozpore s duchom miesta.

Nakoniec síce zvíťazil pekný ľudový názov týchto ulíc, ktoré ľudia volali Zimušná a Letušná a dodnes sa

volajú Zimná a Letná. Noviny mi však okamžite ponúkli miesto. No a potom človek otvoril otázku gulagov

a cez ňu trochu aj povstanie.

Pobehal som po prevrate spišské dediny a vyhľadal ľudí, ktorí prežili sovietske gulagy, podarilo sa im vrátiť

a vtedy ešte žili. Dnes už nežijú. Do gulagov zavliekali sovieti tisíce našich ľudí, hlavne z východného

Slovenska, potom sa z nejakého dôvodu deportácie zastavili. O Gulagoch sa písalo len teoreticky, takmer

nik sa za tými , čo prežili, neobťažoval a nikto nerobil reportáže, ja som chodil za tými ľuďmi niekoľko

mesiacov a hľadal ich cez Konfederáciu politických väzňov Slovenska. Napríklad do Gulagov NKVD

vyvážala aj povstaleckých dôstojníkov slovenskej armády, matičiarov a podobne. Od týchto povstaleckých

dôstojníkov som sa napríklad dozvedel prekvapivú vec, že mnohí išli do povstania, pretože sa rozšírila

fáma, že Nemci zajali Tisa.

V povstaní bolo viacero prúdov, mnohí, a to je dodnes utajené, šli do povstania, lebo chceli demokratický

slovenský štát. Touto možnosťou sa v tej dobe zaoberalo viacero významnejších dejateľov slovenského

štátu. Na tomto pláne na sklonku vojny začali pracovať aj študenti Bielej légie, ktorí vysielali v tomto

duchu z rozhlasovej stanice Biela légia z Rakúska. Tých dal Beneš zatknúť a za Gottwalda ich popravili.

Konfederácia politických väzňov vydala o tom knihu Svedectvo troch krížov. Po uverejnení článkov

a rozhovorov s tými, čo sa vrátili z Gulagov, ale aj iných príspevkov, mi ponúkol miesto redaktora časopis

Zmena. To bol prvý protikomunistický časopis , ktorý začal vychádzať počas prevratu v podobe letákov,

vydávaných študentmi bratislavskej žurnalistiky. Keď som sa presťahoval do Bratislavy kvôli tejto práci,

prvé tri týždne som spával potajomky na stole v redakcii, keďže som nemal kde bývať. Bola to pre mňa

česť. Zmena vtedy plnila dôležitú úlohu. Škoda, že sa neskôr tak zopsula.

Ku sklonku vojny, keď začalo NKVD (predchodca KGB) nakladať na východnom Slovensku

spoločenských dejateľov i bežných ľudí do dobytčích vagónov a vyvážať ich na Sibír, kde mimochodom

z nich veľká väčšina v hrozných podmienkach zahynula, časť slovenskej inteligencie utekala do zahraničia.

Stačili byť matičiarom, riaditeľom školy, alebo nejakým vedúcim úradníkom a už ho brali do vagóna.

Niekedy brali len tak, do počtu. Napríklad v Medzeve naložili do vagónov svadobný sprievod. Dalo sa

očakávať, že oddávna protislovensky naladený Beneš, síce pred vojnou utiekol a poslušne odovzdal Česko-

Slovensko Hitlerovi, aby cez vojnu v závetrí špekuloval a posielal za seba bojovať iných, sa vráti a začne

robiť „poriadky“.

Konfederácia politických väzňov bola presvedčená o tajnej dohode medzi Benešom a Stalinom. Takže

s nami, môžeme povedať, že vzhľadom na gulagy a hospodársku kolonizáciu, jednali ako s porazeným

štátom, pričom opak mal byť argumentom k začleneniu do Československa. Boli to neľahké časy. Takže

časť slovenskej inteligencie emigrovala a Biela Légia v tomto počasí radšej vysielala z Rakúska.

V podstate nás mohli považovať za porazený štát, ktorého občania uskutočnili najväčšie protifašistické

povstanie v strednej Európe, ale skutočnosť bola taká, že sme boli na tom horšie, ako porazené štáty.

Pretože sme boli nielen hospodársky obsadení, ale aj zbavení štátnej suverenity.

Nenašiel človek ešte vo svete iný národ ktorý by zničil vlastný štát kvôli tomu , že sa mu nezdal

spravodlivý. Napríklad Francúz, či bol napoleonovec, alebo proti, nepochyboval o opodstatnenosti

francúzskeho štátu. Takisto Španiel, či bol za Franka, alebo proti. Lenže my sme boli v zvláštnych

okolnostiach. Samostatnosť vtedy prišla znenazdajky , neplánovite, potom, ako sa slovensko-český sen

o spravodlivom dvojštáte dlho nedarilo uskutočniť. Hlinku zatvorili za Masaryka do politického väzenia

v Mírove ,pretože žiadal vo Versailles s Masarykom zmluvne dohodnutú slovenskú samosprávu. Kvôli tej

istej otázke Masaryk s Benešom odpísali z vlády Štefánika a kým Štefánik zachraňoval československé

légie v boľševickom obkľúčení na Sibíri, dali miesto ministra zahraničných vecí Klofáčovi, ktorý sa potom

stal vodcom českých fašistov. Štefánik, ktorý bol vo spore hlavne s Benešom a v podstate aj s Masarykom,

ktorému ako diplomat vydláždil „tatíčkovskú“ cestu, krátko na to zahynul za záhadných okolností.

