Žiarislav. Dostali sme od účastníkov vzdelávania pár vypracovaných odpovedí v podobe stručných prác na tri zadané otázky týkajúce sa vedomectva a vedomeckého národopisu (etnografie, etnológie a tak). Z Bratislavy nám ale prišlo málo prác, takže tam v tomto roku učenie asi nebude. Tak to človek vníma, že to malo význam a prínos pre všetkých, čo sa toho zúčastnili a také sú aj ohlasy. Vo všetkom, čo robím s nasadením, rátam s tým, že o rok to má byť ďalej, ako pred rokom, a nie prešľapovať na mieste. Sú také oblasti, kde to tak je a tam je dobré dávať živu.

Napríklad hudba. Teraz sa človek venuje z verejných vecí hudbe. Vyšlo CD Tá sila je v nás, ktoré je ďalej, ako tie minulé. Jednoznačne sú také ohlasy aj od hudobníkov. Koncerty Drevnotepy majú tiež zaujímavé ohlasy, sú pritom celkom inak stavané, ako CD.

Áno, dobrý nápad. Je možné, že zvaríme novú skupinu Bytosti a spravíme spolu ďalšie veci, ktoré budú o kus ďalej. Možno k tomu prispejú aj Drevnotepy. Napríklad v Žiline začali spievať prídavok Oraváci z Krivej, bolo to krásne, dúfam, že sa ohlási ten pôsobivý hlas, ktorý tie spevy začal, lebo nevymenili sme si spojenie. Ak budú hrať Bytosti, tak asi to bude v budúcnosti širšia vec. Mimochodom, keď človek hral napríklad v Žiline, vopchalo sa tam do čajovne 70 ľudí, čo je teda aj na väčšiu čajovňu dosť veľa. Takže s čajovňami, do ktorých chodím inak rád, sa asi budem musieť ako hudobník rozlúčiť, aspoň vo väčších mestách. V Košiciach túto sobotu sú Drevnotepy síce pri čajovni, ale v sále, pred Vianocami to bolo narýchlo zvolané v slovensko-indiánskej krčme pri kozube, kde sa natrepalo 80 ľudí a po koncerte to prerástlo do spevov a bubnovania , tancovať nebolo kde, a stále chceli pridať ďalšie a ďalšie pesničky a určite by to tam bolo do rána, keby sa mi nepodarilo vyšmyknúť, takže v tom zhone tam ostala jedna reprobedňa, východniari sú živá krv. V Bratislave sme objednali radšej kultúrny dom Zrkadlový háj, kde sa občas dejú niektoré duchom príbuzné kultúrne veci. Je pekné, že v Bratislave sa niekoľkým zanieteným skupinám, ako Dragúni a ďalší, podarilo strhnúť mnoho ľudí a pravidelne pracovať na uchovaní, alebo aj rozvoji folklóru.

Nie je to komerčnejšie. Nikdy som nerobil žiadnu reklamu, ani firemný ani politický koncert ani nič podobné, ani nič také nehrozí. Nepodpísal som nikdy zmluvu s agentúrou, na čom by síce nič zlého nebolo, ale jednoducho to nie je. Prečo narastá záujem? Lebo rastie živa. Aj ľudia to cítia a znásobil sa počet tých, čo sa zaujímajú o rodné veci. Okrem iného vebová stránka www.ved.sk za rok takmer späťnásobila počet návštev. Je to lacnejšie, vydávať na sieti Ved.sk a Rodnú cestu, ako vydávať hmotný časopis Diva, ktorý bol hospodársky stratový. Ďalšia vec - naši zavesili na sieť hudobné záznamy a jeden klip – Stúpaj, stúpaj, ktorý mal len za mesiac január tritisíc návštev, napriek tomu, že nikdy nebol v televízii, čím sa dostal do popredia slovenskej world music, ktorá bola inak televízne medializovaná. Hudobné vystúpenia nie sú časté a zatiaľ po odčítaní nákladov sú stále hospodársky neziskové. Nie je to komerčné, lebo nie duch sa prispôsobuje trhu, ale trh sme prispôsobili duchu. Tak, ako časopis môže byť bulvárny, alebo môže byť aj kultúrny, tak je to aj s vebovou stranou. Podstatný je obsah, nie forma média. Na dlhý čas prírodná kultúra prehrala do veľkej miery preto, lebo nezvládla vtedajšie hlavné nové médium – písmo a knihu. Dnes by sme nemali spraviť podobnú chybu. Sila písma zostala, ale sila medzisiete (internetu) z istého hľadiska predbehla knihu. Kým medzisieť je rýchlejšia, kniha je pevnejšia. Využime teda na dobrú vec aj vietor, aj zem, lebo veď ide aj o vzduch aj o Zem.

Rozdiel je teda v tom, že je to o krok vedomejšie, až vedomeckejšie.