A teda Slováci boli tiež sklamaní Benešovým útekom do Británie keď po mníchovskej zrade západných

demokratov, ktorí sa dohodli s nemeckými nacistami a talianskymi fašistami, odovzdali najlepšie opevnené

- československé hranice do rúk Nemcom, s ich ťažko zdolateľnými železobetónovými bunkrami. Slováci

dostali na výber - Slovenský štát, alebo záhuba.

Národná , teda začlenenie pod horthyovské Maďarsko, ktoré po dohode s Musolinym už malo južné

Slovensko a pod vtedy ešte jestvujúci poľský štát. Takže my sme na Slovensku nemali celkom ujasnenú

zjednocujúcu myšlienku. Povstanie viedla slovenská armáda a prechod pripravujúcich sa ďalších

armádnych jednotiek znemožnili tie jednotky partizánov, ktoré predčasným útokom prekazili plán na

postavenie sa širšej armády Slovenskej republiky proti Nemcom.

Keby Slováci vypovedali vojnu Nemcom a celá armáda by stihla prejsť do povstania, nedostali by sme sa

poľahky pod taký sovietsky vplyv a ani by sme sa nestali bábkami v rukách Beneša. Museli by s nami

jednať ako so zvrchovaným útvarom. Čo sa, ako vieme, nestalo.

To všetko vyznieva ako pekne naplánovaná reťaz udalostí.

Mnohí plánujú, ale podarí sa to len niektorým. U nás nastal bratovražedný boj a proti sebe sa postavili dve

cudzie ideológie. Rodné hodnoty Slovákov ostali skryté akoby v úzadí. Niečo podobné sa zopakovalo o pár

desiatok rokov neskôr. Nám nevlastný komunizmus a kapitalizmus rozdelil národ na dve cudzie polovice

a prirodzené hodnoty ostali opäť v ústraní.

Napríklad aj obdobie ktoré tu máme teraz. Takmer polovica ľudí dvadsať rokov po páde komunizmu hovorí,

že za socializmu sa mali lepšie. Proti teórii socialistických výdobytkov, ktoré boli nutne spojené

s oklieštenou slobodou jednotlivcov, stojí navonok len teória kapitalizmu, ktorým podľa súčasných

prieskumov nie sú ľudia tiež nijako nadšení.

Komunizmus v Rusku bol do veľkej miery následok západných zásahov a siločiar. Cár Peter Veľký zakázal

v Rusku, kde bolo rodné duchovno štátnym cisársko-cirkevným aparátom (východo) rímskeho vzoru krvavo

potlačené a dlhodobo ubíjané, zakázal ruským šľachticom nosiť brady a ruské odevy, teda odznaky tradície

a nastolil francúzsku módu. Z Francúzska sa dostali do Ruska myšlienky komúny a prejavené

v socialistickom, anarchistickom a komunistickom hnutí. Historikom je dnes známe, že to boli nemecké

politické páky, ktoré podporovali Lenina a proticársky komunistický odboj, ktorý vtedy Nemci odlíšiť od

anarchistov a príliš neverili, že by komunisti mohli vyhrať a vládnuť. Potrebovali len oslabiť ruského

protivníka, s ktorým bojovali podľa starej dráhy rádu nemeckých križiackych rytierov.

Česko- slovenské légie síce strážili ruský cársky poklad (za účelom vydobytia si zásluh pre založenie

československého štátu v očiach mocností –verboval ich hlavne Štefánik). Nakoniec na pokyn z Prahy

odovzdali poklad komunistom, ktorí zastrelili cárskeho generála Kolčaka a poklad použili v prospech svojej

vojny. Tým komunisti získali silu na konečný ťah proti cárovi. Vývoz marxistického komunizmu do Ruska

bol do nemalej miery experimentom nemeckých politikov, ale podľa niektorých i takzvaných nemeckých

čiernych lóží a ďalších západných kruhov. Nemecké „čierne lóže“ už v tej dobe mali iné smerovanie, ako

do Prahy výrazne zasahujúci slobodomurársky „francúzsky veľký orient“ a pomohli onedlho duchovne

vyživiť nemecký nacizmus. Rusi ako takí neboli často veľmi „vhodní“ k presadzovniu komunizmus.

V prvej ruskej dume bolo zanedbateľné množstvo etnických Rusov. Lenin ani Stalin neboli Rusi. Napríklad

Stalin – Džugašvili bol gruzínsky Osetínec.

Ale takto by sme mohli dlho putovať po tienistých stránkach dejín. A zatiaľ nám tu môže ujsť 20. výročie

posledného prevratu.

Pád komunizmu isteže priniesol niektoré priaznivé aj uvoľnil aj nepriaznivé javy. Priaznivé napríklad v tom,

že je viac slobody slova . Na druhej strane - sme podrobení rafinovanejším spôsobom manipulácie, oveľa

prefíkanejšej, než aká bola slaboduchá komunistická. Možnosť na ďalší vývoj tu však je. Vydávame knihy

bez cenzúry , máme väčšiu slobodu slova, napríklad aj v zatiaľ pomerne neobmedzene na internete, i keď

v novinách a časopisoch je sloboda podstatne viac obmedzená, ako v prvej polovici deväťdesiatych rokov,

kedy kvitla. Dnes už slobodu tlače neobmedzuje ani tak vláda, lebo veď väčšina tlače je skôr protivládna,

ale to „skryté“ narábanie spočíva v okruhu vlastníkov médií, ktorý je zúžený na pár „prvkov“. Napriek tomu

môžeme obnovovať naše rodné hodnoty, otvorenejšie ako v komunizme, kde by sme nemohli ani

koncertovať ani písať tak, ako dnes. Nastali však aj nezdravé kapitalistické javy. Ku slovu sa dostal obludný

kult kapitálu, ktorý sa prejavuje napríklad tým, že nemôžeš spáliť eurobankovku, lebo je to trestné, ale

môžeš spaľovať v peciach úrodu zrna, ako sa to stalo pred rokmi v Čechách. Ale ničiť potraviny tak aby sa

nedostali do rúk hladným, len preto, aby nemuseli znižovať ich cenu. Toto je z hľadiska kapitalizmu

v poriadku, i keď každý, kto má zdravý rozum, vie, že to v poriadku nie je. Podľa súčasného prieskumu na

Slovensku prekvapivých 40 percent vyhodeného odpadu tvorí strava.

Potraviny vyhadzujú aj veľkoobchodníci veľkoobchodníci.

Toto je ten kult kapitálu, ktorý odobruje ničenie potravín, čo sú v podstate telesné schránky iných bytostí.

Toto naši nasledovníci odsúdia ako kapitalistický extrémizmus. V slovenských sadoch hnijú zdravé, čisté

jablká, ktoré nemožno predávať, lebo normy sú stanovené tak, aby bežní ľudia kupovali hlavne chemické,

ožiarené a napastované plody z dovozu. Že komunizmus používal násilie, tak to je nespochybniteľné. Ale

keď komunizmus padol a do našej krajiny vtrhol zahraničný kapitál, keď lesoochranárski Vlci z východného

Slovenska išli do Španielska pred budovu Svetovej banky protestovať proti plánu výrubu slovenských lesov,

tak sa im podarilo tento ohavný plán zastaviť. Ako? Vďaka rozruchu, ktorý spôsobil zásah španielskych

policajtov, ktorí tam našich chlapcov sediacich na chodníku zbili pelendrekmi. Pozeráme sa, ako kult

kapitálu ničí prírodné i kultúrne hodnoty, to nie je v poriadku, to nás ohrozuje. Ale je to naša chyba, že si to

necháme, lebo máme dnes slobodu voľby. Zato si môžeme sami, keď sme duchovne lenivý a prijmeme

všetko, čo nám dajú na stôl, a poslušne za to zaplatíme. Pád komunizmu i osamostatnenie Slovenska

prebehli bez krviprelievania, čo obdivuje celý svet, lebo tieto dve veci sa inde takto nediali. 14. novembra

k týmto dvom veciam Čechom a Slovákom obdivne blahoželal Obama, zaujímavé je, že naše médiá o tom

vôbec nenapísali. Isteže toto ale nie je koniec dejín.

Ak nechceme rozklad, máme ešte možnosť obrody našich rodných hodnôt. Obroda našej prírodnej –

prirodzenej kultúry. V nových podmienkach. A teda aj obroda umenia, vedomstva, kultúry, školstva,

obnovenie vzťahu k sebe, aj k iným bytostiam, teda k prírode. Ešte máme možnosť zachovať si prístup

k čistej vode, zachovať si prístup k lesom, zachovať samosprávu v zelenej krajine. Ak zotrváme pridlho

v polohe vazalov západných kapitálových silodráh, stratíme dušu, slobodu i krajinu. Ak sa ale obrodíme,

nielenže prežijeme, ale rozvinieme nášho ducha. To, čo je dnes, je dlhodobo neudržateľné. Nastáva ďalšia

doba zmien.

K 17. Novembru 2009, zhovárala sa Miroslava Hardošová

 hlavná stana