Pätnásť rokov človek behal a cestoval po krajine a robil v čajovniach a v iných malých miestnostiach hovory, prednášky, besedy a hudobné vystúpenia. Pritom sa ľudia spravidla nezložili ani na preplatenie cesty, a s ňou spojených nákladov. Vedomecky je to v poriadku, lebo to bolo duchovné poslanie a človek to bral ako dlhodobú obetinu živy. Lenže dnes cítim, že z hľadiska možností a schopností by to už nebolo v poriadku prírodne – ekologicky. Napríklad – prišli sme s Bytosťami, alebo napríklad sám, do nejakého mesta hrať „za polievku“. Keďže to nebolo dostatočne oznámené, čo s tým súvisí, prišlo málo ľudí. Lenže my sme spálili nejaké pohonné hmoty a iné veci. Takže sme prírode niečo vzali, a ľudí bolo neveľa, takže sme prírodné veci pri tomto prístupe až tak veľmi neposilnili. To radšej môže človek natočiť v štúdiu pieseň a tú počujú tisíce ľudí a pre prírodnú kultúru to má väčší prínos. Lenže keď je to dobre pripravený koncert a príde tam aspoň sto – dvesto ľudí, tak potom prínos aj pre prírodu a jej kultúru je väčší, ako strata. Vtedy to bolo tak, ale teraz živa rastie a je to inak. Treba ísť ďalej. Keby som sa chcel správať komerčne, tak by som v súlade so svojim vzdelaním robil podobne, ako bývalí spolužiaci, robil úžitkové vrty, napríklad na vodu, alebo s džípíeskou vymeriaval pozemky, a určite by som nežil z ruky do úst, lebo to sú stále veľmi žiadané a rádovo oveľa lepšie platené práce.

Tu keď niekto niečo robí zadarmo, tak podozrivý. A navyše keď hráte tam, kde sa nevyberie vstupné, tak si niektorí ľudia nevážia a niekedy robia tak zle, úplne ostatným skazia koncert.

A koľkokrát. Napríklad pred vyše rokom vychádzala kniha textov Piesňoslová a pri tejto príležitosti bol koncert s Bytosťami v sále devínskeho hotela Hradná Brána. Zadarmo. Točilo sa to na kameru a nahrávalo, ale zbytočná námaha, práca a vyplavené obeživo. Lebo nahrávka sa vôbec nedá použiť, keďže to nebola veľmi hlučná hudba a niektorí ľudia polovicu koncertu brblali a klebetili pojedajúc pohostenie, čo bolo tiež zadarmo. Pravdaže, robil som desiatky, stovky vystúpení a prednášok pri sviečkach, kde ľudia sedeli so zatajeným dychom a nedali žiadne drahé vstupné. Ale zatiaľ nie sme národ vycibreného ducha, darmo niektorí blúznia o tom, že sme. Nie sme. A teraz, dnes, je pre Žiarislava a naše veci lepšie robiť koncerty za bežných hudobných podmienok.

A čo elektrická gitara v závere koncertu, doteraz ťa takto nik nevidel.

To je taká spomienka na chlapčenské časy. Bol som odkojený na spišských a horehronských dvojhlasoch ľudových piesní, lebo tam sú rodové korene. Potom prišla gitara, aj elektrická, zarobil som si na ňu ako štrnásťročný prácou na družstve, čo mi vybavil starý otec a zbieraním egrešov u babky. Až potom mama zohnala cez pohorelského strýka fujaru, čo som si vysníval a onedlho bola pod stromčekom. Ale skutočná hra na fujary, píšťaly a doby prišla až po dvanásťročnej hudobnej prestávke až oveľa neskôr. Takže sestra sa smeje, keď sa toľko ľudí diví, že Žiarislav a elektrická gitara. Drevnotepy sú skrytým spôsobom reportážou o  vývoji našej hudby a aj o tom, že aj na elektrickú gitaru sa dá hrať pieseň, čo vychádza z duchovna a medzi nami, aj na prírodný nástroj sa dá hrať slaboducho. Nakoniec Drevnotepov sa obyčajne vypne elektrika a spievam s ľuďmi s bubnom a husľami, alebo píšťalou. A mimochodom, ani husle nie sú pôvodný slovenský nástroj, prišli odniekiaľ z Talianska a vytlačili bubny a píšťaly. Gitara je v našej hudbe prirodzenejší nástroj, ako napríklad harmonika, ktorá je načisto moderná. Skus skrížiť slovanské gusli s lukom a s lutnou a karpatskou citarou. A vyjde ti z toho gitara.

No, na Slovensku asi áno. Vyzerá to tak, že duchovno je stále v úpadku a kým hŕstka ľudí sa snaží o obrodu, stále viac sa dostávame do chemického bahna západnej spotrebnej pakultúry. Potrebujeme zmenu. Keď človek vystupuje ako hudobník, ustávajú aj tie reči ťuťmáčikov o sekte, lebo keď človek robil prednášky o pôvodnej duchovnej kultúre, tak sa to stávalo. Jednoducho používam umelecké prostriedky, slovesné, hudobné, výtvarné, pohybové i hospodárske, a pri tomto uhle pohľadu zrazu je všetko v poriadku. Ešte aj ten odev je zrazu v poriadku, lebo mestskí ľudia to berú ako imidž. Haha!

Hm.

V Čechách a v Poľsku.

Tam sa to taktrochu rozbieha. V Čechách a na Morave sa vďaka tomu mnohí prestávajú hanbiť za slovanskú kultúru, lebo ju zrazu objavujú a zdá sa im skutočnejšia, ako keltská fikcia. V Čechách napríklad na vedomecké vzdelávanie hry na koncovku nadviazali dve skupiny a oni si to šíria aj v školách, schválilo im to české ministerstvo školstva. Vo Varšave napríklad na celotýždňovom učení koncovky boli desiatky prihlásených ľudí, končilo to koncertom pre tristo ľudí, vedeli si to pripraviť. Počty síce nie sú najdôležitejšie, ale o niečom predsa len svedčia. Tu to malo dvanásť rokov šancu. Spisy a prepisy človek odložil do zásuvky, možno budú vydané skôr, možno ostanú pre budúce pokolenia. Tam to donedávna nebolo a teraz sa to tam spúšťa, tak to ešte trochu podržíme, nech sa západní Slovania hýbu. Na Slovákov som náročnejší. Do učenia zoberiem len pár ľudí, čo si zbalia päť slivák a pripravia sa na tvrdé podmienky. Rajské chvíle v prírode budú vyvážené hustou prácou na zušľachťovaní. V tejto dobe nebudú kurzy v mestách.

Asi áno, je možné, že ich bude menej a keďže narástol počet prístreškov, budú početnejšie.

V týchto dňoch človek veľa času venuje gazdovstvu. Vyzerá to tak, že v tomto roku sa zadarilo vycibriť chov kôz smerom k založeniu plemena Slovenská horská koza. Nie je to oficiálne plemeno a na chov a gazdovanie som doteraz neprijal žiadne dotácie, takže telesne i duchovne je to plemeno veľmi prírodné. Koza vyzerá taktrochu ako kamzík, na tvári má spravidla dva „kamzíčie“ pruhy, srnčej až sivastej farby srsť, dobre vyvinuté telo, je otužilá, okrem jednej bezrohej línie má veľmi pekné rohy, má slušnú dojivosť a ľahké ručné dojenie vďaka požadovanému tvaru vemena a strukov. Je to plemeno dobré hlavne pre novolazníkov a dedinčanov. Zatiaľ to vyzerá na päť hlavných klanov. V tomto roku vystavíme vybraným chovným kusom prvé rodové knižky na podporu bočných chovov. Trochu času zaberie tiež práca na vytváraní prírodného lesného a pasienkového hospodárstva, ktoré by mohlo raz slúžiť aj na výuku. Zaujímavé by bolo vytvorenie gazdovskej rezervácie a náučného strediska, ktoré by mohli byť prepojené. To ale ešte nie je dnešná pesnička.

Áno. Chcel by som poznamenať, že fotenie bez dohody nie je duchovne čistá vec, už vôbec nie fotenie s bleskom. V zlomku sekundy, keď bleskne blesk, zatvorím silu a na fotke vidia len nejaký obal. Okrem toho počas koncertu to vyrušuje. Všeobecne tresknúť smerom k niekomu elektrické svetlo je istý druh útoku a nie je to správne, ani dobré, ani bezpečné, ani sa vždy nedá zaručiť spôsob reakcie. Nemyslím, že by si to ľudia uvedomovali, ale teraz to už vedia, takže s tým treba rátať, že je to vec nevítaná. Kto má takéto fotky, s bleskom, alebo bez blesku, ktoré urobil bez dovolenia, duchovne najlepšie by bolo, keby si ich vymazal sám. Je ešte možné, že sa mu vymažú samé.

To nie je ani tak otázka prostredia, ako vedomia.

Už to spomínalo niekoľko ľudí. Ide o súťaž, do ktorej sa treba prihlásiť. No a ja nie som veľmi súťaživý typ, ak sme robili občas na výročných sviatkoch v lesoch hry a súťaže, tak išlo o hru a vtip a nie o súťaž v tomto zmysle. V našej krajine je dosť šikovných hudobníkov, ktorí chcú súťažiť, tak nech to robia, keď ich to baví. Osobne považujem narodenie za prvú výhru, ktorou sme boli poctení. Druhý výsledok, ktorý už neprichádza bez veľkého úsilia, je duchovné naplnenie. To ostatné je vata. V duchovnom naplnení nepomôže ani diplom, ani certifikát, ani ceny a výhry v súťaži. Eurovízia posilnila na rozdiel od niektorých iných komerčných hudobných súťaži dôležitú tému – otázku kultúrnej identity. Túto otázku otváram dlhodobo, ale celkom iným spôsobom. Vážim si ticho lesa, spev vtákov, šum vetra, dažďa, pukot ohňa a hlasy zvierat, v tomto prostredí zjavené piesne, ktoré človek môže spievať tak doma, ako v mestách s ľuďmi, ktorí to cítia tiež, alebo aj s tými, ktorí to cítia aspoň trochu. To, že rodné veci ožívajú znova a znova v piesňach, to nie je menej, ako akákoľvek výhra. Chvála.